Nový stereotyp

Blížili sa moje narodeniny a tak som nakúpila veľa tvarohu, ovocia a čokolády. Predstavovala som si, čo
všetko budem piecť svojim hosťom, ktorí budú postupne prichádzať. Tak, ako som na to bola bežne
zvyknutá. Avšak dianie minulého týždňa nasvedčovalo, že žiadni hostia napokon preventívne neprídu.
Tak sme na moje narodeniny aspoň rýchlo zbehli do obľúbenej kaviarne, kde sme neboli už veľmi dlho.
Ako bolestné aj motivačné som si dala mega veľký veterník. Veď kto vie, kedy budem mať najbližšie
príležitosť…
Manžel je kvôli vládnym opatreniam s nami doma. Nenavštevujeme sa so starými rodičmi ani so zvyškom
rodiny. Vlastne ani so susedmi. Nechodím s deťmi do obchodu ani do knižnice. Sme veľa doma, a v lese.
Tvoríme deťom rôzne aktivity. Sme v tom všetkom spolu a zároveň je to divné, že sme stále spolu.
Manžel nechodí do práce, Ninka nechodí do škôlky a k nám nechodí dedko. Zvykáme si na akýsi nový
stereotyp, ktorý asi nebude trvať krátko.
Dnes celý deň uvažujem, ako tieto karanténne dni budú postupom času vyzerať.
O čom sa budem večer rozprávať s manželom, keď sme všetko počas dňa zažívali spolu?
Aké nové podnety či myšlienky si budeme vedieť navzájom predniesť?
A akí budeme, keď sa svet vráti do normálu?
V srdci sa veľmi teším, že sme spolu. Zároveň si však uvedomujem, že je pred nami veľká výzva
spoločného bytia.
Lebo aj keď sa máme tak veľmi radi, aj keď sa tak veľmi tešíme z našich detí, tento spoločný intenzívny
čas môže byť zároveň veľmi náročný.
Spísala som to do list jarné upratovanie či veľká očista domácnosti.
Spíšem však ešte jeden to do list. Zoznam, čo tieto dni urobím pre svojho manžela/rodinu naviac. Nech
im je so mnou tak dlho dobre.

Text: Martina Mackovjaková

0 komentárov

Pridaj komentár