Kategória: Denník nevesty

Ako som už pár-krát zmienila v predošlých článkoch, svoju svadbu som si vizuálne naplánovala už dlho pred svadbou. Vlastne dlho predtým, ako bola myšlienka svadby realitou v mojom živote. Tiež som už písala o tom, ako veľmi rada pokukujem na Pintereste krásne vecičky: od interiérového dizajnu, cez módu až po všetko, čo sa týka svadby. Výnimkou neboli ani svadobné šaty. Popravde som strávila hodiny a hodiny prezeraním si všetkých štýlov a rôznych dizajnérov a čo ja viem čoho všetkého podobného.

Pôvodne som uvažovala nad tým, že si ich nechám ušiť na mieru. Hneď mi napadla skvelá a talentovaná Ivica, ktorú možno poznáte pod značkou RIVICA. (na Instagrame ju nájdete pod menom rivica.sk). Šije krásne sukne, ktoré sú tak nádherné, že by vám nemali chýbať v šatníku! A tak som sa jedného dňa na trhu v Starej tržnici v Bratislave (toto bolo ešte na jeseň- teda pred zásnubami) rozhodla, že tento nápad Ivici spomeniem. Najprv na mňa tak trochu prekvapene pozrela, že či si robím srandu alebo čo, lebo veď zasnúbená nie som a milý v Amerike, tak reku že na čo by mi boli svadobné šaty. Chápem, aj ja by som sa na seba takto pozerala a vtedy som samozrejme ani nevedela ako to celé bude, len som si snívala a brain-stormovala o svadobných šatách. Ale teda Ivica súhlasila, že by mi tie moje vytvorila a ja som sa tešila a dokonca som si aj nakreslila zopár návrhov. Nič super špeci – ja nie som dizajnér… veď posúďte sami:

Ale môj príbeh už poznáte a preto viete, že toto sa asi úplne neuskutočnilo, keďže som sa ocitla tu v Amerike. A tak keď prišiel čas plánovania svadby, začala som vymýšľať kde a ako ich zohnať. Ideu šiat od Ivice som odložila do šuflíka, hoci stále dúfam, že sa niečo také uskutoční. Možno na inú príležitosť alebo možno na svadobnú oslavu na Slovensku?

Potom mi napadlo posurfovať internety a možno si šaty objednať online. Neviem či ste niekedy na YouTube videli tie videá, na ktorých si slečny objednajú 4-5 šiat z rôznych e-shopov, vyskúšajú si ich a pošlú späť. Často sú tie šaty hrôzostrašné, ale niekedy sa stane, že padnú ako uliate. Ja som si povedala, že veď vyskúšam a uvidím…že keby niečo, tak môžem šaty jednoducho vrátiť. A tak som si najprv objednala šaty z jedného obchodu a o dva dni ďalšie štyri z iného.

Keď som bola mladšia, túžila som po takých klasických princeznovských šatách s veľkou nafúknutou sukňou, s čipkou a rukávmi. Túto predstavu som už však dávno zahodila, lebo viem, že to úplne nesedí s mojím štýlom. Teraz mám radšej minimalizmus a čisté línie asi vo všetkom. Dokonca som si už nebola ani istá tou čipkou. No a takéto jednoduché šaty sa online hľadajú omnoho ľahšie ako tie viac extravagantné.

Keď o pár týždňov šaty konečne dorazili, nevedela som sa dočkať a hneď som sa vrhla na skúšanie. Z prvých dvoch boli jedny ozaj krásne. Mali odvážny otvorený chrbát, jemnú látku, ktorá prekrývala ramená…boli také vílovské. Druhé boli celkom kvalitné a aj pekné, ale nebolo to ono. Mali pekný korzet poprešívaný bielymi kvetmi a veľkú sukňu strihanú do Áčka. Z ďalších štyroch som mala dvoch favoritov- oba boli veľmi minimalistické a elegantné kúsky, ktoré pekne komplimentovali moju postavu. Boli pohodlné a cítila som sa v nich taká svoja. A tak som sa po pár dňoch uvažovania rozhodla si jedny z nich nechať a všetky ostatné vrátiť. Verte či nie, tieto šaty ma vyšli necelých 70 dolárov! Povedala som si, že ak to sú tie, s ktorými napokon skončím aj na svadbe, tak je to skvelý úlovok.

No napriek tomu, že boli krásne a pohodlné, aj tak som chcela mať ten pravý salónový zážitok skúšania svadobných šiat. Onedlho som do jedného takého zavolala, vybavila si termín a tešila sa na ďalšie skúšanie! Obsluhovala ma veľmi milá dáma. Poprezerali sme si hádam všetky šaty, vybrali tie, ktoré ma oslovili a začali sme skúšať.

No takto vám poviem… po štvrtých šatách som aj zabudla ako vyzerali tie prvé a po tých 8. sa mi už zdali všetky také isté. Veď napokon, všetky boli biele a všetky boli svadobné. Neberte ma zle – oni tie salónové šaty boli ozaj krásne, veď sa na ne pozrite! Napokon sme sa vylučovacou metódou prepracovali k posledným dvom, ale pravdu povediac som nevedela prestať myslieť na tie, ktoré som už mala doma odložené. Tie, ktoré ma stáli bizarných 70 dolárov. Všetky v salóne začínali okolo tisícky (a to ešte pred úpravami, aby mi presne sadli!).

Keď som povedala ako nad tým premýšľam, táto milá dáma zo salóna sa ma nesnažila presvedčiť, ani za každú cenu mi vnútiť šaty. Chcela, aby som sa cítila príjemne a aby som si bola istá svojim rozhodnutím. Dala mi svoju vizitku a povedala nech si to v kľude celé premyslím. Vraj že keď mi inštinkt hovorí, že tie, ktoré mám doma sú lepšie, tak to musí niečo znamenať. Prišla som domov, poprezerala si fotky všetkých šiat, ktoré som skúšala a veru sa mi zdalo, že tie sedemdesiat-dolárové sú pre mňa aj tak najkrajšie. Vôbec nie príliš extra a omnoho pohodlnejšie. Och a nehovoriac o tej cene!

A tak som sa rozhodla nechať si ich, vymyslela som si, ako im pridať trošku viac charakteru (lebo sú ozaj úplne minimalistické) a s pokojom som si pogratulovala za úspešný lov svadobných šiat. Tieto šaty vám však ukážem až keď ich odfotím v náš svadobný deň…Tak zatiaľ toľko ku šatám. Zdá sa, že nemusia byť zo salóna alebo od najlepšieho dizajnéra (aj keď od Ivice by boli dokonalé tiež!!!) na to, aby to boli tie pravé šaty pre vás. Zdá sa, že je hlavné sa v nich cítiť dobre a príjemne. Vôbec nejde o to, koľko stoja či o to, akú veľkú majú sukňu a koľko čipky ich pokrýva…Ak sa vám páčia, tak sú tie pravé. A ak sa vám páčia obrovské nafúknuté sukne, tak je to skvelé. Ak sa chcete vziať v nohavicovom kostýme, aj to je super! Ako som písala aj minule: príprava svadby je celá o tom, čo sú vaše priority. O tom, na čom vám naozaj záleží. A ak sú to tie najlepšie šaty, tak nech! Ak je to hudba či dezerty či miesto alebo fotografie…tak nech! Hlavne nech je to tak, ako je vám najprirodzenejšie.

Text, Ilustrácie, Foto: Kaja Macinská 

Po tom, ako sme sa v januári zasnúbili, hlavná vec, ktorú sme riešili bola jednoduchá, ale nesmierne komplikovaná otázka: Zostať či odísť? Letenku som mala spiatočnú a 23. januára (jedenásť dní po našom zasnúbení) som sa mala pekne krásne vrátiť späť domov do Bratisky, do svojho bytu, v ktorom som bývala so svojimi kamarátmi.

Doma som mala ideálny život. Dobrý plat, začatá kariéra ilustrátorky na voľnej nohe, skvelé priateľstvá, rodinu, a aj napriek tomu, že som nemala všetko naplánované a vyriešené, žilo sa mi dobre. Preto keď sa ma Ryan opýtal či si ho vezmem, ale najmä či si ho vezmem vo veľmi blízkej budúcnosti a či s ním zostanem bývať v Coloráde, nebolo mi všetko jedno. Zdalo sa mi, že ak tak spravím, na jednej strane bude konečne môcť skončiť utrpenie v podobe vzťahu na diaľku…na tej druhej, však, by to prinieslo mnoho nových výziev a iný druh bolesti.

Ak by som zostala, znamenalo by to odlúčenie od rodiny a „vzťah na diaľku“ so všetkými kamarátmi doma. Znamenalo by to vytrhnutie z rutiny, vytrhnutie z príjemného pocitu poznania. Bola by som zrazu nepoznaný niktoš a zároveň by som sama poznala okrem Ryana len niekoľko ďalších ľudí. Nebolo to vôbec ľahké rozhodnutie a sama vlastne neviem ako sa to stalo, že som sa rozhodla tak, ako som sa rozhodla. Ak ma sledujete na Instagrame, tak viete, že som zostala. A vlastne viete aj to, že sme sa s Ryanom už vzali, ale to sa ešte predbieham. Poďme na to pekne postupne.

Po rozhodnutí zostať sme rýchlo začali plánovať svadbu. Dátum sme si dali na veľkonočný víkend: 11. apríla. Vtedy sme ani len netušili, že v ten čas by sme mohli byť zavretí doma v karanténe kvôli celosvetovej pandémii. Teraz je nám to celé vlastne trochu smiešne. Nikdy predtým sme necítili „Človek mieni, Pán Boh mení“ tak bytostne na vlastnej koži. Nuž ale vtedy v januári sme svoju plnú pozornosť venovali príprave svadby, ktorá bola neskôr odložená o niekoľko mesiacov.

Úplne na začiatku sme si stanovili našu víziu. Ja osobne už dlhé roky zbieram svadobné nápady na Pintereste a preto pre mňa nebolo vôbec náročné vysvetliť a opísať, čo si predstavujem (hlavne po tej vizuálnej stránke). Chcela som niečo trochu industriálne, trochu hipsterské. Niečo nekonvenčné a hlavne žiadny gýč. Aj napriek tomu, že rozumiem kráse ruží a lesklých záležitostí, ja som túžila po niečom viac prírodnom. Veľa zelene, bielej farby a trochu zlatého akcentu. Veľa svetielok a sviečok, dobrého vína, jedla a kávy…Chcela som, aby naša svadba bola príjemná párty bez zbytočných tradícií, ktorým ja ani Ryan nerozumieme a nadovšetko bez zbytočného stresu. Chceli sme sa z toho celého tešiť, a tak isto sme chceli, aby si aj naši hostia mohli s nami užiť príjemný deň. Pinterestovú nástenku som si preorganizovala, pridala ďalšie nápady, začala spisovať súhrnný dokument/plánovač svadby, ktorý som nazvala „Wedding Guide 101“ a zapisovala som si, čo všetko treba vyriešiť, komu všetkému treba zavolať, čo všetko treba zohnať a aj kto by mal čo na starosť. Rada plánujem a tak verte či nie, toto bolo pre mňa veľmi príjemné.

Dôležitá vec bola, že po tom, ako sme mali jasnú víziu, stanovili sme si náš budget – teda limit, ktorý sme určite nechceli prekročiť. Po približnom spočítaní nákladov za priestory, jedlo, dezert, drinky, šaty, obrúčky a všakovaké iné výdavky, sme ho stanovili na 6 tisíc amerických dolárov. Nie je to „málo“. Mám kamarátov, ktorí všetko vtesnali do 3, avšak aj takých, ktorí zďaleka prekročili 10.

A tak sa to celé začalo, plánovanie svadby v plnom prúde. Ale chcela by som podotknúť, že plánovať svadbu v meste, ktoré nepoznáte veľmi dobre a v ktorom nepoznáte veľmi veľa ľudí/ nemáte kontakty, nie je také jednoduché. Samozrejme dá sa to…len vás to bude stáť trochu viac času. Keď sme konečne našli ten správny priestor pre našu svadbu, veľmi sa mi uľavilo.  Je to väčšia hipsterská kaviareň v centre mesta s odhalenými tehlovými stenami, so svetielkami zavesenými zo stropu a s veľmi príjemnou atmosférou. Okrem iného som sa veľmi tešila, že tento priestor znamenal dobrú kávu pre našich hostí. Ďalej sme vyriešili svadobnú fotografku. Toto bola pre mňa trochu výzva, lebo ako som už spomenula, nemám tu kontakty. Našťastie existuje instagram a sociálne siete, na ktorých sa dá umelcov celkom ľahko vyhľadať. Tieto dve položky – priestor a fotografie – už sami o sebe zabrali väčšinu nášho rozpočtu (teda 4000 dolárov). Ďalej sme teda pracovali s vedomím, že ak nechceme prekročiť rozpočet, na všetko ostatné nám zostávajú už len dve tisícky. O tom, na čom sme sa rozhodli ušetriť a ako sme vyriešili jedlo, výzdobu a aj šaty vám napíšem neskôr. Zatiaľ len toľko, že veľmi odporúčam mať najprv víziu a jasne stanovené svoje priority. Keď viete, čo je pre vás dôležité a na čo vám nevadí minúť viac peňazí, viete si to pekne porozkladať a jednoducho vynechať položky, ktoré pre vás nehrajú tak dôležitú rolu.

Pomerne rýchlo sme mali vyriešené aj letenky a prepravu dôležitých hostí (teda moje družičky a maminu). Keďže som z väčšej rodiny (mám 7 súrodencov), mnohí sa ma pýtajú či mi to nie je ľúto, že nemôžu prísť na svadbu všetci. Nuž, je. Ale niekedy sa nedá všetko. Letenky do USA sú drahé a prepraviť celú rodinu by stálo viac než si môžeme dovoliť. Preto sme sa rozhodli mať mini svadobnú oslavu, keď prídeme Slovensko znovu navštíviť.

Zdalo sa nám, že všetko ide tak, ako má. Pozvánky sme už mali nadizajnované, vytlačené aj odoslané, šaty vybraté, Ryan svoj oblek, mali sme prichystané rôzne objednávky dekoračných záležitostí a všetko presne podľa plánu, keď tu zrazu jeden marcový večer popri pečení vystúpil americký prezident vo večerných správach s náležitým oznamom. Spozornela som, ale nevenovala som mu svoju plnú pozornosť. Ešte som si miešala cesto, keď oznámil, že najbližších 30 dní nebude môcť nikto z Európy cestovať do Ameriky. Vtedy sa mi zdalo, akoby sa trochu zastavil svet. Na pár sekúnd som sa zasekla až kým mi došlo, čo to vlastne znamenalo. O tých 30 dní sme totiž mali mať svadbu. Takže žiadne z mojich družičiek a ani moja mamina by sa na svadbu nemohli dostať ani keby veľmi chceli. V tom čase sme v Coloráde mali zakázané stretnutia nad 250 ľudí. Naša svadba mala mať do 100 hostí a preto sme ešte príliš nestresovali. „Veď to má byť až v apríli.“ Neskôr prišiel zákaz stretávania sa v skupinách nad 10 ľudí a čoskoro aj povinná karanténa. Bolo nám teda jasné, že žiadna svadba v apríli nebude. A tak sa naše plány zas a znovu prekrútili dolu hlavou a zase raz sme sa museli prispôsobiť. Zdá sa, že život neplynie presne podľa toho, ako si zmyslíme, ale asi je to v poriadku. A ako som už hovorila, ak ma sledujete na instagrame (@kaiah.illustrates), tak viete, že sme sa vzali aj tak. Ešte týždne pred karanténou samozrejme. Mali sme maličký obrad so zopár kamarátmi a Ryanovou rodinou pri rezervoári nad mestom. Bol to veľmi chladný deň. Mali sme na sebe krémové biele svetre (žiadne šaty či oblek), vymenili sme si sľuby, podpísali sme papiere, oslávili sme večerou s našimi blízkymi a nakoniec sme s Ryanom strávili noc vo veľmi peknom hoteli v centre mesta. A bolo to milé a unikátne a veľmi špeciálne. Vtipné na tom je to, že sme to takto plánovali urobiť ešte pred koronou kvôli všetkým legálnym záležitostiam. Chceli sme sa oficiálne vziať už predtým, ako by sme mali veľkú svadbu. A tak sme to aj spravili. Celkom spontánne, bez stresu, s radosťou, s láskou. A teraz s danou situáciou sme o to radšej, že to tak bolo.

A tak je teraz svadobná oslava preložená na koniec leta. Väčšina z nej je už naplánovaná a teraz je len odložená v šuflíku a čaká. My sme už svoji a začíname naše manželstvo spolu v karanténe v našom novom byte a čakáme, ktoré z našich ďalších plánov budú prevrátené na ruby. Ale viete čo? Asi je to jedno, lebo sme spolu tak či onak a budujeme si nový domov. Domov, ktorý je ďaleko od toho môjho, domov, ktorý je iný ako ten, ktorý som doposiaľ poznala. Domov, ktorý je náš spoločný a ktorý budem ešte dlho spoznávať…až dokým znovu nebude čas na vytrhnutie koreňov a nepresunieme sa niekam inam.

Nakoniec len toľko, že plánovať svadbu v zahraničí bez najbližších kamarátov a rodiny je výzva sama o sebe. O to viac, ak sa zasnúbite a plánujete mať svadbu v priebehu troch mesiacov. A o to viac, ak ste toto zahraničie pôvodne prišli len navštíviť na Vianoce…a o to viac, keď sa do toho celého pripletie celosvetová pandémia a karanténa. Vtedy už môžu ísť všetky plány do koša, ale aj napriek tomu je toho tak veľa, z čoho sa môžeme tešiť. Aj napriek všetkým zmenám a výzvam stojí za to bojovať za naše vzťahy…za naše lásky. Tak sa majte pekne, držte sa v karanténe a o pár týždňov sa ozvem znovu!

Text a ilustrácia: Kaja Macinská

Foto: TJ Wessel

V prvom rade je dôležité spomenúť, že Kaja nemá rada zimu. Kaja by najradšej žila v tropickej krajine, kde je celý rok leto. Teplo, slnko, šaty, more… To je také moje. A čo sa zimy týka…prežijem, lebo musím. Najradšej by som však v zimných mesiacoch hybernovala, na chvíľku vyšla, keď prídu Vianoce a potom znovu zaliezla a zobudila sa až keď sa oteplí. Super, teraz keď sme si toto už vyjasnili, zostáva len toľko, že už od kedy si pamätám, snívala som o tom, ako raz budú vyzerať moje zásnuby. Na YouTube som si pozrela nespočetné množstvo videí zásnub neznámych ľudí a vyronila som pri nich nejednu slzu. Teda tvrdenie: „Kaja je romantik od hlavy po päty,“ je určite pravdivé. Vždy som snívala o tom, že teda tie moje zásnuby budú romantické a ležérne…žiadny gýč (len hlavne nie ruže, prosím! Oh a určite žiadne veľké publikum, prosím! Ďakujem!). Najlepšie by bolo, keby sa ma môj potenciálny milý opýtal, či si ho vezmem niekde na krásnej lúke s kvetmi, ďaleko od ľudí…pri západe slnka. A zároveň, keď už bude tma, a nech prinesie sviečky a svetielka. Nech mi povie krásne slová až ma to dojme, ale nie príliš a nech niekde v diaľke hrá hudba (ako vo filmoch predsa). A prsteň! Prsteň nech je úplne presne podľa mojich predstáv
a nech sadne ako uliaty, ale bez toho, aby sme sa o tom museli predtým porozprávať. Oh a určite nech sa uistí, že budem mať super manikúru a krásny outfit a nech máme super fotky a možno aj také nejaké to video, akých som videla tak veľa na YouTube!

No a teraz reálne…na to, že som si myslela, že nie som príliš náročná, toto bolo dosť veľa požiadaviek… a celkom aj nereálnych. Na Pintereste som si pripravila celú nástenku s mnohými obrázkami zásnubných prsteňov, o ktorej som Ryanovi veľakrát povedala. Keď sme sa začali o našej spoločnej budúcnosti rozprávať viac a ja som začala tušiť, že možno sa zásnuby už blížia, svoje požiadavky som zúžila na dve. Prvá: len nech to hlavne nie je pred mnohými ľuďmi. Ryanovi som zopakovala mnohokrát, že ak je jedna vec, ktorú nechcem, tak je to to, že nechcem, aby ma požiadal o ruku pred veľkým publikom. A druhá: pred mojim posledným príchodom do Ameriky (v strede decembra) som Ryanovi povedala, že ak ma chce požiadať o ruku počas toho, ako budem v Coloráde, tak nech sa uistí, že si to nenechá na poslednú chvíľu. Nech ma nepožiada o ruku dva dni pred mojim odletom – v podstate mi išlo o to, aby sme mali čas si naše zásnuby spolu užiť ešte pred tým, než sa vrátim späť na Slovensko.

No a teraz k tomu, ako to bolo naozaj…Ako vskutku vyzerali moje „vysnívané“ zásnuby.

Z názvu je možno trošku jasné, že bola zima (nie ideálne, ale tak, bol to január…) To ma privádza k bodu číslo dva – bol JANUÁR… nie december. Môj odlet sa už neodvratne blížil. Dokonca som si už hovorila, že teda asi sa žiadne zásnuby diať nebudú, ale to mi akosi nedávalo zmysel, keďže sme mali mnoho rozhovorov o tom, ako by som možno mala zostať a možno by sme proste už mali byť spolu (toto nebolo len tak z nezmaru, ale mali v tom zamotané prsty aj všetky imigračné zákony a plány do budúcnosti). No akokoľvek prišiel druhý januárový týždeň a nič. Dokonca 11. januára, v sobotu večer, som si sadla na posteľ vedľa Ryana a začala…: “No, takže
akože…hmmm… chceš sa so mnou zasnúbiť…alebo ešte nie? Alebo teda, že mám to vôbec očakávať? Alebo nie?“ 

Chudák, pozrel na mňa a asi ani nevedel, čo povedať (vtedy som ani netušila, že jeho plán bol kľaknúť na koleno a opýtať sa tú život meniacu otázku už v nasledujúci deň). Z tejto konverzácie nevzišlo veľa dobrého, ona totiž napokon skončila hádkou. Síce sme sa navzájom ospravedlnili a aj odpustili, ale zostalo medzi nami také zvláštne neporozumenie. Na ďalší deň sme mali cestovať 6 hodín smerom na západ – išli sme navštíviť Ryanových starých rodičov, ktorí bývajú na druhej strane Colorada. Predtým, ako sme odišli mi Ryan hovorí, že po ceste tam by sme sa mali zastaviť v takom mestečku zvanom Dillon, lebo že sa tam nachádzajú
také ľadové zámky a že on tam už roky chcel ísť, ale ešte sa mu to nikdy nepodarilo. Tak že teraz je ten správny čas. „Hm, ok“, nezaujalo ma to veľmi, tak som len bez rozmýšľania súhlasila…lebo, veď ak po tom
tak dlho túži, tak prečo nie. Mne to nedávalo zmysel. Neprišlo mi (a stále mi nepríde) atraktívne ísť dobrovoľne do akýchsi „ľadových zámkov“. Mojim ušiam rezonovalo len slovo „ľadové“ a to považujem za nepriateľa. Ale teda, v nedeľu na obed sme sa vybrali na cestu. Veru mi aj mihla hlavou myšlienka, že možno ma požiada o ruku, lebo Ryan bol v ten deň nejaký nesvoj, ale jednak som to nechcela vysloviť zo strachu, že to tak nemuselo byť, ale tiež som naozaj veľmi dúfala, že to neplánuje urobiť v tých ĽADOVÝCH zámkoch. A tak sme sedeli v aute, počúvali hudbu, rozprávali sa a viezli sa krásnym zasneženým Coloradom. V aute nám bolo teplo, ale keď sme o nejaký čas dorazili do mesta Dillon a teplota vonku ukazovala niekoľko stupňov pod nulou, nechcelo sa mi z pohodlia a tepla auta vôbec vyjsť. Hneď ako som tak urobila, veľmi som ľutovala, že som vôbec niekedy
súhlasila s nápadom ísť navštíviť túto atrakciu.

 

Bola zima. Fakt veľmi zima. Taká tá, ktorú cítite aj v kostiach (ale to pre mňa nie je také nezvyčajné). Dokonca bolo pod mrakom a myslím, že po pár minútach, ako sme dorazili začalo aj snežiť. No teda, vošli sme do týchto zámkov, ale ono to vlastne neboli nijaké zámky. Boli to skôr ľadové
steny a zopár ľadových oblúkov, ktoré vyzerali trochu ako jaskyne. Najhoršie však bolo, že tam bolo NAOZAJ VEĽA ľudí. Teda nebolo to nejaké napráskané, ale ľudí tam bolo celkom dosť. Hneď mi napadlo, že toto určite Ryan neurobí, že veď predsa vie, že nechcem nijaké verejné zásnuby a teda ma určite nepožiada o ruku tu. Vydýchla som si. Ale ako sme sa ďalej
prechádzali a už sme videli všetko a už mi bola ozaj (ale naozaj) zima a chcela som odísť, Ryan len prekrútil oči a snažil sa ma presvedčiť, že by sme mali ešte ostať. Vtedy mi to už začalo byť také nejaké podozrivé, a preto som o to viac chcela odísť. Prišlo až k tomu, že som rozhodila rukami, dupla si nohou a povedala, že už odchádzam a že už tam určite nechcem byť. Prosím
a ďakujem! Rázne a dramaticky som sa otočila, keď tu zrazu na mňa vypleštenými očami pozerá Ryanov brat TJ (čítaj „tí-džej“). Na hlave mal čiapku, v rukách foťák, oblečný outfit, aký som na ňom nikdy nevidela a nikdy by som na ňom ani vidieť nečakala. Bol fakticky dobre zamaskovaný.
Očami som zaostrila na foťák a v tom momente mi bolo jasné, čo sa dialo. Tak predsa len ma išiel Ryan požiadať o ruku! V tom momente som trochu spanikárila a snažila som sa skryť či utiecť či čo, lebo myšlienka ľudí naokolo a ten mrazivý pocit zamrznutých prstov na nohách aj na rukách, a v tom momente aj zamrznutý mozog, ma nenechal veľmi logicky uvažovať nad tým, že to je vlastne skvelé a že by som sa mala tešiť. V tom momente ma Ryan chytil za plecia a povedal: „Kaja prosím, zostaň chvíľu na mieste, ja sa tu o niečo snažím“. Bolo jasné, že bol trochu nervózny. Presunuli sme sa o pár krokov do ľadového zákutia, kde našťastie neboli žiadni ľudia (Vďaka Bohu! Naozaj!), Ryan povedal zopár pekných zamotaných slov, kľakol na koleno, z vnútorného vrecka svojej bundy vytiahol čiernu krabičku, otvoril ju, pozrel na mňa a spýtal sa: „Kaja, vezmeš si ma?“

Ja sľubujem, že sa mi na chvíľu zastavilo srdce alebo sa na chvíľu zastavil svet alebo som sa ocitla v paralelnom vesmíre, ale zrazu som zabudla, kde sme a aká mi bola strašná zima. Zrazu mi úplne vypadlo z hlavy, že naokolo v diaľke sú nejakí cudzí ľudia a dokonca som úplne zabudla na fakt, že som kedysi mala akékoľvek požiadavky o zásnubách. Všetko to bolo v tom momente úplne jedno, lebo predo mnou kľačal môj Ryan. Pozeral na mňa svojimi veľkými hnedými očami, vyzeral tak úprimne zaľúbený a spýtal sa tú očakávanú a nečakanú otázku. Samozrejme, že som povedala áno. Rýchlo som ho dvihla na nohy a objala ho, úplne som sa zabudla pozrieť na ten prsteň, jediné, čo som v tom momente chcela, bolo skryť sa v jeho objatí. A tak som aj urobila. Áno áno, potom mi nasadil ten prsteň (a teda, ten bol presne ako vysnívaný,…ako z tej mojej nástenky!)

Potom som sa otočila na Tj-a, ktorý prezradil, že sa skrýval a špehoval nás celý čas od kedy sme vôbec do ľadových zámkov vstúpili. Urobili sme zopár fotiek a potom konečne odišli z toho mrazu do malej kaviarne, kde sme si všetci dali horúcu čokoládu (ja s mandľovým mliekom) a snažili sa spracovať, čo všetko sa stalo. Bolo to milé. Bolo to zvláštne. Čakané aj nečakané, ale hlavne naše. Síce stále nerozumiem prečo môj drahý zvolil takúto lokalitu a taký čas, ale vlastne je to asi jedno, lebo ako som povedala…v tom momente na ničom inom nezáležalo. Len na tom, že sme tam boli my dvaja. Len ja a on (a samozrejme náš drahý pán fotograf a brat TJ, lebo fotky sa podarili krásne!) A tak sa stali moje (ne)vysnívané zásnuby. Je to láska, lebo máme lásku.

Text: Kaja Macinská

Foto: TJ Wessel

Znie to desivo…a desivé to aj naozaj je. Kedykoľvek som sa s kýmkoľvek o mojom vzťahu rozprávala, dostalo sa mi mnoho reakcií typu: „wow, tak to vás obdivujem!“ alebo „ja by som toto nikdy nezvládol“. Moja odpoveď bývala zväčša rovnaká: aj ja nás obdivujem a ja som si tiež vždy myslela, že niečo také by som nikdy nezvládla.

No ale takto, zvládnuť sa dá všetko, čo zvládnuť chceme. A aj napriek tomu, že randiť s niekým, kto býva na druhej strane sveta nie je len sranda a určite to chce veľa sebazaprenia, disciplíny, a aj tak to má potenciál byť krásne a romantické. Ten vzťah má tiež takú istú možnosť byť hlbokým a dôverným vzťahom, ako vzťahy medzi ľuďmi, ktorí bývajú v tom istom meste. My sme to zvládli 2,5 roka. Nebudem tu mudrovať a tváriť sa, že to bolo skvelé a že by som si to kľudne rada zopakovala. Ach jaj. Vôbec nie. Prosím, už nikdy. Mala som momenty, kedy som zvažovala či by nebolo lepšie „dať si pauzu“ alebo či to má vlastne zmysel prejsť si toľkým trápením. Dni a týždne sa zdali nekonečné a mala som pocit, že
som celý svoj život trávila nekončiacim sa čakaním na to, keď znovu uvidím svojho milého…(alebo na to, kým si konečne znovu našetrím na letenku do USA). Ale čas plynul a bolo dôležité žiť život tam, kde som bola. Nie hlavou v oblakoch a určite nie len čakaním. Takto by som bola bývala veľmi jednoducho vymeškala mnoho vecí, ktoré sa diali okolo mňa. A to bola tá posledná vec, ktorú by som nechala dopustiť.

Pravdou je, že aj keď ste vo vzťahu na diaľku a možno aj sami už viete, čo vám funguje a čo nie, je príjemné prečítať si ako to prežíval niekto iný. Pre mňa boli všetky tie články o LDR (z angličtiny: long distance relationship – vzťah na diaľku) v niektorých momentoch ozajstnou záchranou.

Možno s tým vôbec nemáte skúsenosť a len vás zaujíma aké to je. V každom prípade, môj Ryan a ja sme zhrnuli 7 rád, ktoré považujeme za veľmi dôležité pre ľudí, ktorí budujú svoj vzťah z iných miest.

1. Vyhraďte si presný čas, ktorý bude len pre vás dvoch
Pracovný/ školský týždeň môže byť často plný všelijakých zodpovedností, popri ktorých vám nezostane čas nazvyš s vašou milou osobou. Pre nás v tom hral úlohu aj 8-hodinový časový posun medzi Slovenskom a Colorádom. Bolo preto kľúčové stanoviť si deň a čas, ktorý bol pre oboch prioritou. Pre nás to boli soboty. U nás okolo ôsmej večer, u Ryana okolo obeda. Vždy sme si zavolali cez FaceTime alebo cez Messenger. V ostatné dni sme väčšinou len stihli krátky hovor predtým, ako som sa pobrala do postele. Určite si radšej zavolajte ako píšte správy!

2. Zdieľajte spolu svoje kalendáre
Toto sa nám veľmi osvedčilo. Je to jednoduchý spôsob, akým môžete byť nad vecou. Jednoducho si otvoríte kalendár na mobile a vidíte, čo má ten druhý v pláne. Takto viete, kedy mu môžete zavolať, či náhodou nemá nejaké stretnutie alebo podobne. Je príjemné mať pocit, že ste súčasťou jeho plánov…že viete kde je a čo robí. To mi pripomína, že aplikácia na iPhone
„find my friends“ vie byť v tomto tiež veľmi nápomocná.

3. Ak môžete, vždy si dopredu naplánujte, kedy sa znovu uvidíte
Už som sa trošku dotkla toho nekonečného čakania, ale jedna vec, ktorá ho trochu uľahčuje je, keď viete kedy toto čakanie skončí. My sme sa videli vždy dva-krát do roka. Čiže každých cca 6 mesiacov. Jedno obdobie sa nám stalo, že sme nevedeli kedy presne sa budeme môcť vidieť kvôli škole a práci. Myslím si, že to bolo to to najťažšie obdobie. Naozaj sa nám zdalo, že ten čas, kedy budeme znovu môcť byť spolu nikdy nepríde.

4. Keď ste spolu, robte si veľa spoločných fotiek a točte spoločné videá
Mala som mnoho večerov po ťažkých a dlhých dňoch, kedy jediné po čom som túžila bolo schúliť sa na gauči pri mojom milom a pozrieť si spolu nejaký seriál. Často práve tieto večery boli tie, kedy Ryan nemal ani čas zavolať mi medzi jeho ďalšími zodpovednosťami na dlhšie ako 3 minúty. Nebola to jeho vina. On bol uprostred svojho dňa, keď ja som bola už na konci. V tie momenty boli naše spoločné fotky a videá mojou záchranou. Všetky naše albumy som prešla toľko-krát, že sa to ani nedá spočítať.

5. Píšte a posielajte si listy
Možno to nie je úplne moderné, ale mať niečo fyzické v rukách, čo prišlo od vášho milého znamená veľa. Aspoň pre nás to tak bolo. Listy sú klasika. Je to romantické a milé. A bonus je, že sa k nim môžete vždy vrátiť! Ja som dokonca zvykla nastriekať trochu svojho parfému na moje listy pre Ryana, aby keď ich otvoril, mohol zacítiť kúsok mojej vône. Možno je to zvláštne, ale, keď prejdú 3 či 4 mesiace od kedy ste sa naposledy videli, pamätať si vôňu je celkom náročné.

6. Vygooglite si otázky, na ktoré si môžete spolu odpovedať
Mám na mysli také otázky, ktoré vám pomôžu sa bližšie spoznať. Na internete je ich mnoho. Celé zoznamy zaujímavých otázok, ktoré by vám ani nenapadli. Niekedy je ťažké vedieť o čom sa ďalej rozprávať, keď sa zdá, že ste sa už porozprávali o všetkom. Vtedy je celkom fajn mať externý zdroj inšpirácií a tém. Takto sa nie len lepšie spoznáte, ale môžete sa spolu aj dobre zabaviť.

7. Povedzte svojmu milému všetko, čo sa deje vo vašom živote
Sú veci, ktoré zabudnete povedať. Sú veci, o ktorých sa vám rozprávať jednoducho nechce. A sú veci, ktoré sa vám zdajú nepodstatné. Avšak už je to raz tak, že keď ste vo vzťahu na diaľku, ten druhý nemá taký dobrý vhľad do vášho života, aký by mal, keby žil v tom istom meste. Pre budovanie vzájomnej dôvery je veľmi dôležité rozprávať sa o všetkom. Myslím také tie veci, že kde ste boli a s kým všetkým ste tam boli. Tiež myslím na to, že nestačí len vymenovať zoznam vecí, ktoré ste v ten deň stihli, ale aj ako ste sa cítili a čo prežívate. Predsa len ste partneri, najlepší kamaráti. Je dôležité mať dôveru jeden v druhého, ak chcete, aby váš vzťah fungoval.

A na koniec už by som len povedala jednu vec. Vzťahy na diaľku sú náročné. Sú naozaj naozaj veľmi strašne ťažké. Prinášajú veľa bolesti a sĺz, ale aj veľa radosti, hĺbky a lásky. Takže ak ste práve v takom vzťahu, tak vedzte, že to stojí za to a že sa oplatí ísť do toho a vydržať v tom. A ak nie ste, tak to sa teším s vami! A verím, že aj vaše vzťahy majú svoje vlastné výzvy. A ak poznáte niekoho, kto je v takom vzťahu, tak s nimi majte trochu trpezlivosti.
A aj napriek tomu, že by som si to nechcela zopakovať viem, že by som to urobila celé odznovu, lebo viem čo z toho vyšlo. Ryan a ja sme sa naučili ako sa rozprávať hádam o čomkoľvek. Teraz sme už spolu a sme spolu šťastní. Ten čas od seba nás naučil byť veľmi vďačnými za čas, ktorý strávime spolu.

Text a ilustrácie: Kaja Macinská

Som Kaja. Ilustrátorka na voľnej nohe, umelec telom i dušou, “mama bear” s pocitom zodpovednosti a vizionár. Mám rada interiérový dizajn a moja obľúbená farba je biela. Poriadok je pre mňa dôležitejší ako 8 hodín spánku (i keď aj na poriadnej rutine si tiež potrpím). Rada pôjdem spať skôr len preto, aby som mohla skoro ráno vstať a začať svoj deň. Radšej by som mala mačku ako psa. Svoj život žijem veľmi zorganizovane a rada trávim čas osamote medzi ľuďmi v kaviarňach. Vyrástla som v Bratiske, na ktorú sa rada sťažujem, ale ktorá mi veľmi chýba, keď som preč. Som najstaršie dievča z veľkej rodiny, vždy som nenávidela informatiku a fyziku. Sladké si vyberiem vždy a najradšej mám zmrzlinu. Som introvert, ale mám rada ľudí a rada veľa (veľmi veľa) rozprávam a analyzujem všetko, čo sa analyzovať dá. Eneagramovská 6-tka a INFJ (ak Vám tieto testy osobnosti niečo hovoria). 

Ryan je hudobník. Hrá na husle od svojich 5 rokov, gitaru pozná ako svoje ponožky a vlastne sa mu poddá akýkoľvek nástroj, ktorý chytí do rúk. Je to pre neho ako pre mňa navariť obed či večeru. Úplná brnkačka. Hudba je jeho druhý jazyk a najradšej by ňou zmenil svet. Je to dobrodruh: situácie, ktoré pre mňa predstavujú des a hrôzu, sú pre neho možnosťou zažiť niečo nové. Nové…to má on rád. Má radšej slané ako sladké a je to beznádejný extrovert. Veľa toho však nepovie, niekedy je formulovanie viet jeho úhlavným nepriateľom. Spať chodí neskoro a tiež si rád pospí aspoň do 10. ráno. Ryan si nerobí to-do listy a kalendár má len v mobile. Nerád chodí von sám a na mačky je alergický. Miluje fyziku a informatiku, a preto si na výške popri husliach zvolil aj strojné inžinierstvo. Je najmladším súrodencom a vyrástol v stredne veľkom meste v Coloráde. Eneagramovská 7-mička a ENFP. 

A tak je nad slnko jasné, že sme odlišní. Veľmi odlišní. Z odlišných rodín, z odlišných častí sveta, s odlišnými silnými a slabými stránkami. Sme jednoducho úplne iní. Ako je možné, že dvaja ľudia, ako my, sa stretli a z cudzincov sa stali najlepší priatelia, “spriaznené duše” a partneri na život a na smrť?

Nuž, keď sme sa stretli prvýkrát, Ryan mal priateľku a ja som riešila všeličo len nie potenciálnych partnerov. Bolo to v lete na hudobnom tábore Fusion, na ktorý každoročne príde americký tím pomôcť zorganizovať workshopy a rôzne aktivity. Ja som bola súčasťou týchto táborov dlhé roky a stretla som mnoho Američanov práve z Coloráda. Takým bol aj Ryan, nič extra špeciálne. Počas roka sme zostali v kontakte a raz za čas si vymenili zopár správ. 

Na ďalší rok prišiel znovu – tentokrát na 3-mesačnú stáž, počas ktorej učil hudbu na táboroch po celom Slovensku. Aj to bolo to v lete. Škola skončila a začali sa prázdniny plné očakávania. V auguste ma čakalo veľké dobrodružstvo –  dostala som štipendium na americkej univerzite v Montane, na semester som mala žiť a študovať mimo domova, mal to byť semester plný nových zážitkov. Ani som netušila, aký veľký vplyv by to mohlo mať na môj život. 

Počas Ryanovej stáže sme sa stali kamošmi: chápete, úplne normálni kamoši. Avšak bolo celkom jasné (hlavne ľuďom okolo nás), že to medzi nami akosi iskrí. Vtedy už bol Ryan single, a keď so mnou začal flirtovať, ja som si to naivne ani nevšimla. Keď som dorazila do Montany, Ryan bol prvý človek, s ktorým som zdieľala svoje dojmy a pocity. Najbližšie týždne sme boli v kontakte stále viac a naše priateľstvo sa len prehlbovalo. Neskôr sa mi už nedalo zatvárať oči pred faktom, že tento môj kamoš Američan z Coloráda má voči mne aj romantické pocity. Pomaly som už ani nevedela predstierať, že pre mňa je to tiež “len kamarátstvo” (aj keď som sa istý čas snažila, lebo predstava, že by sa z toho malo niečo vykľuť bola príliš desivá). Aj napriek tomu nám koncom septembra bolo obom jasné, že chémia medzi nami bola silnejšia a že naše zaľúbenie len rástlo. 

Keď sme aj s ďalším kamarátom išli na výlet do Yellowstonu, všetko sa to len potvrdilo. Poznáte to, nenápadné pohľady, flirtujúce poznámky a zvýšená pozornosť na všetko, čo ten druhý povie či urobí. O týždeň neskôr sme konečne nabrali odvahu sa o tom celkom otvorene porozprávať, vyznali sme si svoje pocity a dohodli sa, že to, čo máme –  to naše priateľstvo má zmysel a že na ňom budeme ďalej pracovať. A to aj napriek tomu, že sa nám to zdalo šialenejšie, ako sme si kedy chceli predstaviť. Dievča z Bratislavy na štipendiu v Montane začalo teda “chodiť” s chalanom z Coloráda, ktorého stretla na Slovensku. Bolo to zamotané a zvláštne, ale tak či tak sme do toho išli s nádejou, že to bude dobré. A prezradím vám, že to dobré naozaj bolo. 

Takto sme sa spoznali a stali sa kamarátmi a takto sa postupne začala kapitola nášho vzťahu na diaľku. Dvaja veľmi odlišní a vzdialení ľudia sa stali blízkymi a dôvernými partnermi…A to je kapitola sama o sebe. O tom vám poviem nabudúce…

Text a ilustrácia: Kaja Macinská

Dnes je už veľkým trendom aj na Slovensku zorganizovať rozlúčky so slobodou. Musím povedať, že mať čisto babský deň či víkend vôbec nie je na škodu. Oddýchnete si, porozprávate sa o veciach, ktorým muži nerozumejú a odviažete sa so svojimi najlepšími kamarátkami!  

Moja rozlúčka so slobodou. Na začiatku som povedala, že by som rada mala rozlúčku so slobodou v termíne dva týždne pred svadbou. Je to podľa mňa ideálny čas, pretože týždeň pred svadbou ste v strese, máte veľa starostí a už cítite taký ten adrenalín, že prichádza deň D. Na druhej strane mať rozlúčku so slobodou o mesiac skorej je také, ako keby „neaktuálne“, viete čo myslím? Jednoducho, ešte ani tým kamarátkam možno nedochádza také to tešenie sa na svadbu, a rozlúčka ako keby odštartuje vyvrcholenie svadobných príprav. Ale, samozrejme, je na vás, kedy si tento deň budete chcieť zorganizovať.

Ja som poprosila moje dve veľmi dobré kamarátky, či by mi nezorganizovali rozlúčku so slobodou. Ani jedna s tým nemala problém a obe súhlasili. Jedna si zobrala na starosť organizačné veci a druhá výzdobu. Mala som len pár podmienok. Chcela som, aby to bola rozlúčka na celý víkend od piatka do nedele, a aby sa konala niekde na chate.

V deň mojej rozlúčky som dostala nasledujúce inštrukcie. Stretla som sa s ďalšími dievčatami na železničnej stanici a jedna mi dala ružový balíček, ktorý som mala otvoriť. 

Balíček obsahoval:

• korunku,
• tričko s nápisom: „Nevesta Veronika“,
• neónovo ružovú tylovú sukňu,
• list.

V liste bolo napísané, že moje dievčatá ma privedú na spomínanú chatu vlakom, ale celú cestu musím mať na sebe oblečené veci z balíčka, a, samozrejme, aj korunku. No takže si viete predstaviť, ako som vyzerala. Podľa mňa, neexistuje cestujúci vo vlaku, ktorý by si ma nevšimol v tomto „cool“ outfite. Dokonca sa k nám prihovoril aj taký starší pán a veľmi rád sa pozval na našu rozlúčku. Samozrejme, nezobrali sme ho. 

Keď sme vystúpili z vlaku, čakala nás ešte cesta autobusom. Ja oblečená ako ružová guľôčka som ešte musela prežiť túto jazdu. Hneď ako sme vystúpili, videli sme ako k nám naproti išli ďalšie dievčatá (moje organizátorky) a vrúcne sme sa privítali. A potom to prišlo. Videla som našu mini chatku. Skôr ako chatku som si však všimla veľký ružový nápis: „Budúca pani Grožajová“. Ostala som dojatá a asi dve minúty som to ešte predychávala. Detaily, výzdoba a to krásne prostredie. Bola to paráda. Dokonca všade voňalo jedlo. Bola som v šoku, že dievčatá sa postarali aj o toto. Proste sú to mega super ženy, čo vám poviem.

Po príchode som dostala krásne darčeky, ktoré ma veľmi potešili. Bola to kuchárska kniha plná receptov od mojich družičiek, rámček na fotku z rozlúčky a nafukovačku v tvare donutta. Ja som totiž celé leto takú hľadala a nemohla som ju nikde zohnať.

Potom sme sa najedli a začala zábava. Bavili sme sa, tancovali, noo okej aj popili, zaspievali či hrali hry a jeden večer sme dokonca omylom vysielali naživo na youtube. Bolo to skvelé, a preto tu mám teda pre vás odo mňa pár tipov, ako sa na rozlúčke so slobodou zabaviť.

1. Natočiť video so ženíchom. Dievčatá si odchytili môjho Filipa a spýtali sa ho 15 otázok, na ktoré musel odpovedať. Všetko to natočili a potom sme si to spolu pozreli. ALE bol tu háčik. Museli sme sa s Filipom zhodnúť v odpovedi, inak sme pili. Ako príklad, vám môžem uviesť pár otázok. Aká je Filipova obľúbená farba? K akému divokému zvieraťu by si prirovnala seba a Filipa? Akú najromantickejšiu vec Filip urobil? Kedy ste si dali prvú pusu?… Ak som odpovedala správne, mala som bod, ak nesprávne, všetci sme si museli dať pohárik. 

2. Hry. Či už spoločenské, ktoré zoženiete v obchode,, alebo vymyslené na mieste. Zábavných spoločenských hier je veľmi veľa, či už sú to Aktivity, Človeče napi sa, Vypi to, Dobble, Jungle speed a Jenga. Ale potom sú aj také, ktoré si vymyslíte vy sami.

– Napríklad hra, ako dobre poznáte nevestu. Každá z družičiek povie ostatným tri príbehy alebo fakty o neveste. Môže to byť niečo, čo ste spolu zažili alebo niečo zaujímavé, vtipné, čo o sebe navzájom viete. Jeden z príbehov alebo faktov bude však vymyslený, nepravdivý. Kto ho uhádne, získava bod.

– Na lístok napíšete aktivity, ktoré keď si vytiahnete, musíte urobiť alebo napíšete meno osoby, ktorú všetky poznáte a ju musíte sparodovať.

– Na kúsky papiera vytlačte začiatok vety. Napríklad: Ženích je…; Nevesta potrebuje vo svadobnú noc…; To, že ho miluješ vieš vtedy, keď…; Prvý týždeň po svadbe… a podobne. Cieľom hry je vety dokončiť. Získate tak veľa vtipných odpovedí, ale možno aj cennú radu do života, ktorú niekedy naozaj využijete.

3. Striptér. Ja som ho na svojej rozlúčke so slobodou nemala. Avšak zažila som rozlúčku na ktorej bol. Takže túto voľbu nechám na vás, je to však ..  hmmm, zaujímavý zážitok 😀

Po rozlúčke so slobodou bola svadba, a o tej našej sa dočítate viac v časopise SVADBA 2019.

Text a foto: Veronika Grožajová

Popolnočné šaty, šaty na prezlečenie, šaty pre nevestu po polnoci, akokoľvek ich nazveme, stále ide presne o tie krásne šaty, ktoré odľahčia nevesty po polnoci od jej síce nádherných svadobných, aj keď často nepohodlných šiat. Popolnočné šaty sú pre nevestu menej sťahujúce, ľahšie, vzdušnejšie, pohodlnejšie, ale stále robia nevestu výnimočnou medzi ostatnými hosťami. Mali by umožniť pohyb a pohodlie nevesty až do skorých ranných hodín, nech to môže poriadne rozbaliť na parkete.

Priblížim vám, ako som si popolnočky vybrala ja. Asi ako prvé by ste si mali premyslieť, akej farby by ste šaty chceli a potom dĺžku. Veľa neviest, ktoré poznám siahajú po bielej farbe aj v otázke popolnočiek. Ja som chcela byť iná, svietiaca a výnimočná (no proste stredobod pozornosti, veď to bol môj deň, poznáte to), tak som sa rozhodla, že pôjdem do žlto-zlatej farby. Keďže som si šaty nechala ušiť (pretože si rada navrhujem šaty sama), rozhodla som sa pre dlhé. To najmä preto, lebo som tieto šaty chcela ešte využiť aj na iné akcie, napríklad plesy. Zvolila som k nim však vysoký rozparok, ktorý mi dovolil v nich pohodlne kráčať a cítiť sa pohodlne. Avšak krátke šaty sú určite super a oveľa pohodlnejšie, takže časom by som si možno dala krátke. 

Čo sa týka strihu, určite by som odporučila voľný strih, pokojne od pása vypasované a potom už len spustené. Ja som samozrejme bola ZAS veľmi premotivovaná, takže som si zvolila síce voľné šaty A-čkového strihu, ale veľmi nepraktické. Holý chrbát. My ženy s menšími hornými proporciami vieme, že aby sme nevyzerali ako laty, musíme mať na sebe nalepovaciu podprsenku, ktorá ja ale veľmi nepraktická, pretože keď sa pri tanci spotíte… no už asi ani nemusím pokračovať. Na druhú stranu, aj ženy s väčšími prsiami majú problém s holým chrbtom. Ale existujú aj ženy, ktoré si môžu dovoliť holý chrbát na ostro a vyzerajú veľmi pekne (takým, samozrejme, všetky závidíme).

Dôležité je hlavne to, aby ste vy boli so šatami spokojné. Nepozerajte len na trendy, ale aj na to, čo sa páči vám. Pretože, keď sa vy budete cítiť dobre, budete tak aj pôsobiť na hostí. Takže, držím vám palce pri výbere šiat a verím, že budete spokojné. 

 

Text: Veronika Grožajová / Foto: LK Studio

Jedna z najdôležitejších vecí na svadbe, aby prebehla bez stresu, je určite vytvoriť si svadobný harmonogram dňa. Aby ste na nič nezabudli. Načrtnem vám, ako vyzeral ten náš a možno niekoho z vás inšpiruje.

Ráno:

• 08:00 budíček a raňajky
• 09:00 – 12:00 make-up, vlasy nevesta, maminky a družičky spoločne
• 11:00 prichádza fotograf a kameraman a natáčajú prípravy
• 12:30 fotky prípravy, družičky, družbovia, rodičia
• 14:15 príchod svadobčanov, pripínajú sa ozdobné pierka
• 14:25 odobierka (my sme nemali, ale je krásne, ak ju zakomponujete do svadby). Najlepšie tak cca hodinku až pol hodinku pred obradom, ale závisí to aj od toho, ako ďaleko máte odobierku od obradu.
• 15:00 obrad 

Po obrade: 

• od 15:00 obrad s gratuláciami, družičky držia kytice a svadobné dary, koniec o cca 16:30 – spoločná fotka pred kostolom
• presun do svadobnej sály
• 16:40 príchod do sály – uvítanie, tanier, voda vodka, cukor, soľ, poprípade iné tradície a spoločné organizované fotenie s hosťami vonku, kým ešte nezapadne slnko
• 16:50 príhovor a prípitok – je dobré sa dohodnúť na tom, kto bude mať príhovor popredu. U nás mali príhovor otcovia, svedkyňa a môj drahý pán manžel.
• 17:00 večera (predjedlo, polievka – polievka je málo slaná, nevesta je nebozkaná a hlavné jedlo)
• 18:30 prvý tanec novomanželov (dajte vedieť kapele alebo DJ, či ste si niečo nacvičili a pripravili, aby vám pustili vašu pieseň), potom tanec s rodičmi a so starými rodičmi 
• tanečné kolo 
• 19:30 pauza, káva, krájanie svadobnej torty
• 19:50 2. tanečné kolo 
• 21:30 hádzanie kytice a podväzok
• 21:40 švédske stoly alebo ďalšia večera
• 22:10 kvíz s topánkami
• 22:20 3. tanečné kolo, tance ženy vs. muži
• 23:00 ďalšia hra, ktorú uznáte za vhodné alebo sa dohodnete so starejším, čo vymyslí. Ak sa budú vaši svadobní hostia dobre baviť na hudbu, netreba pokaziť atmosféru, ale pokojne tancovať a oželieť hry. 
• 23:15 4. tanečné kolo alebo hranie na harmonike a spievanie

00:00 čepčenie

• 00:20 tanec s nevestou takzvaná vykrúcanka
• 00:40 voľná zábava až do rána bieleho !

Samozrejme, tento stručný prehľad je jeden z mnohých a možno ako inšpirácia, ako si rozvrhnúť svadobný deň, aby ste neboli až tak v strese. Netreba zabúdať na to, že nie je dobré sa za každú cenu držať vopred pripraveného scenára, ale reagovať na situáciu na parkete či celkovo na svadbe a podľa toho sa nebáť aj zaimprovizovať. Dobrý starejší, ale aj vy, to určite bez problémov zvládnete tak, aby všetci hostia boli spokojní a zábava pokračovala až do neskorého rána. 

 

Text: Veronika Grožajová / Foto: LK Studio

Svadba je nádherná udalosť plná radosti, šťastia a hlavne zábavy. Zábavu si hostia užijú nie len na svadobnom parkete v závane tanca, ale môžete si pre nich pripraviť aj zopár svadobných hier. Aj keď svadba je v mnohých ohľadoch pomerne stresujúca, je to predovšetkým záležitosť oslavy lásky dvoch ľudí. 

Takým milým spestrením svadby a zároveň pamiatka pre vás môže byť svadobná kniha hostí. My sme sa našej svadbe vymysleli svadobnú knihu hostí na obraze.

 

Veľa snúbencov pred svadbou absolvuje takzvané „rande fotenie“. Ako som už raz v denníku nevesty spomínala, takéto fotenie sme s Filipom zažili aj my. Výsledkom toho boli nádherné fotografie, ktoré môžete použiť na svadobnom oznámení, či ich mať len tak na pamiatku. Prečo ich však nevyužiť aj inak? Ak sa medzi predsvadobnými fotografiami nachádza aspoň jedna, ktorú by ste chceli mať doma vystavenú na stene, urobte z nej svadobnú knihu hostí. Fotografiu dajte vytlačiť na plátno, ideálne z rozmermi 60×80 cm alebo 60×90 cm. Toto plátno zakomponujte do svadobnej výzdoby spolu s fixkami. Ideálne sú tzv. centrofixky, ktoré sa na plátne nerozmazávajú a sú trvácne. Fotografia bude slúžiť ako plagát, na ktorý vám hostia môžu nechať odkazy či priania. Ja mám dodnes tento obraz veľmi rada. Samozrejme, nemusíte využiť rovnakú variantu. Veľmi populárne sú aj fotokútiky, kde si hostia spravia zábavné fotografie, ktoré vám nalepia do knihy a napíšu niečo pekné.

Veľmi som si na našej svadbe užila hru novomanželský kvíz. Sú to také otázky pre ženícha a nevestu. Takéto aktivitky sú aj v našich končinách pomerne časté a ak sa vyberú vtipné otázky, tak program na polhodinku máte úplne vybavený. Princípom hry je, že ženích s nevestou sedia chrbtami k sebe a jeden moderátor (starejší, kamarát) im dáva otázky, na ktoré pomocou topánok odpovedajú (jeden ženský pár, jeden mužský – mladomanželia dostanú jednu topánku z každého páru). Napríklad, starejší položí otázku: „Kto koho prvý pobozkal ?“, a ak jeden z novomanželov zdvihne dámsku lodičku znamená to, že prvá bola nevesta a ak pánsku topánku, tak ženích. U nás na svadba náš starejší zakomponoval do otázok aj pár typických pre nás ako pár. Ako už asi viete, Filip je policajt, tak sa v našom kvíze objavila aj otázka:„Kto z vás dvoch viac pomáha a chráni?“. Otázku vám môže položiť aj niekto z hostí, tak ich s hrou viac prepojíte a zabavíte sa.

Existuje veľa svadobných hier, dôležité je však aj to, aby ich nebolo až príliš a hostia sa mohli zabávať aj v prívale skvelej hudby a tanca. Avšak aj popri tancovaní môžete vymyslieť rôzne aktivity. Tanec s balónikom, metlový tanec či skupinové tancovanie. Najprv sa predvedú ako vedia tancovať muži so ženíchom a potom ženy s nevestou. Na našej svadbe si to v tomto prípade Filip s chlapmi užili a z tohto tanca vznikli tieto krásne momentky.

 Text: Veronika Grožajová / Foto: LK Studio

Piatok pred svadbou som si myslela, že už nikdy v živote nebudem chcieť jesť zákusky a koláče. Bola to, samozrejme, hlúposť, pretože už v sobotu ráno som do seba tlačila „punčák“. Bolo to najmä preto, lebo všetky koláče boli domáce a výslužky sme si robili sami, takže s tým bolo veľa roboty. Filip má bezlepkovú diétu, a tak nám s pečením pomáhala babka a jedna skvelá pani z vedľajšej dediny. Chceli sme si byť úplne istí, že zákusky budú bezlepkové a finančne to vyšlo lacnejšie. Veľkým prekvapením však pre nás bolo, že v piatok pred svadbou nám začali tety, ujovia či babkine kamarátky z dediny nosiť veľké množstvo koláčov, dokonca aj trdelníky či tortu. Trdelník preto, lebo pochádzam so Záhoria, a ako by to vyzeralo, keby nemáme trdelník na svadbe. Mali sme naozaj neskutočné množstvo zákuskov, ktoré sa však do jedného kúska zjedli a náš skvelý kamarát Karol nám ich pomohol uskladniť.

Naša svadobná torta pozostávala z muffinov. Bolo to hlavne preto, lebo to bolo veľmi praktické. Vrchná časť bola vytvorená z maličkej torty, na ktorej bola nevesta, ženích a psy. Máme doma totiž jedného psíka, tak aspoň takouto formou bol s nami na svadbe. Vrchná torta sa nakrájala pre efekt a hostia si pobrali muffinky, ktoré chutili ako torta.

Svadobnú tortu si vyberte podľa predstáv a hlavne podľa toho, čo vám chutí. S koláčmi a výslužkami to býva ťažšie, preto mám pre vás typ, ako vypočítať koľko zákuskov budete na svadbu a do výslužky potrebovať. Najlepšie je vybrať si rôzne druhy, aby ste to mali pestré. K najobľúbenejším zákuskom Slovákov patria veterníky, laskonky, kokosky, kávové rezy, rôzne rolády a klasické rezy – punčové, dobošové, ruské, bratislavské, čokoládové, medové, kávové, orieškové, jahodové či citrónové.

• Čo sa týka svadby, na jednu osobu treba počítať s 3. až 5. kusmi zákuskov. Pri plánovaní množstva je potrebné zohľadniť nasledujúce faktory:
• Množstvo pozvaných detí: na jedno pripadajú 1 až 2 kusy zákuskov,
• Ak máme občerstvenie, ktoré môže byť konkurenciou zákuskov (čokoládová fontána, ovocie, zmrzlina či dezert vo svadobnom menu) treba počítať s nižším počtom zákuskov pri finálnej objednávke.

Výslužky:

U nás na Slovensku je zaužívaná tradícia obdarúvať hostí, ale aj tých nepozvaných, škatuľou koláčov a prípadne fľašou vína či tvrdého alkoholu. Výslužku je vo zvyku dávať: svadobným hosťom, muzikantom, kameramanovi, fotografovi, kolegom z práce, susedom, speváckemu zboru v kostole, farárovi, oddávajúcim na úrade, šoférom a dodávateľom (kaderníčke, vizážistke a floristke). Niektoré páry zvyknú rozdávať výslužky deň pred svadbou, keď hostia prichádzajú k budúcim mladomanželom domov alebo ich novomanželia roznášajú individuálne. Ďalšou možnosťou je odovzdanie výslužky hosťom tesne pred odchodom zo svadby.

• Škatule s výslužkami sa prepočítavajú na rodiny s deťmi, páry a jednotlivcov. Za malú a strednú výslužku sa považuje 15 až 25 kusov koláčov na jednu krabicu. Ide aj o to, či do krabice dávate aj tortu, ktorú vám dal niekto upiecť alebo ste ju dostali. Pri počte 70 hostí ide teda približne o 35 škatúľ.

Dúfam, že som Vám aspoň trošku pomohla, ako vyriešiť zákusky, výslužky a užijete si krásnu svadbu.  

 

Text: Veronika Grožaková,  Foto: LK studio