Byť dostatočný

V našej rodine sme nedávno prišli o jednu vzácnu ženu. Ťažká choroba. Často sa pristihnem, že rozmýšľam, či je možné, že tu už s nami nie je. Taká typická otázka – to ju už vážne nikdy neuvidím? Lomcujú mnou skľučujúce pocity a uvažujem, či som jej dostatočne komunikovala, že ju mám veľmi rada, či som dostatočne iniciovala spoločné stretnutia, či som robila dostatok..

Práve takéto smutné situácie takmer s istotou spôsobujú, že sa človek zastaví. Emočne spracováva stratu a zároveň prehodnocuje svoje vlastné priority a postoje. Aj ja som si kládla rôzne otázky.
Vážim si dostatočne blízke vzťahy?
Snažím sa do nich vkladať celá?
Som tolerantná a láskavá?
Mám primerané očakávania od blízkych aj seba samej?
A čomu vlastne prikladám dôležitú váhu?

Následne mi príde ľúto, že prečo sa človek zastaví a prehodnocuje, až keď sa stane niečo ťažké, či smutné, či zlé. Prečo sa nás prúd zastaví až vtedy a nie skôr, napríklad aj vtedy, keď žijeme svoje sny a vrchol krásy. Prečo začneme zrazu ďakovať vtedy, keď možno už strácame.

Naše deti učíme a podporujeme, aby každý večer najprv ďakovali za všetko pozitívne a pekné. Vďačnosť na prvom mieste. Veľmi túžime, aby si uvedomovali všetko požehnanie, všetky dary a lásku, čo majú a čo dostávajú. Menujeme konkrétnych ľudí z rodiny, priateľov, konkrétne situácie. Až potom poukázať na to, čo by chceli zmeniť alebo čo sa im nepáčilo.

Zrejme nikdy nebude naša aktivita v blízkych vzťahoch dokonale dostatočná. Ale nič nám nebráni sa o to stále viac a viac snažiť. A byť vďačný.

Text: Mimka Mackovjaková

0 komentárov

Pridaj komentár