Súčasná doba je okrem iného charakteristická aj tým, že máme možnosť sa slobodne rozhodovať. Kedysi však sloboda nebola bežná a dnes si už zrejme ťažko predstavíme, že ani len láska a svadba nemohla prebiehať podľa vašich predstáv. Ak ste mali šťastie, rodičia vám dovolili vziať si toho, koho naozaj milujete. Ak ste však šťastie nemali, už ako dieťa vás sľúbili do rodiny niekoho, kde sa budete mať dobre. Teda – tak si to všetci mysleli. To, čo sa však odohrávalo vo vašom vnútri, to už ľudí okolo vás nie vždy zaujímalo.
Skúsili ste sa niekedy zamyslieť napríklad nad tým, ako kedysi vyzeralo predsvadobné obdobie? Nám pripadá úplne bežné, že je to čas, počas ktorého máte priestor spoznávať človeka, o ktorom začínate uvažovať ako o svojom potenciálnom celoživotnom partnerovi. Je o trávení spoločného času, o vzájomnom spoznávaní sa, o odhaľovaní jeho dobrých, ale aj horších stránok a vlastností. Je to čas, ktorý by sme mali využiť na prežívanie najrôznejších životných situácií, aby sme si tak náš spoločný život dokázali nielen lepšie predstaviť, ale hlavne, aby sme zistili, či nám partner, ktorého sme si vybrali, naozaj vyhovuje. Inak povedané – máme možnosť zistiť a utvrdiť sa v tom, či sme si vybrali človeka, s ktorým dokážeme byť naozaj šťastné. Samozrejme, nie je pravidlom, že každé dnešné manželstvo vďaka tomu končí šťastne. Viete si však predstaviť, že celú táto časť spoznávania by vám niekto jednoducho odoprel? Žiadne spoznávanie, žiadne analyzovanie, bude svadba a hotovo! A to, či ste si vybrali správne, mali väčšinou právo hodnotiť všetci okolo vás, len nie vy sama. Ako teda vyzeralo predsvadobné obdobie na Slovensku asi tak sto rokov dozadu a ako, naopak, vyzerá dnes?
1. Priezvedy, priepačky
Celé predsvadobné obdobie začínalo tzv. priezvedmi, resp. priepačkami. Tie boli zatiaľ len predbežným zisťovaním svadobného súhlasu v dome nevesty, pričom ženíchovu stranu väčšinou zastupovala jedna zo starších, vážených žien v dedine. V tomto kroku zatiaľ nešlo o nič záväzné, no rozhodne to stačilo na „reči“ v dedine o tom, že sa niečo chystá.
Dnes sa už s krokom podobným priezvedom, našťastie, bežne nestretávame. Kto však pochádza z dediny či menšieho mesta, tak vie, že tunajší ľudia si dôvod na klebety nájdu aj bez oficiálnych priepačiek. Stačí, že vás párkrát s niekým stretnú a už by vás najradšej videli pred oltárom. 😊
2. Pytačky
Pytačky boli akoby druhým kolom zisťovania súhlasu. Teraz už však do domu nevesty prišiel aj budúci ženích s rodičmi. No a aby sa slová nesľubovali len tak do vetra, budúci ženích a nevesta si ich symbolicky spečatili vzájomným odovzdaním pierka a stužky, prípadne šatky s peniazmi. Pytačky boli teda záväzným, i keď zatiaľ len súkromným potvrdením súhlasu so svadbou.
Dnes majú pytačky celkom inú podobu. Vo väčšine prípadov ich v ženíchovom mene symbolicky vykonáva starejší. To sa však odohráva už v priebehu samotnej svadby, pred odchodom na sobáš. O trochu iné je to možno v rodinách, ktoré sa aspoň z videnia poznajú už predtým, ako sa ich deti začnú stretávať. Vtedy sa často stáva, že rodičia budúceho ženícha prídu do domu nevesty a požiadajú rodičov o ruku ich dcéry pre svojho syna. Dnes sa však takéto situácie stávajú až potom, čo sa so žiadosťou o ruku prednesie samotný budúci ženích. Pozornosť sa dnes teda definitívne premietla na ženícha a nevestu, a všetko, čo sa deje, sa deje na podnet ich vlastného rozhodnutia, namiesto rozhodnutia ich rodičov či blízkeho okolia.
3. Zásnuby
Pred sto rokmi by ste na svojich zásnubách mali celkom početné publikum. Bolo to totiž vopred dohodnuté, záväzné a už aj verejné potvrdenie svadby, vďaka čomu sa ich zúčastnila celá ženíchova, ale aj nevestina rodina. Mladí si počas vyslovenia sľubu symbolicky podali ruky a spojili si ich položené na chlebe. Opäť prebehla výmena darov (šatka, prsteň, koláč, jablko, pierko) a sľub sa, ako inak, spečatil aj hromadným prípitkom.
Keby nám dnes náš partner pripravil verejné zásnuby, asi by sme z nich neboli vôbec nadšené, skôr naopak. Zásnuby sú dnes jednou z najintímnejších zážitkov, ktoré môže partner svojej partnerke venovať. Úlohou budúceho ženícha je hlavne všetko naplánovať tak, aby jeho partnerka nemala najmenšie tušenie, že na ňu niečo chystá, v opačnom prípade by sa úprimná radosť a moment prekvapenia úplne vyparili. Táto chvíľa je dnes vnímaná ako chvíľa, ktorá by mala byť výlučne o vás dvoch, bez zbytočných svedkov. A kým v minulosti sa účasť prítomných považovala za poctu a vážnosť, dnes by sme ju vnímali skôr ako emočný nátlak a zmarenie možnosti vybrať si aj inú alternatívu odpovede, než očakávané ÁNO.
4. Ohlášky
Pri ohláškach už v minulosti išlo naozaj do tuhého. Išlo o ohlasovanie plánovanej svadby v kostole, keďže pred sto rokmi bol základom drvivej väčšiny svadieb (ak nie všetkých) na našom území, práve cirkevný obrad v kostole. Ohlášky boli teda predpísané cirkvou a ohlasovali sa počas posledných troch nedieľ pred svadbou. Kryli sa aj s obdobím zásnub a budúci ženích a nevesta chodili vtedy do kostola so špeciálnymi znakmi na odeve, podľa ktorých všetci vedeli, kto vlastne svadbu chystá. Budúci ženích nosil pierko, stuhu alebo ručník, budúca nevesta mala na hlave veniec, alebo partu.
Ak ste veriaci a plánujete aj dnes svadbu v kostole, pravdepodobne sa s ohláškami stretnete aj dnes. Ich ohlasovanie však nie je také prísne ako kedysi, a už vonkoncom vtedy nechodíte označený špeciálnym znakom. Ich ohlasovanie už nie je jednoznačne určené na tri po sebe nasledujúce nedele. Niektorí kňazi váš sobáš ohlásia trikrát, iní len dvakrát a dokonca sa v niektorých prípadoch stretávame s tým, že o ňom informujú len jeden týždeň pred samotnou svadbou. Viacnásobné ohlasovanie ohlášok sa dnes už zúžilo zväčša len na svadby v menších obciach, prípadne na tie, keď je ženíchom a nevestou pár, ktorý vo svojej farnosti žije, vyrastá, prípadne sa v nej už od úplného detstva aj nejakým spôsobom angažuje.
5. Pozývanie hostí na svadbu
Pozývaniu hostí na svadbu sa kedysi pripisovala veľmi veľká dôležitosť. V niektorých oblastiach svadobníkov pozýval budúci ženích spolu s budúcou nevestou alebo ich rodičia, v iných sa zas na toto poslanie využívala rola družbu alebo tzv. zváča, ktorý používal presne zaužívané formulky. Pri pozývaní sa musela dodržať určitá etiketa, podľa ktorej sa pozývať na svadbu chodilo priamo do domov pozývaných hostí. Tradíciou bolo, že pozývaní hostia sa najskôr akoby zdráhali, až potom privolili a pozvanie na svadbu prijali. Nebolo teda ničím výnimočným, ak sa niektorí hostia pozývali na svadbu aj opakovane. Znakom pozvania bolo aj špeciálne svadobné pečivo, ktoré budúci ženích a nevesta priniesli do domov pozývaných.
Dnes sme si to s pozývaním svadobných hostí trochu uľahčili minimálne z hľadiska času, i keď, tento krok je znovu na viacerých miestach Slovenska trochu odlišný. Kým niekde sa pozvánky posielajú poštou, na iných miestach s nimi snúbenci ešte stále chodia do domu svadobných hostí osobne. Je to znak akejsi úcty voči členom rodiny, ktorých na našu svadbu pozývame.
6. Dievocká a mládenecká rozlúčka
Tieto rozlúčky sa konali vždy výhradne v predvečer konania svadby. A kým u dievčat bola typická skôr melancholická rozlúčka sprevádzaná plačom a piesňami, ktorými dávala budúca nevesta zbohom svojej slobode, domovu a mladosti, mládenecká rozlúčka bola typická tancom a zábavou, ktorú budúci ženích usporiadal pre všetku mládež z dediny.
Za dievockú a mládeneckú rozlúčku môžeme dnes jednoznačne považovať rozlúčky so slobodou. Rozdiel je však v tom, že v dnešných časoch sa aj budúca nevesta prepla z role uplakanej krehkej dievčiny na ženu, ktorá ide svoju slobodu zapiť rovnako ako muž. Mužské a ženské rozlúčky so slobodou sú si dnes vďaka tomu veľmi podobné, stále však platí, že na ženské rozlúčky so slobodou majú muži vstup zakázaný, i keď rovnaké pravidlo si začali uplatňovať aj muži. To, čo sa ešte zmenilo je čas konania rozlúčky. Z praktických dôvodov sa dnes totiž všetci akosi stotožňujeme s tým, že predsa len je lepšie, ak sa rozlúčka so slobodou koná nielen deň, ale aspoň týždeň pred svadbou.
Text: Alžbeta Jambrichová / Foto: Martin Šveda
