Kategória: Svadobné tradície v čase

Svadobné stolovanie dnes nie je len o pozvaných hosťoch a o zasadacom poriadku, ale aj o nazdobených kvetoch a dokonalej výzdobe, ktoré pôsobia naoko dokonalým dojmom. V minulosti to však celé vyzeralo trochu inak. Každý si sadol tam, kde bolo miesto, a v poriadku bolo aj to, ak žiadne miesto na sedenie nemal. Akými pravidlami sa svadobné stolovanie kedysi riadilo a kto zo svadobčanov zostal nakoniec hladný? 

Miesto svadobnej hostiny

Celá svadba vrátane svadobnej hostiny bola kedysi považovaná za mimoriadne osobnú udalosť. V centre jej pozornosti bola najmä rodina a domáce prostredie, preto bolo celkom neslýchané, aby sa svadobná hostina konala mimo domácností mladomanželov, napríklad kdesi v hostinci. Takéto veselice boli v minulosti dosť neobvyklé. Úplne najčastejšie sa svadobná hostina odohrávala v dome nevesty, o niečo zriedkavejšie to bývalo v dome ženícha.

Príprava stolov a miest na sedenie

Svadobné stolovanie je dnes doslova estetickým divadlom. Záležať si na ňom dávajú najmä nevesty, ktoré s cieľom vyčariť čo najdokonalejší dojem oslovujú rôzne svadobné a eventové agentúry. Stoly, sála a aj celý vstup musí pôsobiť priam dokonale, pričom všetky časti musia byť vzájomne prepojené rôznymi estetickými prvkami, štýlmi a aktuálnymi trendmi. Ak sa pozrieme do minulosti, uvidíme, že príprava stolovania prebiehala celkom, ale celkom inak. Jediným faktom, na ktorý sa v minulosti myslelo, bol počet hostí. Na svadbu bola kedysi pozývaná celá dedina a počet svadobníkov bol naozaj vysoký, preto základnou otázkou bolo, kam ich usadiť? Kvôli vysokému počtu hostí niečo ako sedenie za okrúhlymi stolmi neprichádzalo do úvahy, a tak boli v hre len dlhé, tzv. komunitné stoly, ktoré sa v rámci dediny buď vzájomne požičiavali, alebo sa jednoducho vyrobili. Narýchlo sa pripravilo niekoľko jednoduchých konštrukcií, na ktoré dedinčania následne umiestnili široké, často dokonca neopracované dosky. K provizórne pripravenému stolu sa potom už z oboch strán len prisunuli lavice, aby sa vytvorilo čo najviac miest na sedenie. Toto bol ten lepší prípad. Často sa totiž stávalo, že miest na sedenie bolo jednoducho málo. V takomto prípade sa pri stoloch pripravil len obmedzený počet miest, pri ktorých sa svadobčania počas večera pravidelne striedali.

Obrusy ako luxus

Neopracované dosky namiesto stolov – to nebol základ, ale bežný štandard svadobného stolovania v minulosti. Žiadne kvety, žiadne sviečky, žiadne darčeky pre hostí. Aj celkom obyčajný biely obrus už bol považovaný za luxus! V zriedkavých prípadoch sa stoly prekrývali obyčajným tkaným plátnom, o niečo častejšie sa na akú-takú estetiku využívala čečina či iné prírodné napodobeniny.

Miesto pri svadobnom stole

Miesto mladomanželov bolo najčastejšie vyhradené uprostred stola, ešte častejšie však mladomanželia sedávali na jeho čele, aby mali na všetkých svadobčanov nielen dobrý výhľad, ale aby boli pre všetkých rovnako dosiahnuteľní. V zriedkavých prípadoch sedávali na konci stola. Nech už však sedeli kdekoľvek, najbližšie miesto pri nich bolo vyhradené pre svadobných hodnostárov, napríklad starosvata či družbu, a pre svadobných rodičov.

Poradie pri obsluhovaní

Pri podávaní pokrmov bola ako prvá obsluhovaná nevesta, až potom prišli na rad všetci ostatní. Paradoxom však je, že práve nevesta toho zjedla vždy najmenej. V mnohých prípadoch bol dôvod pripisovaný najmä stresu, keďže nebolo výnimkou, že nevesta svojho manžela videla prvýkrát až na svadbe. Často ani len netušila, aký jej manžel bude, ako sa k nej bude správať a ani to, či ju bude ľúbiť. Okrem toho vôbec netušila, v čom spočívajú jej manželské povinnosti a nevedela, čo po skončení svadobnej hostiny príde. Okrem stresu však existovali aj ďalšie dôvody. V niektorých častiach krajiny sa napríklad verilo, že striedmosť v konzumácií dokáže nevestu ochrániť pred tým, že jej niekto ublíži. Na znak tohto zvyku mala nevesta počas celej svadobnej hostiny taniest obrátený hore dnom, aby po celý čas nemohla vôbec nič zjesť. Dosýta najesť sa tak mohla až keď sa celá svadobná hostina skončila a hostia sa pobrali domov.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Beba Photography

Chlieb a soľ. To je symbolická dvojica, ktorou sa na Slovensku dodnes hostia významné, často aj štátnické návštevy. Inak tomu nebolo ani v minulosti, preto sa s nezastupiteľnou úlohou domáceho chleba stretávame aj v súvislosti so svadbou a zásnubami. Viete, aká bola jeho symbolika?

Mnohí z nás dnes chlieb považujú za celkom bežný pokrm, ktorému nie je treba venovať žiadnu osobitú pozornosť. Dedinský ľud sa naň však ešte pred pár rokmi pozeral úplne inak. Naši predkovia si chlieb ctili a považovali ho za nesmierne požehnanie. Veľmi dobre predsa vedeli, že každý jeden bochník sa rodí z mozoľov, kropají potu a z hodín ťažkej ľudskej práce. Chlieb bol považovaný za posvätný pokrm a presne to je dôvod, prečo nesmel chýbať pri žiadnej dôležitej životnej udalosti, vrátane zásnub a svadieb.

Bochník chleba ako dar

Takmer každá dedinská svadba v minulosti začínala iniciatívnym krokom ženíchovej rodiny. Tá do domu nevesty posielala tzv. dohadzovača, prípadne dohadzovačku. Ešte predtým však nevestiným rodičom poslala dar v podobe chleba. Práve chlieb bol akýmsi dôkazom toho, že ženích myslí svoje úmysly naozaj vážne, a že svadba zrejme naozaj nezostane iba pri rečiach.

Chlieb ako svedok svadby

Ak nazrieme hlbšie do minulosti, zistíme, že dar ani zďaleka nebol najdôležitejšou úlohou, akú chlieb zohrával. V časoch, keď sa snúbenci ešte nesobášili v kostole a namiesto kňaza ich oddával poverený oddavač, bol chlieb pravým svedkom uzatvárania manželského zväzku. Práve nad ním sa ženích a nevesta držali za ruky v momente, keď odriekali svoj manželský sľub. Počas mnohých sobášov, ktoré sa neraz konali v úplnom súkromí, len za prítomnosti samotných snúbencov, bol tak chlieb jediným svedkom, ktorého na svojej svadbe mali.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Lucia Bušfyová

Veno bolo kedysi nevyhnutnou súčasťou každej svadby. Na jednej strane bolo skôr prekliatím, kvôli ktorému mali dievčatá z chudobných rodín len malú šancu nájsť si bohatšieho ženícha, na druhej strane bolo pre mladomanželov významnou pomocou. Aj malé veno bolo totiž pri štarte do manželstva lepšie ako nič.

Veno prakticky využívame dodnes, i keď v inej, a prakticky v akejkoľvek forme. Je totiž prirodzené, že každý rodič chce svojim deťom na začiatku manželstva pomôcť, pretože vie, že ani on to v úvode nemal jednoduché. Aká je však história a vena a čo všetko predchádzalo podobe, v akej ho poznáme dnes?

Najskôr sa platilo za nevestu, neskôr za ženícha

Povinnosť zadovážiť deťom veno, si v minulosti vyskúšali rodičia synov, aj dcér. Napriek tomu, že veno všetci poznáme ako výbavu nevesty, pôvodne to bolo presne naopak. Namiesto výbavy, ktorú si nevesta prinášala ako štart do manželstva, bolo veno svadobným darom ženícha pre otca nevesty. Bola to akási odmena za to, že mu odviedol z domu dcéru a urobil z nej súčasť iného rodu. Rodiny, v ktorých sa rodili dcéry, tak mali dobrú príležitosť zbohatnúť, rodiny s chlapcami to mali však neraz veľmi ťažké.

Najdrahšie nevesty boli tie pracovité

V minulosti pritom nebolo veno ako veno a niektoré nevesty boli podstatne drahšie ako iné. Rozhodujúcou pritom nebola krása, ako by sme si možno mnohí mysleli. Rozhodujúcou bola najmä pracovitosť a tiež potenciál pre zabezpečenie potomstva. Ak teda rodičia vychovali skromnú, pracovitú a najmä zdravú dcéru, mohli za ňu v čase výdaja očakávať naozaj štedrú odmenu.

Keď sa karta otočí

Celá situácia s venom sa neskôr otočila a rodičia nevesty, ktorí z jej vydaja pôvodne profitovali, boli odrazu znevýhodnení. Veno totiž neveste chystali rodičia a ak nechceli, aby ich dcéra vstupovala do manželstva s prázdnymi rukami, museli sa snažiť nielen oni, ale aj ona samotná. Veno bolo okrem toho aj odrazom bohatstva nevestinej rodiny, preto skúposť a lakomosť nemala pri jeho honobení žiadne miesto. Veno sa totiž v mnohých oblastiach prezentovalo verejne a jeho prevoz z domu nevesty do domu ženícha dokonca tvorilo súčasť svadobných obradov. Majetní rodičia sa preto na svoje bohatstvo snažili poukázať najmä veľkosťou vena, ktoré dcére pripravili.

Čo bolo súčasťou vena?

Veľkosť vena bola príležitosťou nielen pre rodičov, ale aj pre samotnú nevestu. Okrem bohatstva v ňom totiž mohla poukázať aj na svoju šikovnosť, ktorá sa v tom čase mimoriadne cenila. Súčasťou vena preto neboli len periny, obliečky, rôzne plátna, látky, výbava do kuchyne či nábytok, ale aj viaceré časti oblečenia, ktoré si nevesta šila sama. Väčšinou ich zhotovovala buď tkaním alebo vyšívaním, čím mohla poukázať na všetky svoje zručnosti. Okrem toho sa súčasťou vena neraz stávali aj celé majetky v podobe polí, nehnuteľností a statku, rovnako ako aj finančná hotovosť.

Všetko bolo vopred dohodnuté

Veno nebolo pre nevestu a ženícha, rovnako ako ani pre ich rodičov, žiadnym prekvapením, o ktorom by sa dozvedeli až v deň samotnej svadby, práve naopak. Všetko ohľadom veľkosti vena bolo vopred dohodnuté. Súčasťou týchto predmanželských rozhovorov pritom často bývali nielen svadobní rodičia, ale aj nezávislí zástupcovia z dediny. A keďže už vtedy ľudia vedeli, že čo nie je na papieri, to neplatí, celá dohoda ohľadom vena sa na stretnutí pred svadbou spísala a oboma stranami podpísala. S týmto zvykom sa prakticky stretávame dodnes. Dnes sa mu však hovorí predmanželská zmluva a namiesto obývačky sa spisuje u notára.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Beba Photography

Kedysi magické, dnes len okrasné. Presne tak by sme mohli opísať niektoré ľudové zvyky, ktoré sa na svadbách síce stále uplatňujú, no ich významu sa už neprikladá žiadna vážnosť. Mnohé zostali súčasťou svadieb jedine kvôli tomu, že pôsobia pekne a romanticky. Toto sú ony. 

Posýpanie novomanželov

Veľmi pekným a efektným zvykom je posýpanie ženícha a nevesty hneď potom, ako skončí svadobný obrad. Svadobčania dnes na tento úkon využívajú najmä ryžu, konfety či lupene kvetov, v minulosti sa však svadobné páry posýpali výhradne zrnom, chmeľom alebo zlatými peniazmi. Vtedy totiž význam tohto zvyku nebol len v peknom efekte. Išlo o doslova magický úkon, ktorý mal svadobnému páru zabezpečiť hojnosť a plodnosť.

Prenesenie nevesty cez prah

Ďalším svadobným zvykov, ktorý sa síce na oko zachoval, ale jeho podstata súčasným párom uniká, je prenášanie nevesty cez prah. Opäť ide o pekný moment, ktorý pôsobí maximálne romanticky, no hlbší význam v sebe, žiaľ, nenesie. V minulosti totiž ženích prenášal nevestu cez prah domu nie pre parádu, ale preto, aby ju ochránil pred silami, ktoré chránili jeho príbytok. Starí Slovania totiž verili, že každý jeden príbytok je chránené miesto, kde za žiadnu cenu nemôžu preniknúť žiadne zlé sily. Preto boli miestnosti vtedajších domov plné obrazov svätých či vyobrazení krížov, nehovoriac o tom, že aj zosnulí členovia rodiny sa pochovávali pod prah domu, aby ho spoločne chránili. Cudzia však bola pre nich aj nevesta, a tak mohla v očiach zosnulých predstavovať akúsi hrozbu. S cieľom chrániť svoju ženu ju preto ženích cez prah domu preniesol a duše pod prahom tak prekabátil. Počas prenášania cez prah sa však nevesta nemohla ani len obtrieť o okraj dverí, pretože podľa povery by v krátkom čase niekto z rodiny umrel. V tomto zvyku je tak ukrytá nejedna symbolika, ktorá však v aktuálnom prenášaní nevesty cez prah svadobnej sály nemá už žiadne zastúpenie.

Rozbíjanie taniera a spoločné upratovanie

Dodnes sa verí, že črepy z rozbitého taniera prinášajú šťastie. Ich spoločné upratanie má zas svadobný pár podvedome upozorniť na to, že na všetko v živote budú odteraz dvaja. Podľa pôvodného zvyku by sa však nemal rozbíjať tanier, ale poháre, ktoré ženích a nevesta držia v rukách po vypití svadobného prípitku. Práve rozbitý pohár mal totiž v minulosti podčiarkovať a posilniť význam sľubu, na ktorý sa zdvihnutými čašami spoločne pripíjalo.

Trúbenie a rámus áut po ceste zo sobáša

Trúbenie a hluk sa so svadbami spájajú už od nepamäti, v minulosti boli však typické pre celkom iné časti svadby, než pre ktoré sú typické dnes. Kým dnes sa s trúbením a rámusom stretávame na znak veselia najmä po ceste zo sobáša, v minulosti boli súčasťou najmä úvodných svadobných obradov, konkrétne pri odchode nevesty z rodného domu. Tento zvyk mal totiž pôvodne za úlohu odohnať od nevesty zlé sily a ochrániť ju tak pred akýmikoľvek nástrahami, ktoré ju v živote čakajú.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: David Kamenský Photography

Pri väčšine dnešných svadieb sa z hľadiska svadobných hodností stretávame už len s nevestou, ženíchom a svadobnými rodičmi. V minulosti však bolo hodností na svadbe oveľa viac. Každá z nich mala svoju presne vymedzenú úlohu a povinnosti, zároveň však bola poctou, aká sa nedostala len tak hocikomu. Ktoré svadobné hodnosti teda nemohli pri svadbách v minulosti chýbať a aká bola ich úloha?

Pytač

Pytač počas svadby úzko spolupracoval so ženíchom. Jeho úlohou bolo vypýtať nevestu od svadobných rodičov v ženíchovom mene a zabezpečiť tak, aby k samotnej svadbe mohlo vôbec dôjsť.

Oddávač

Úlohou oddávača bolo odovzdať nevestu v mene svadobných rodičov do rúk pytača. Pôvodne však mala táto hodnosť aj celkom inú funkciu. Do 2. polovice 16 storočia to bol totiž práve oddávač, kto nevestu a ženích oddával a vysluhoval im manželský zväzok. Prakticky tak suploval rolu kňaza. Aj preto bola jeho hodnosť až do 17 st. považovaná za jednu z najdôležitejších svadobných hodností vôbec.

Hlavný družba

Družba, kedysi nazývaný aj ako svat, mal počas svadby úlohu hlavného rečníka. Jeho povinnosťou bolo komentovať každú, aj tú najdojemnejšiu časť svadby, preto sa od neho očakávala aj istá citová odolnosť. Bol hlavným pomocníkom starosvata, dohliadal na blaho a spokojnosť svadobného páru a okrem toho bol aj hlavným svadobným zabávačom.

Starosvat alebo hejtman

Úlohou starosvata bolo riadiť celý priebeh svadby. Dbal na poriadok, časový harmonogram a doslova korigoval celú svadobnú družinu. Okrem toho sa v niektorých častiach jeho rola prelínala či dokonca úplne spájala aj s rolou družbu, preto starosvat často vystupoval aj ako hlavný svadobný rečník. Jeho povinnosti začínali už pred samotnou svadbou, pretože na jeho pleciach ležalo aj samotné pozývanie hostí na svadbu. Počas celej svadobnej hostiny na hostí zároveň dohliadal a staral sa o to, aby im nič nechýbalo.

Starosvatka

Starosvatka bola významnou svadobnou funkciou zo strany nevesty. Počas svadby prakticky zastupovala samotnú nevestinu matku. Piekla koláče, pripravovala a obliekala nevestu do svadobných šiat, zaobstarávala neveste nový kroj a počas svadby realizovala aj jej čepčenie. V priebehu svadby zároveň dohliadala na všetky nevestine družičky a rovnako ako starosvat, aj starosvatka sa starala o celkové blaho svadobných hostí.

Družbovia a družičky

Družbov oslovoval ženích, družičky zas nevesta – presne tak, ako je tomu aj dnes. V minulosti tvorilo skupinu družbov a družičiek väčšinou 4-6 párov. Spravidla to boli osoby, ktoré všetci svadobní hostia dobre poznali, a ich úlohou bolo vytvoriť najbližšiu svadobnú družinu okolo nevesty a ženícha.

Pri dnešných svadbách už sa málokedy stretávame s tým, že sa hodnosť spája aj so samotnými svadobnými úlohami. Ženích a nevesta si celú svadbu organizujú zväčša sami, rovnako ako im nik nepomáha ani počas jej priebehu. Výnimkou sú svadobní rodičia, ktorí majú väčšinou “pod palcom” celý priebeh svadobnej hostiny.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Beba Photography

 

O stredoveku sa hovorí, že bol pochmúrnym a extrémne špinavým obdobím. A ak sa pozrieme na niektoré historické záznamy, niet o tom najmenších pochýb. Okrem toho by sme mohli povedať, že bol zároveň aj nesmierne ťažkým obdobím, a to špeciálne pre niektoré skupiny obyvateľstva. Jednou z nich boli aj nevesty, ktoré v tomto období čelili výraznej nadradenosti mužov. A tá sa často prejavovala dosť extrémnym spôsobom. 

Žena bola “len rodičkou”

Muž bol v stredoveku považovaný za plnohodnotného človeka, o žene sa to však isté povedať, žiaľ, nedá. Jediná rola, ktorá bola stredovekým ženám priznaná, bola totiž rola rodičky. Presne to bol predpoklad, s ktorým vstupovala do manželstva každá vtedajšia nevesta. Dôvodom bolo až chorobné upnutie sa na cirkev, ktorá ženy v tom čase považovala za stelesnenie hriechu. Zmena spoločenského vnímania nastala až s rozvojom mariánskeho kultu, ktorý konečne posunul vnímanie žien v spoločnosti z rodičiek na matky.

Žiadna tolerancia voči prehreškom

Dnes je už bežnou realitou, že snúbenci bývajú v spoločnej domácnosti ešte pred svadbou. V stredoveku by ste však takýmto postojom neobstáli nielen pred očami spoločnosti, ale ani v očiach samotného ženícha. Aj v dobe s mimoriadne striktnými pravidlami sa totiž stávalo, že dievčina stratila panenstvo so svojím nastávajúcim ešte pred svadbou. Problém bol ale v tom, že ju za to odsúdila nielen verejnosť, ale často aj samotný snúbenec! Smutné je, že na to mal verejné právo, v rámci ktorého mohol svoju snúbenicu pokojne zbiť či zavrhnúť priamo pred očami verejnosti. Nevesta voči snúbencovi si však podobné správanie dovoliť nemohla ani len náhodou.

Doživotná podradenosť manželovi

Dnes sa nevesta po svadbe stáva ženou, v stredoveku sa však stala obyčajnou “učnicou” svojho manžela. V tých časoch totiž panoval názor, že manžel má svoju ženu po celý život vychovávať. A bolo skôr bežné než neobvyklé, že súčasťou tejto “výchovy” boli nielen nevľúdne slová, ale aj fyzické tresty. Jediným “šťastím” bolo, že aj tresty mali svoje hranice, podľa ktorých nemohol muž žene spôsobiť žiadne smrteľné poranenia.

Nevesta len na okrasu

Nadradenosť mužov sa v stredoveku prejavovala rôznymi spôsobmi nielen počas bežného života, ale aj počas samotného svadobného dňa. Nevesta totiž nemala dovolené sa zabávať. V podstate mala počas celého svadobného dňa pôsobiť len ako tichý, pokorný a vo všetkom poslušný obrázok. Právo baviť sa mal len ženích, na ktorom však zároveň spočinula povinnosť vedieť reagovať na každú vzniknutú – i neočakávanú situáciu. Nič ho nesmelo zaskočiť, prekvapiť či inak vyviesť z miery, pretože by si v očiach spoločnosti urobil obrovskú hanbu.

Manželka syna i otca zároveň

Jednou z najponižujúcejších situácií bolo, ak si nevesta brala ženícha, ktorý bol v čase svadby ešte len dieťaťom. A to bolo v čase stredoveku relatívne bežné. V takomto prípade sa totiž stala manželkou dvoch mužov súčasne. A síce bola oficiálne ženou mladíka, fyzické právo na jej telo mal až do dosiahnutia jeho dospelosti jeho otec, prípadne poručník. Ako neveste by sa vám v takejto situácii neoplatilo protestovať či inak vzdorovať, pretože city išli úplne bokom. Všetko bolo totiž podriadené snahe o rozšírenie rodu a zabezpečenia ďalšieho zveľadenia majetku.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: David Kamenský Photography

Nevesta je neodmysliteľnou rolou každej svadby. Svoj svadobný deň trávi odetá v bielych šatách a vďaka svojmu rozprávkovému vzhľadu na seba púta najväčšiu mieru pozornosti. Jej prítomnosť na svadbe je tak prirodzená, až nikto z nás nemá potrebu položiť si otázku, odkiaľ sa nevesta vlastne vzala? Pravdou totiž je, že nie vždy bola jej rola počas svadobného dňa taká dominantná, akou je dnes.

Prečo sa nevesta volá nevesta?

Nad samotným slovom nevesta sa zrejme zamyslel iba málokto z nás. Čo v sebe toto “označenie” vlastne ukrýva? Ak by sme si tvary slova nevesta všimli v iných slovanských jazykoch, zistili by sme, že ich spoločný základ tvorí práve slovo “nevie”. A hoci v súčasnosti medzi týmito dvoma slovami súvis nevidíme, verte či nie, v minulosti vychádzal priamo z reality. Ešte v období okolo 15. storočia bola totiž nevesta pred verejnosťou doslova utajovaná a dôkladne ukrývaná. Vtedy totiž ľudia vo veľkom holdovali pohanským poverám. Verili preto, že ak budú nevestu pred verejnosťou tajiť až do doby samotného svadobného obradu, ochránia ju tak pred urieknutím a pred ďalšími zlými silami.

Ukrývanie nevesty ako jej právo

Znie to naozaj šialene, ale viera v povery bola v minulosti tak silná, že nevesty toto svoje ukrývanie považovali za jedno zo svojich základných práv. V tom čase to bolo totiž zároveň aj právo na ich vlastnú ochranu. Podľa povier bola totiž nevesta ohrozená nielen nepriaznivými vyššími silami, ale aj čarami, ktoré jej mali privodiť urieknutie či dokonca prekliatie od neprajných sokýň. Dôvodom týchto nepriateľských praktík pritom najčastejšie bývala žiarlivosť, ale aj závisť, nenávisť či dokonca obyčajná zloba za nepozvanie na svadbu.

Podvedomie pracovalo na plné obrátky!

Dnes by zrejme takýmto dedinským rečiam nik z nás neprikladal žiadnu špeciálnu váhu, v minulosti to však bolo presne naopak. A pravdupovediac – niet sa čomu čudovať. Nie jeden prípad totiž hovorí o tom, ako dovtedy zdravá žena len rok po svadbe stratila všetko svoje zdravie a umrela. A hoci dnes by sme takúto situáciu racionálne vysvetlili, v 15. storočí bolo jediným vysvetlením urieknutie.

Schovávačky aj pred samotným ženíchom

V súvislosti s poverami pracovalo podvedomie doslova na plné obrátky. Nevesty sa preto snažili chrániť najlepšie ako vedeli, a tak sa časom začali schovávať nielen pred verejnosťou, ale aj pred samotnými ženíchmi. Pozostatkom tohto obdobia je pritom práve závoj. Ten bol však v minulosti omnoho hustejší a takmer nepriehľadný! Nevesty ho používali ako svoje “brnenie”, ktoré ich malo chrániť pred krivými pohľadmi a urieknutím. To bol dôvod, prečo sa pod ním schovávali až do konca svadobného obradu a neraz dokonca až do skončenia samotnej svadby.

Spoločenské postavenie nevesty v minulosti

Utajovanie nevesty bolo nevestiným právom, treba však povedať, že v čase, keď sa uplatňovalo, bolo aj jedným z mála práv, ktoré nevesta reálne mala. Z hľadiska spoločenského postavenia a patriarchálneho usporiadania rodiny bola totiž nevesta neustále niekomu podriadená. Do svadby o jej živote rozhodoval otec alebo starší brat, po svadbe zas manžel. Slovo “nevie”, ktoré tvorí základ slova nevesta vo viacerých slovanských jazykoch, tak nemusí vychádzať len zo samotného utajovania. Krutou, no, žiaľ, častou realitou totiž bolo, že nevesta vôbec nevedela, za koho ju idú vydať, ba ani to, že ju idú vydať. Svojho manžela tak často po prvýkrát videla až pri samotnom oltári. A síce je každá doba ťažká niečím iným, na našom území sú dnes už dohodnuté svadby našťastie dávnym prežitkom. Väčšina neviest sa vydáva z lásky, respektíve aspoň zo svojho vlastného uváženia.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Beba Photography

Dnešné svadobné páry sa v závislosti od spôsobu trávenia dňa pred svadbou delia zväčša na dva tábory. Prvý z nich má všetko dávno pripravené, skontrolované a maximálne tak dolaďuje najmenšie detaily, ten druhý je však stresom a zhonom celý bez seba a nevie čo skôr. Práve druhý z príkladov je názornou ukážkou toho, ako by to vyzerať nemalo. Stresy a zhon predsa nikomu nepomôžu, a to už vedeli aj ľudia v minulosti.

S cieľom vyhnúť sa stresu sa predsvadobný deň v minulosti spájal s viacerými zaužívanými zvykmi a tradíciami. Niektoré z nich by sme dnes nazvali relaxom, v minulosti sa však často označovali skôr ako “rituály”. Jednu veľkú časť z nich síce tvorili rituálne zvyky plné sĺz, ktorými sa nevesta a ženích lúčili so svojím doterajším životom, no napriek tomu tu bolo stále dostatok priestoru aj pre tie príjemnejšie, či dokonca súkromnejšie okamihy. Ich úlohou bolo naladiť nevestu a ženícha na atmosféru blížiaceho sa svadobného dňa omnoho prirodzenejším spôsobom, napríklad takto:

Očistný kúpeľ

Jedným z predsvadobných rituálov bol tzv. očistný kúpeľ, ktorý v deň pred svadbou absolvovala nielen nevesta, ale aj ženích. Jeho cieľom však nebola len dôkladná fyzická očista tela. Zmyslom očistného kúpeľa bola tiež očista duše, ktorá by mala do manželského zväzku vstúpiť krásna a nepoškvrnená. Počas tohto rituálu však nevesta nebola sama, spoločnosť jej už tradične robili dievčatá a kamarátky z dediny. Tie za sprievodu spevu nevestu najskôr dôkladne vyumývali v horúcej vode, kým na záver ju vyoblievali studenou vodou. To isté musel absolvovať aj ženách, ktorého však mládenci počas tohto rituálu oholili a aj ostrihali.  

N prvý pohľad tento rituál síce môže pôsobiť nanajvýš oficiálne, no časom si ho (najmä) ženy prispôsobili do oveľa prijateľnejšej a príjemnejšej formy. Jeho pozostatok môžeme totiž nájsť v jednej z dnešných foriem rozlúčok so slobodou, kedy si nevesta spolu s kamarátkami a fľašou šampanského vyrazí niekde na wellnes do hotela. Okrem toho, alkohol bol súčasťou tohto rituálu vždy, bez rozdielu na minulosť či prítomnosť, a tak ako dnes, ani v minulosti sa ním nešetrilo. Preto ak hľadáme predchodcu rozlúčok zo slobodou, toto je rozhodne jeden z nich.

Svadobná veselica

Ak sa dnešní mladí radi bavia, tak v minulosti to platilo dvojnásobne. Svadobná veselica totiž v minulosti začínala už deň pred samotnou svadbou. Niekedy sa hudobníci a celá mládež zhromaždili pred nevestiným domom, inokedy sa presunuli pred dom ženícha. Prakticky bolo jedno kde, dôležité bolo, že sa celou dedinou ozýval smiech, hudba a radosť, ktoré neveste a ženíchovi pomáhali zabudnúť na stresy z nasledujúceho dňa.

Nezabúdalo ani na darčeky

Pekným, stres odbúravajúcim zvykom bolo aj vzájomné predsvadobné obdarovanie medzi ženíchom a nevestou. Tí si svoje dary väčšinou odovzdávali práve počas veselice, keď sa zvyšok dediny bavil a tancoval. Vo chvíľke ukradnutého súkromia si tak odovzdali dary, ktoré boli v tom čase považované za veľmi hodnotné. Nevesta od svojho nastávajúceho manžela najčastejšie dostala topánky a ženích košeľu, ktorú mu jeho milá vlastnoručne vyšila.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Beba Photography

Kozmetička je jednou z najhlavnejších bodov, ktorý každá nevesta rieši vždy v dostatočnom časovom predstihu. Riskovať, že skončíte v rukách niekoho, kto to so šminkami a make-upom až tak nevie, je nočnou morou každej nevesty. Bezchybný make-up je totiž jedným z hlavných predpokladov pre dosiahnutie nevestinej psychickej pohody počas celého svadobného dňa. Ako to však bolo v čase, keď ešte svadobný trh povolanie kozmetičky vôbec nepoznal?

Počas svojho svadobného dňa chce byť každá z nás dokonale krásna a pôvabná. Ak sa nám preto tesne pred svadbou vyhodia na tvári vyrážky, celkom iste nás to vyvedie z rovnováhy. Len máloktorá nevesta si však v takejto situácii uvedomí, aké veľké šťastie má. Vďaka dnešným kvalitným krycím make-upom a dekoratívnej kozmetike od výmyslu sveta predsa dokážeme hravo zakryť nielen pár čerstvých vyrážok, ale aj nepríjemne pôsobiace, rozsiahle a dlhotrvajúce akné. Nevesty v minulosti však mohli o tejto vymoženosti akurát tak snívať.

Make-up dnešnej nevesty

Dnešné nevesty už našťastie “vyrástli” z dymového líčenia, ktoré vládlo svadobnému trhu niekoľko rokov, či z neprimeraných farebných kombinácii očných tieňov. Za najvkusnejšie je dnes považované práve prirodzené líčenie s primeraným zvýraznením očí, obočia a pier, ktorým kozmetičky dokonale podčiarknu nielen typické črty tváre, ale aj prirodzenú krásu každej nevesty. Kvalita dekoratívnej kozmetiky je dnes na veľmi vysokej úrovni, preto ak sa nevesta zverí do rúk niekomu, kto to s ňou naozaj vie, bezpochyby jej na tvári vykúzli dokonalý make-up.

Make-up neviest 20. storočia

V období príchodu dekoratívnej kozmetiky však svadobné líčenie nebolo takým umením, za aké ho považujeme dnes, práve naopak. Svadobné líčenie z obdobia 20. storočia môžeme totiž v niektorých prípadoch označiť za hotovú katastrofu! Reč je najmä o období speváka Freddieho Mercuryho, ktorý spôsobil taký ošiaľ, že sa odtiene červenej, fialovej či zelenomodrej farby, ktoré používal, bežne dostávali aj do oblasti svadobného líčenia. Tieto odtiene však už sami o sebe evokujú únavu, preto ak si ich nevesta počas svojho svadobného dňa zvolila na skrášlenie očí, zaručene dosiahla celkom opačný efekt. Okrem toho sa kvalita vtedajšej dekoratívnej kozmetiky a ani schopnosti kozmetičiek zďaleka nedajú porovnávať s tým, čo ponúka dnešný trh. Nevesta, ktorá preto zvolila takýto extravagantný spôsob líčenia, ním tak v konečnom dôsledku vzbudzovala nielen dojem maximálnej únavy, ale často až nešťastného úrazu, ktorým si spôsobila zdanlivé poranenia v oblasti tváre.

Okrem toho sa spomínané odtiene často používali nielen za účelom líčenia, ale aj lakovania nechtov, a tak nevesty tohto obdobia často strhávali pozornosť svadobčanov až neprimerane výrazným dojmom.

Svadobné líčenie v období 19. storočia

19. storočie bolo v oblasti svadobného líčenia celkom odlišné od toho dvadsiateho. Jediným uznávaným výzorom nevesty bola totiž prirodzenosť a všetko, čo ju narúšalo, bolo považované za nesprávne, nevhodné, nevkusné a najmä márnivé. Nevesty z dediny sa preto nelíčili vôbec, i keď výnimkou boli nevesty z mesta, ktoré na seba chceli sčasti upozorňovať. Napriek tomu bolo ich líčenie viac-menej nepostrehnuteľné, preto sa s opovážlivým prístupom 20. storočia nedá ani len porovnať.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Lussy Santorisova Photographer

Krásne šaty, bezchybné líčenie a dokonalá úprava vlasov – to je základná trojka, v ktorej sa ukrýva predpoklad dokonalého výzoru. Žiadna nevesta preto neopomenie ani jeden z týchto troch bodov. Presne tak je tomu dnes, inak tomu však nebolo ani v časoch tradičnej svadby. Čo bolo teda základom niekdajšieho svadobného účesu a kto sa o vlasy nevesty staral v čase, keď sme ešte nepoznali kadernícke salóny?

Kto sa staral o svadobné účesy?

Kedysi to s vykúzlením svadobného účesu nebolo také jednoduché ako dnes. No hoci ste vtedy kaderníčku hľadali márne, takmer v každej dedine žila šikovná žena, ktorá sa vedela postarať o pohľadný a upravený vzhľad nevestiných vlasov. Boli to často veľmi skúsené ženy, ktoré zvládali nielen jednoduché, ale aj mimoriadne ťažké typy účesov. Samozrejme, ich špecialitou boli tradičné ľudové vrkoče a pletence, z ktorých dokázali vykúzliť skutočné umelecké diela.

Prednosť mal uhladený vzhľad

Účes nevesty sa vždy považoval za vkusné doplnenie jej celkového vzhľadu. Nevesta, ktorá nemala na hlave partu, závoj, korunku či klobúčik, ktoré sa používali najmä v prostredí mestských svadieb, mala mať preto čo najviac uhladený účes, ktorý sa následne často dopĺňal o živé kvety či iné vkusné ozdobné prvky.

Základom bola decentnosť a vkusnosť

Nevesty chceli byť krásnymi aj pred desiatkami rokov, nielen dnes, preto sa tvorbe účesu vždy venovala patričná miera pozornosti. Okrem toho sa verilo, že účes mnoho vypovedá aj o samotnej osobnosti nevesty. Boli preto neprípustné, aby bol svadobný účes bežný (každodenný) či na druhej strane – prehnane extravagantný. Namiesto toho sa do centra pozornosti vniesla decentnosť a vkus, ktoré dokázali osobnosť nevesty dokonale podčiarknuť. 

Vlasy, ktoré nezakrývajú tvár

Nielen dnes, ale aj v minulosti bola tou najvyhľadávanejšou osobou na svadbe nevesta. Už oddávna sa preto traduje, že jej vlasy by mali byť upravené tak, aby jej nezakrývali tvár, práve naopak. Nevesta by ju totiž mala s hrdosťou ukazovať všetkým prítomným svadobčanom.

A čo s farbou vlasov?

Nevesty sú kvôli dokonalému vzhľadu často ochotné urobiť hocičo, dokonca aj poriadne zariskovať a prefarbiť si svoju prirodzenú farbu vlasov. Ak ste si však mysleli, že toto je trend panujúci len počas niekoľkých posledných desiatok rokov, mýlite sa. K farbeniu vlasov, ako k jednej z foriem cieleného skrášľovania, sa totiž pristúpilo už v období renesancie, i keď vtedy sa vlasy farbili len čisto prírodnými látkami. Netrvalo však dlho, a obdobie gotiky tento trend zavrhlo ako jeden z neodpustiteľných hriechov márnivosti, a tak ho prirodzene nahlradilo obdobie parochní. V období tradičnej ľudovej svadby však nevesty jednoznačne dávali prednosť svojej prirodzenej farbe vlasov.  Za najkrajšie boli pritom považované najmä plavé vlasy, i keď nie každá nevesta mala to šťastie, že jej osud takúto farbu vlasov nadelil.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Beba Photography