Obaja hlavní aktéri tejto svadby, Kristína a Majo, pochádzajú z jednej lokality v Bratislave, no aj napriek tomu sa celý život, podľa Kristíninych slov, tak trochu obchádzali. Jedného dňa sa však predsa len stretli a vznikol nádherný príbeh. Ten dopodrobna vyrozpráva nevesta Kristína, ktorá riadi eventovú agentúru Veryberry.
Osudový prvý apríl
Stále sa na tom smejem, že naše prvé stretnutie bolo osudové, pretože prebehlo 1. apríla, na deň bláznov. Manžel kráčal po ulici, a keďže som ho z videnia evidovala a vedela som, že máme spoločného dobrého kamaráta, pristavila som sa a len tak sme sa dali do reči. Začali sme sa čisto kamarátsky stretávať, tráviť spolu čas, rozprávať sa naozaj o všetkom a z kamarátstva sa asi po polroku vykľulo prvé rande.
Svoje „áno“ si povedali hneď dvakrát
Jednou z najpodstatnejších vecí pri plánovaní našej svadby, ktorú sme si spolu rokmi vysnívali bol fakt, že sme obaja chceli, aby nás sobášil náš rodinný priateľ Štefan Bučko. Má úžasný hlas a vie krásne rozprávať o láske. Úrady nám to bohužiaľ nedovolili, pretože naša svadba sa konala v Modre a on môže sobášiť len v bratislavskom Starom Meste. Keďže sme chceli, aby naša svadba bola podľa našich predstáv a v mnohých veciach symbolická, museli sme sa tomu prispôsobiť. Takže máme dva dátumy svadby. Jeden je oficiálny, ktorý sa konal na úrade a druhý neoficiálny. Pre nás je podstatnejší ten druhý termín, dva dni po oficiálnom, a to 24.6.2017, kedy nás „zosobášil“ Štefan Bučko a to naše „áno“ sme si povedali pred našimi najbližšími v Modre.
Sobáš pod holým nebom
Sobáš aj svadobná hostina sa odohrávali na jednom mieste, v Modre, v Neco Estate Winery. Podstatné bolo, aby sme sa zobrali vonku, pod holým nebom. Keďže robím to čo robím, viem, že počasie je silnejší element, ako moje túžby a sny. Preto sme vyberali miesto, ktoré by v prípade zlého počasia malo pekný plán B, a práve Neco takýto pekný priestor poskytuje aj v interiéri.
WOW efekt z každého detailu
Čo sa týka výzdoby a ostatných príprav, spojených s plánovaním svadby, presne som vedela čo nechcem, pretože poznám všetky alebo teda aspoň väčšinu dostupných možností a alternatívy toho, čo sa dá zrealizovať, aj toho čo sa zrealizovať nedá. Tým, že robím koncepty pre ostatných ľudí sa ťažšie vymýšľal koncept pre mňa. Svojou svadbou som chcela ukázať ľuďom svoju prácu a to, že aj netradičná svadba môže byť pekná a nemusí pôsobiť negatívne. Jedinou mojou konkrétnou požiadavkou bolo, aby som tam mala „svojich ľudí“, ľudí s ktorými spolupracujem na iných svadbách a eventoch.
Povedala som im, že chcem, aby tam bol hlavne ten „wow“ efekt, aby naša svadba bola zážitková a aby každý odchádzal s pocitom, že v ten večer prežil naozaj niečo výnimočné. Ešte som dodala, že sa môžu vyblázniť a spraviť aj to, čo im iní klienti nedovolili. Postupne sme prichádzali na konkrétne predstavy a požiadavky, podľa ktorých sme to spolu vyskladali. Zastávam teóriu, že svadba je pre ľudí, ktorí sa berú, je to o nich dvoch a malo by to vystihovať pravé ich. Aj z tohto dôvodu som veľmi rada, že sa nám spolu s cateringovkou podarilo vytvoriť menu, ktoré bolo podľa našich požiadaviek a predstáv. Obsiahlo tak chute a jedlá, ktoré máme skutočne radi. Dokonca nemali problém nám pripraviť obľúbený koláč podľa babičkinho receptu, či netradičnejšiu polievku, keďže sme sa v lete chceli vyhnúť klasickému slepačiemu vývaru.
Celkovo sme však vo „svadobnom koncepte“ mali viaceré netradičné veci, ako napríklad externý bar, ktorý sme umiestnili vonku na terase. Barmani nám robili drinky do chemického skla, niektoré bublali, z niektorých sa dokonca dymilo. Nazvali sme to „experimentálny bar“ a každý sa tak mohol nechať prekvapiť originálnym drinkom.
Koláčov sme mali na svadbe pomenej. Keďže bolo leto, rozhodli sme sa radšej pre sorbetové nanuky, z ktorých sa pri servírovaní tiež dymilo.
Celkovo som výzdobu nechala na tím ľudí, s ktorými spolupracujem a ktorým plne dôverujem. Ukázala som im, čo sa mi zhruba páči, zvyšok som nechala na nich. Napríklad výber kvetov som plne nechala na kvetinárku a výsledok mi viac, než vyrazil dych. Výzdoba pozostávala z pivónií, ktoré počas dňa a noci krásne menili farbu, postupne ako sa otvárali. Doslova to prežili celé s nami.
V kytici a pierku boli svetielka, mali sme symbolickú tortu, ktorá bola posiata černicami a teda v sebe ukrývala názov Veryberry a vnútri, keď sa rozkrojila bola červená s príchuťou Red velvet, čo je názov blogu mojej kolegyne. Mali sme svadbu vyskladanú z malých symbolických detailov, ktoré boli pre nás naozaj podstatné.
Výslužky pre hostí sme taktiež poňali špeciálne. Chceli sme hlavne, aby ostatných potešili, nestáli doma v kúte, aby boli jedinečné. My s manželom varievame čili džem a naši kamaráti ho majú veľmi radi. Tak sme im ho navarili. Nakúpili sme niekoľko kíl čili papričiek, ktoré sme čistili v gumených rukaviciach a celý náš byt bol počas tohto procesu ako hermeticky uzavretý ekrazit. K džemu sme si dali ešte natlačiť plátené tašky a ruksačiky s nápisom „Love is like a chilly jam.“ Dodnes tie tašky vidím po meste, vídavam ich aj na Pohode a veľmi sa teším, že si tie naše darčeky našli aj reálne využitie a naši blízki ich radi nosia.
Svadobné šaty musia byť jedinečné
Svadobné prípravy prebiehali tak, že popri plánovaní iných svadieb a eventov som so svojím pracovným tímom občas myslela aj na tú svoju, a keď zostal nazvyš nejaký ten čas, trochu sme sa o nej porozprávali. Nebola som však úplne tradičná nevesta, ktorá si zbiera fotky z Pinterestu, nespáva a neustále plánuje. Hlavne som typ človeka, ktorý čím má viac možností, tým je to horšie, preto som sa potrebovala čo najviac eliminovať z príprav. Skôr som bola prekvapená, že svadobné prípravy viac prežívalo moje okolie, ako ja samotná.
Pri svadobných šatách som opäť vedela, čo nechcem ale nemala som konkrétnu predstavu. Vedela som len, že nie som človek, ktorý by si svadobné šaty požičiaval. Mám rada jedinečnosť a rada si dávam veci robiť na mieru. Tiež mám rada spomienky a ten pocit, že sa k tým šatám môžem kedykoľvek vrátiť, hoci aj o 20 rokov. Preto som si chcela dať šaty ušiť. Mala som vytipovaných pár ľudí, ale osud to zamiešal tak, že mi kamarátka, s ktorou som konzultovala detaily svojej svadby povedala, že pozná návrhárku, ktorá by sa mi mohla páčiť. Volá sa Andrea Pojezdálová a zhodou náhod bola zasnúbená, pripravovala svadbu a potrebovala s ňou pomôcť. Tak som ju skúsila osloviť s tým, že ja svadby organizujem a hneď na prvom stretnutí sme si tak sadli, že sme sa dohodli na spolupráci. Ja som jej urobila svadbu a ona mi za to ušila šaty. Takže v tomto smere boli tie moje šaty naozaj osudové a pre mňa s pridanou osobnou emóciou. A hoci musím mať vo svojom profesijnom živote nad všetkým kontrolu a o všetkom vedieť, svoje šaty som reálne videla iba dva dni pred svadbou. Bola som na dvoch skúškach a tie šaty úplne milujem. Sú ľahké, krásne a úžasné. Keby som mohla, tak si ich oblečiem a nosím ich od dneška každý deň kedykoľvek. Dodnes si pamätám, ako na svadbe moja 92-ročná babička povedala, že pôjde domov až keď sa prezlečiem do polnočných šiat. Ja som jej na to povedala: „Babi, ale ja sa neprezlečiem.“ A naozaj som v nich vydržala do šiestej ráno.
Výber obleku bol veľmi jednoduchý. Vedeli sme farbu obleku a aj to, že môjmu mužovi nesadne bežná konfekcia asi nikde. Preto sme to vyriešili oblekom na mieru. Nemysleli sme si však, že to bude také komplikované a že pri obleku sa naskytne viac otázok, ako pri svadobných šatách. Môj muž riešil pracku na opasku, to či topánky k tomu opasku naozaj ladia, akú kravatu si dá, či dve alternatívy košieľ je dosť a koľko párov ponožiek bude naozaj postačujúci počet. V konečnom dôsledku bol on v procese riešenia oblečenia vlastne nevesta.
Keď sa plnia „detské sny“
Celý život som sa smiala môjmu bratovi, že jedného dňa, keď sa budem vydávať bude jeho úlohou vypúšťanie holubov, labutí aj motýľov. Týmito gýčovými záležitosťami som sa mu „vyhrážala“ pred jednou mojou kamarátkou. Rokmi sme na to zabudli a viac sme to nespomínali. Táto moja kamarátka, ktorej otec chová holuby, prišla za mnou v deň svadby, chvíľu po obrade a vraví: „Mám tu tie holuby! Kedy ich môžeme vypúšťať?“ V tom momente ma tam skoro porazilo. Veď sme sa o tom rozprávali naposledy, keď sme boli v puberte. Napokon z celej akcie vypúšťania holubov vznikli veľmi vtipné fotky, pretože som s holubmi nebola úplne stotožnená a vždy som to brala ako vtip. Avšak ten moment, že niekto z vášho detstva si niečo takéto pamätá je taký krásny, až si uvedomíte, že aj tí ľudia okolo vás naozaj prežívajú Váš deň s vami.
Osudová láska vďaka mandarínke
Na našej svadbe sme nemali klasické zvyky ako je napríklad rozbíjanie taniera, či kŕmenie sa polievkou, ale chceli sme niektoré z nich poňať netradičnou formou. Napríklad už spomínané rozbíjanie taniera sme preniesli do menoviek. Každý mal namiesto menovky svoj črep s menom pre šťastie a ten si mohol zobrať domov.
Na našom stole bol malý mandarínkovník, ktorý v sebe ukrýval symboliku začiatku nášho vzťahu. Hovorí sa, že keď si roztvoríte mandarínku a je tam 12 mesiačikov, máte si niečo priať. A môj manžel mi pred 13 rokmi povedal, že si takto prial dievča ako som ja a že si ma vysníval v mandarínke. A tak sa s nami tie mandarínky dodnes nejako nesú životom. Keď má manžel nejaký sviatok, veľmi sa teším, že mu tie mandarínky kúpim.
Tým, že som chcela, aby celá svadba bola zážitková, výnimočná a aby si ju ľudia najmä užili, nechcela som celý večer preplniť nejakým programom, hrami alebo tombolami. Nikto pred svadbou nevedel, čo má očakávať, čo sa tam bude diať, aké menu bude, kto tam bude alebo čo sa tam bude robiť.
Prekvapením boli napríklad priatelia, hudobníci, Nikolaj Nikitin, Samuel Hošek spolu s Gabom Jonášom, ktorí nám prišli zahrať náš prvý novomanželský tanec. To s nimi dohodol pre mňa ako prekvapenie môj manžel, hoci v daný deň mali iné hranie v iných mestách. Veľmi som sa tešila, že im to aspoň na chvíľu vyšlo. Neskôr nám hrali Sendreiovci, na ktorých som mala veľmi dobré referencie a jedným z mojich snov bolo mať na svadbe takú kapelu, ktorá postaví do tanca všetkých. Tak sa aj stalo! Hrali vonku, na trávniku, do neskorej noci. Asi sme sa dobre zabávali, lebo prišla aj polícia. Všetko však dobre dopadlo a mne sa veľmi páčila tá emócia, ktorá z celej tej situácie vzišla.
Mojím snom bolo fotiť sa v tropickom skleníku v botanickej záhrade. Keď ten nápad počul môj manžel, myslel si, že som sa úplne zbláznila. Išli sme tropickým skleníkom, kde bolo nakoniec ešte chladnejšie, ako vonku a ja som bola spokojná, pretože som vedela, že sa mi plní ďalší sen. Som veľmi rada, že nás tam fotil práve Martin Šveda a že sa na to dal nahovoriť. Tie fotografie by som si vedela pozerať dookola.
Naša svadba bola pre mňa špecifická aj tým, že som sa chcela zabávať do rána a chcela som vidieť východ slnka. Aj napriek tomu, že organizujem eventy nie som veľký párty človek a nikdy nie som hore dostatočne dlho na to, aby som si ten východ slnka užila. Kamaráti však poodpadávali už o tretej ráno, išli spať a ja som s barmanmi a mojím manželom tancovala do rána. Robili sme sabráž, púšťali sme si pesničky a nakoniec som sedela v šatách na tráve a s Proseccom v ruke som vítala nový deň. To bol práve ten wow moment, kedy som si uvedomila, že sa mi v ten deň plnili sny bez toho, aby som dovtedy vedela, že také sny mám.
Zopár rád na záver pre budúce nevesty
Hlavne sa nestresovať a užívať si to. Ten deň preletí naozaj veľmi rýchlo. Pokiaľ ste prípravy svojho veľkého dňa nechali na profesionálov, tak im dôverujte. Ja som sa rovnako spoľahla na ľudí, s ktorými spolupracujem a všetko dopadlo nad moje očakávania. Áno, vždy sa môžu vyskytnúť nejaké nečakané situácie, no ako zázrakom sa všetko alebo teda väčšina vecí dá vyriešiť. Z vlastných skúseností odporúčam možno svojich hostí poprosiť, aby vám pri gratuláciách nenosili kvety. Je to možno zvláštne odporúčanie, no tých kvetov máte na druhý deň veľmi veľa, zostanú vám veľakrát aj z výzdoby sály, či obradu. Preto sa skúste možno zamyslieť, či vám, alebo niekomu niečo iné nespraví radosť. My sme práve aj z tohto dôvodu, aj z dôvodu symboliky oslovili jedno konkrétne občianske združenie, ktoré nám poradilo, čo by ich potešilo. Na naše prekvapenie to naši blízki zobrali ako samozrejmosť a doniesli nám veľmi veľa spoločenských hier a kníh, ktorými sme neskôr spravili radosť ďalšiemu množstvu detí v nemocnici. Bolo to super! To bol ten pocit, ktorý si budem a chcem pamätať v spojení so svojou svadbou.
Text: Lucia Kršiak Ponická, nevesta Kristína / Foto: Martin Šveda / Svadobné šaty: Andrea Pojezdálová / Oblek ženícha: Tom Steed / Make-up: Stanislava Hudcovská / Vlasy: Tatiana Čamborová, salón Anais / Kvety a výzdoba: Veryberry, kvety – Kristína Lempochnerová / Miesto svadobného obradu a svadobnej hostiny: Neco Estate Winery / Cukrovinky: Art Bakin (torta), Soupa (koláče), Marinela (nanuky) / Tlačoviny: Petra Esterling / Hudba: DJ Adriana Mižigánová, Nikolaj Nikitin, Samuel Hošek, Gabo Jonáš, Sendreiovci / Catering: Soupa / Bar: Dreamcocktail
Svadobné šaty som mala dvoje. Jedny zo Slovenska s čipkou, dlhým španielskym závodom s čipkou po stranách zo svadobného salónu Zoya v Žiline. Druhé som si zohnala v Londýne. Boli vo vintage štýle, ľahké, vzdušné a použila som ich na fotenie v prírode.
„Priali sme si, aby sa hostia cítili dobre, zabavili sa a mali spolu s nami krásne spomienky. Navyše nám prialo počasie, takže všetko vyšlo, ako sme si predstavovali.“
Svadbu mali (ne)tradične vo štvrtok, čo im spôsobilo dlhú svadbu.
