Neviem ako pre ostatných mužov, ale pre toho môjho to bol len jeden veľký stres. Keď som Filipovi oznámila, že také romantické fotky by sa mi páčili, nebol tým veľmi nadšený. Ale, čo by chlap neurobil pre pokoj v rodine? Tak sme sa jedného dňa s našim štvornohým chlpáčom Rickym vybrali na prechádzku a vznikli naše predsvadobné fotografie.

„Filip, čo by si povedal na to, keby sme si na pamiatku nechali nafotiť „rande“ fotky od profesionálneho fotografa? Vieš, a poprípade by sme tie fotky použili na našom svadobnom oznámení… hmm?” Po mojej otázke nasledovala nemilá, mierne podráždená odpoveď: „Noo asi nie. Mne sa také oznámenie ani nepáčia, to je také ako maturitné oznámenie. Ja sa ani fotiť nechcem, keď nemusím, je mi to nepríjemné.“ V duchu som si pomyslela, že hlavne, keď si hrkne trochu domácej na festivaloch či plesoch, fotí sa môj budúci muž s každým, no teraz je mu to zrazu nepríjemné. Svoje myšlienky som však predýchala, nestrácala som nádej a dala tomu čas. Ženy, musíme byť predsa trpezlivé.

Nakoniec som ho presvedčila, no spravili sme kompromis. Fotky nepoužijeme na oznámení a budú také nenásilné, prirodzené. Dokonca sme sa dohodli, že vezmem nášho psíka a spravíme si pár fotiek aj s ním. Mali sme vybavené miesto, dátum, čas a fotografa. No náhoda je blbec. Tri dni pred fotením si Filip oškrel nos. Na totálku. Dodnes mi tvrdí, že to bola náhoda a fakt to neurobil naschvál. Veľmi mu neverím. Ale asi to tak malo byť, asi som ho k tomu až priveľmi nútila, asi to takto bolo dobre. Nie asi. Určite to bolo dobre, pretože potom (ako sa mu zahojil nos) neprotestoval a fotenie schválil. Zrejme mal výčitky. Inak si to neviem vysvetliť. Ale čo tam po tom, možno to bolo tým, že ma ľúbi a chcel mi urobiť radosť.

Tak sme si vybrali fotografa a išli na to. Je skvelé, ak si nájdete fotografa, s ktorým sa budete cítiť dobre, prirodzene. Ak vás fotí len tak pri tom, čo robíte a nemusíte robiť žiadne silené pózy. Martin taký bol. Všetko nechal na nás a my sme sa len nechávali uniesť čarom okamihu. Dokonca si to užil aj Filip. Síce to neprizná, ale mala som z neho ten pocit. Ricky (náš psík) si išiel svoje, bez stresu ochotne pózoval, kde mal. Ak ho to už nebavilo, našiel si paličku a mal iné starosti.

Fotografie dopadli nad moje očakávania. Rada si ich pozerám. Je to krásna pamiatka. Ak by som to mala niekomu odporučiť, tak všetkými desiatimi. Viem, že muži sa tomu zvyknú brániť (mám jedného takého doma), ale ak to absolvujú, určite nebudú ľutovať, možno len trochu frflať. Je to aj taký tréning na tie svadobné portréty…

Text: Veronika Kuzlbauerova / Foto: Martin Šveda