V auguste sme sa stali trojnásobnými rodičmi. 

Človek by čakal, že už pôjde všetko samo. Že mama bude vedieť, čo má robiť, že ju už veľmi ani nič tak neprekvapí a že dieťa sa prispôsobí už zabehnutému zvyšku rodiny.

Človek vie očakávať veľa a často sú jeho očakávania mimo. Alebo nie mimo, len príliš sladké. Aj moje také boli. Nebudem o nich písať konkrétne, lebo boli ozaj sladké. Čo som však pri strete s realitou zistila, zas a znovu, že všetky moje očakávania vynechali jeden základný, najzákladnejší prvok materstva/ rodičovstva. Vynechali moju obetu.

Po mojich štyroch rokoch materstva je stále toto to, čo mi robí najväčší problém a najviac s tým bojujem. Vedome, že je to alfa a omega môjho materstva. 

Príchod našej prvorodenej bol pre mňa veľká emočná búrka. Áno, všetko je nové, nepoznané, často sa na to nedá úplne pripraviť. Najťažšie na tom však nebolo ani tak to, že som mnoho vecí nevedela a robila jednu chybu za druhou. Ale to, že som sa potrebovala, mala obetovať. A to bolo teda… Niekedy zabudnúť na hlad, inokedy na pohodlie, na bežné samozrejmosti. Cítila som sa, že mi skončil život. Takmer neustále plačúce dieťa, ktoré ma potrebovalo. Tak som chcela plakať s ňou a kričať jej, že aj ja niečo potrebujem. To, čo som potrebovala, keď tu ona ešte nebola a potrebujem to aj teraz. Malichernosti aj dôležité veci. Ale mohla som ja jej plakať a dožadovať sa svojho. Vtedy bol čas na obetu. Moju voči nej.

Potom prišlo druhé dieťa. To som si povedala, že s tým prvým to bol raj, ako ľahko všetko šlo. Ale teraz? Uspokojiť bábätko, potom ešte to staršie. Všetko spraviť, uvariť a upratať… bábätko budí, nakŕmiť ho a potom chce jesť to staršie. Úplne nový kolotoč, znovu v niečom nepoznaný a jeho základom je ako inak, obeta. A zas ten istý problém. Moja neochota, často zatínanie zubov a robenie vecí nasilu. Lebo obeta je ťažká.

A potom prišlo tretie dieťa. Také veľké, štyri a pol kilové, deväť dní prenášané, prirodzene krásne narodené, s radosťou očakávané. S takým úspešným štartom si to prialo aj úspešné pokračovanie. Ale ale. Plač po prvé, po druhé aj po tretie. Všetky tri naraz. Niečo potrebovali. A vo mne kričalo moje ja, že aj ono niečo potrebuje. Napríklad dať si v tichu kávu. Bez uspokojovania potrieb iných. 

Znovu som mala pocit, že mi skončil život. Že už nie som ja. Že nie som dôležitá, lebo sú tu oni…

Potreba a dôležitosť obetovať sa ma dobehla trikrát. Stále tak trochu nepripravenú a následne nepríjemne prekvapenú sebastrednú ženu. 

Po dvoch mesiacoch trojmamy je to s mojimi potrebami stále rovnaké a aj tou obetou je to stále rovnaké. Ale aspoň už o tom viem a môžem si každý deň plniť jeden malý cieľ ochoty obetovať sa za druhým.  

Text: Martina Mackovjaková