Už niekoľko týždňov som o tom uvažovala. O podmienkach, kritériách, úlohách či nejakom povinnom „to do list“, ktorých splnenie by určilo, že manželstvo bolo úspešné za svojich prvých päť rokov. Premietala som si rôzne situácie nášho života, príjemné aj tie menej a snažila sa v tom celom, zatiaľ sama v sebe, vyznať. Ideme správnym smerom? Využili sme spoločné roky dobre? Nemíňame zbytočne čas na banality a podstatné nám uniká?

Keď sa dvaja vezmú, tak nejako automaticky začnú riešiť – kde budeme bývať? Kúpime si byt alebo si postavíme dom? Kedy chceme mať deti a koľko, s akým vekovým rozdielom? Ako často budeme chodiť k rodičom? Ako budeme vychovávať naše deti? Akého lekára im vyberieme? Ako budeme narábať s financiami? A aké auto?

Mnoho otázok a ešte viac. Práve ich vyriešenie môže byť dostatočným ukazovateľom, že „mladí idú dobre“. 

Aj u nás to tak bolo. Väčšinu vecí sme riešili prvý krát. Niekedy nás prekvapili, niekedy sme plánovali. Ale často krát sme sa spolu zhodli, že na niektoré situácie sa jednoducho nevieš pripraviť dopredu. Zaskočí ťa ich priebeh, alebo intenzita alebo tvoja emočná reakcia. 

A tak sa učíš nové veci o sebe, o tom druhom, prekvapuješ sám seba, toho druhého a aj on ťa prekvapuje. 

Blížil sa teda deň nášho výročia a ja som stále nemala jasno v tom, že ako to je. Predvídala som, že sa nám nepodarí žiadne super rande mimo domu, kde by sme mohli urobiť podrobnú analýzu. Mali sme pokazené auto, manžel zavalený pracovnými povinnosťami, náročný koniec môjho tehotenstva a bežný životný kolobeh a potreby našich dvoch detí. 

Na obed mi manžel vraví, mierne skľučujúco, že mu je veľmi ľúto, že mi dnes kvôli tomu všetkému pred tým vymenovanému nemôže dať to, čo si zaslúžim. Ale, že si veľmi váži, že som ochotná s ním už päť rokov žiť každodennosť, nech je akákoľvek. 

Vtedy som dostala odpoveď na všetky otázky už položené. Ako sa zmeria, či je manželstvo úspešné? Či ide správnym smerom? Áno, vtedy, keď sú dvaja ochotní spolu žiť nie svetlá reflektorov a nedele, ale bežné, jednoduché každodennosti s často absentujúcimi veľkolepými emóciami. 

Zvyšok dňa som bola veľmi šťastná. Vedela som, že ideme správnym smerom. Že sme nepremárnili päť rokov len tak, zbytočne. Že nepotrebujem ani veľkú kyticu, ani honosnú večeru a nové šaty. Že ja už všetko mám v tom, ktorý chce byť neustále so mnou vo všetkom, čo príde.

Napokon sme na rande šli. Mesiac po výročí. Deti boli na prázdninách, ja ešte stále 2v1. Krásne počasie a len my dvaja, spontánne poobede v meste. Park, fontána, večera a rekapitulácie. A na konci všetkého spokojnosť. Lebo nie majetok, počet detí, dobré auto a žiadne dlhy robia manželstvo úspešným ale ochota žiť každodennosť.

Text: Martina Mackovjaková