O detskej kráse

Už sú tomu dva mesiace, čo bývame na novom mieste. Aby celé zvykanie bolo pre naše deti čo najjednoduchšie a veľmi prirodzené, snažíme sa  často poukazovať na to, čo sa nám tu páči, aké tu máme výhody. Škôlka hneď za oknom, les hneď za ňou, ihrisko pred bytovkou, pošta pod ním, krásne trasy na prechádzky, starí rodičia pár minút autom.

Jeden večer, keď sme už ležali v posteli, mi vraví naša prvorodená:

„Maminka, ale poďme sa ešte rozprávať.“

Pýtam sa jej, na akú tému?

„Rozprávaj mi , čo sa ti tu páči,“ vraví mi.

Rýchlo som začala strategicky uvažovať, čo spomeniem, aby som v jej hlávke a v jej srdiečku vyvolala pozitívnu emóciu. Nech už nie je smútok za zanechaným. A tak vravím, ako sa mi páči naše bývanie, že máme omnoho viac miesta, že ona má s bračekom izbu, kde sa môžu hrať. Že sa teším z hosťovskej, aj že tam už máme posteľ. Tiež, že tu máme ten les.

„A Tebe sa tu čo páči?“ vraciam otázku plná očakávaní.

„Mne sa páčia dvere v našom byte. Ale najviac mám rada pani Vierku. Vieš, ona je zlatá a má pekné vlasy.“

Celú tú vetu povedala úplne samozrejme a bez váhania či neistoty v hlase.

Vau!

Na jednej strane som bola veľmi šťastná, zároveň som sa cítila trošku zahanbená.

Moja dcéra spomenula nejaké dvere (doteraz nechápem, čo ju na nich uchvacuje), ale ona má tu najväčšiu radosť z človeka! Nie z vecí, z izby, z materiálna, ako som jej vymenovala ja. Ona sa tu najviac teší zo vzťahu.

Vierka je pani učiteľka zo škôlky. Žena, ktorá nepotrebuje tablet, Dráčika a Kinder čokoládu a aj napriek tomu je detské srdce celé jej. Vždy, keď ju stretneme sa ulici, má pre nás milú historku so svojím psíkom, zaujme našu prvorodenú nejakou hrou, poskakuje s ňou, naháňa ju, trhá jej ďatelinu alebo jej spieva. Tieto stretnutia takmer vždy končia plačom. Našej prvorodenej bolo málo a ešte s ňou chce byť.

Je to taký krásny pocit, keď trojročné dieťa vie povýšiť vzťah nad materiálne zabezpečenie. A nie preto, že by sme jej to dennodenne podsúvali.

Má autentickú skúsenosť s láskou a prijatím druhého človeka. A pre ňu je to viac, ako veľká izba a nové šaty.

Chcem byť ako naša prvorodená.

Mimka

O postojoch

Ako už bolo posledné dni zvykom, dobehla som po polnoci ako posledná do postele. Našla si svoje miesto medzi deťmi a pritisla sa k drahému. Klasicky ma zaplavil taký ten príjemný pocit,  aké dobré je všetko okolo mňa. Drahého prítomnosť ma zohrievala a chvíľku som tak v myšlienkach lietala.

Neskôr ma však  začalo vyrušovať, že mi je výrazne nepohodlne. Že ma tlačí nejaká jeho kosť, pichá brada a hlasno mi dýcha do ucha. Odtisla som sa, že veď samej sa mi bude zaspávať lepšie, pohodlnejšie, podľa toho, ako mi akurát vyhovuje.

Ako som tak ležala vo svojom pohodlí a miešali sa mi myšlienky, znovu som sa snažila načítať, v akom sme to my manželskom období.

Keď sme sa vzali, tak to bol ten čas, keď bolo pre nás u toho druhého takmer všetko nové a ak sa našlo niečo, čo mi prekážalo , tak láska to prekryla.

Umyl si riad? Oooo, aký si úžasný. Musím dve tretiny znovu umyť, lebo je to špinavé? Nevadí láska,  ja to spravím.

Ustlal si posteľ tak nanič, že to musím spraviť znovu? Nevadí, láska, veď ja to rada za teba spravím.

Bol si v obchode aj so zoznamom a štyri veci z toho si zabudol kúpiť? Nevadí, to sa stáva, pôjdem rada a dokúpim.

No, takých príkladov máme na kilá.

A dnes?

Ako si upratoval po raňajkách, keď na stole sú ešte stále tanier, príbor a omrvinky?!

Musíš byť taký hlučný pri tom montovaní skrine?!

Prečo si to lepšie nezorganizoval a nepovedal, čo všetko chceš stihnúť?!  ..a bla bla bla…

Akože z akého to dôvodu som zmenila svoj láskyplný postoj na postoj som fúria na n-tú?

Minule mi moja skvelá priateľka písala, že už sa teda konečne dala s oným chalanom dokopy. Že ako sa teší, aké je to skvelé a tak. Veľmi som sa potešila, to samozrejme. Hneď na to som šla za drahým, zvestovala mu novinu a vravím: „Ja im tak závidím ten čas a čo ich čaká. To je také krásne…“ a chvíľku som sa ešte rozplývala. Môj drahý na mňa vypleštil oči a pýta sa ma, že čo ja môžem závidieť inému, keď sama mám úplne najviac, ako môžem mať.

Tá zmena postoja často ide pomaly a nebadane. Tých vecí, čo nám na druhom vadia pribúda a to, čo je super, ide do úzadia. Prejdú roky, prejde všetko vznášajúce sa v oblakoch a prichádza na rad taká tá každodennosť. Každodennosť, ktorá možno nie je taká povznášajúca , ale je pevná, trvalá, neochvejná. Každý si tú každodennosť môžeme spraviť po svojom.

Môžeme jej odobrať vášeň, príjemnosť, ľahkosť a spraviť z nej skosnatelé stereotypy bez života.

Miestami sa v tej druhej každodennosti ocitám aj ja, nebadane, ale isto. A prečo? Prečo by sme nemohli byť takí, ako vtedy, keď sme sa spoznali a všetko bolo malina? Kvôli mnohým zlyhaniam, mnohým sklamaniam, našim deťom?

Vždy som sa bála, že budem fúria a môj manžel sa sem-tam pozastaví nad tým,  prečo si toto dobrovoľne vzal? Zatiaľ ma uisťuje, že si to nemyslí.

Mimka

Nezáleží…

Mala som tzv. „gap year“. Nešla som hneď na univerzitu, ale celý rok po maturite som strávila v Londýne. Chodila som do jazykovky, pracovala a cestovala. Ešte pred tým, než som vôbec na ostrovy priletela, predstavovala som si, aké to celé bude. Európske veľkomesto so svojou úchvatnou architektúrou a atmosférou. Skvelé jedlo a obchody, nikdy nekončiaci život a taký ten veľkolepý pocit.

Prvé skúsenosti však boli úplne iné. Samota, stratenosť a prázdnota. Všetky tie moje predstavy v tom meste žili, len išli mimo mňa. Až časom som pochopila, že to všetko nestojí na veciach a pocitoch okolo, ale na tom, s kým to prežívam. Až potom, čo som spoznala ľudí a našla si priateľov, sa všetky tie veľkolepé pocity dostavili a ja som vedela prežiť emóciu. V tom čase som napísala blog Nezáleží na tom, kde si, ale s kým si. Mala som 18 rokov a nevedela som,  koľkokrát si na tú skúsenosť spomeniem.

Sú také povolania, kde úplne nemáte na výber, na ktorom mieste budete pracovať. Vojaci, veľvyslanci, kňazi či piloti. Sú tam, kde ich práve potrebujú.

Tak nejako je na tom aj môj drahý, a teda aj celá naša malá rodinka s ním. Od začiatku sme vedeli, že to tak bude., že to tak bude.

Naše prvé pôsobisko. Milé mestečko, väčšinu roka teplé, úrodná oblasť. Síce ďaleko od nášho rodiska, na začiatku sme si museli zvykať. Odlišná mentalita, aj podnebie.

Prvorodená tu začala rozprávať prvé súvetia, narástli jej vlásky a naučila sa bicyklovať. Narodil sa nám druhorodený, spravil prvé kroky a očaril prvé dievčatá.

Život v plnom prúde, zamestnaní sme boli všetkým naokolo. Cuketou a burinou v záhrade, pádmi našich detí, bežnými „pokazila sa chladnička, nemáme mlieko“ a rutinným pondelkovým čakaním na .týždeň.

Pamätám si na tú nedeľu. S deťmi som sa prechádzala mestom a budovala vzťahy. S obľúbenou zmrzlinou, obľúbenou lavičkou, obľúbenou trasou. Pocit, keď je všetko tak, ako má byť.

Večer prišiel drahý domov a vraví mi, že sa sťahujeme. O mesiac, max. šesť týždňov.

Len tak, z ničoho nič, bez dlhej prípravy, bez prípravy.

Pamätám si na ten pondelok. Bol hneď po tej nedeli. S deťmi som sa prechádzala mestom a všetko bolo iné. Všetky vzťahy zrazu boli formálne preč. Aj zmrzlina, aj lavička, aj trasa. Vedela som, že musím ukončiť akékoľvek pozitívne emócie, ktoré som k nim prechovávala. Musím sa tváriť, že sú len jedny z iných, mnohých. Aby ten odchod bol jednoduchší, prinajlepšom chcený.

Ako sa nová informácia udomácňovala v mojom vnútri, vracali sa mi spomienky sedem rokov dozadu. Do Londýna a na to, čo ma naučil. Že nezáleží na tom, kde si, ale s kým si.

Tak si posledné dni hovorím, že radšej s drahým a hocikde, ako bez neho a tu, v našom už zamilovanom mestečku. Začína sa nová etapa, aj v našom manželstve. Hľadanie nových obľúbených stereotypov a  srdcových vzťahov.

Mimka

O chladničke

Bola sobota ráno. Pripravovala som raňajky, čakajúc na drahého, kým poleje záhradu. Prvorodená poskakovala a druhorodený sa štveral na stoličku v nádeji, že ho nechám, aby mi pomáhal.

Otvorila som chladničku a podvedome mi zrazu niečo nesedelo, ale v rýchlosti času som vyberala mlieko a jogurty a neriešila neistý pocit.

Keď som ju otvorila znovu, neistý pocit sa sám pomenoval – chladnička nechladí.

Je v nej príjemných asi 25 stupňov.

Veľakrát som už zažila rôzne prekvapujúce emócie. Strach, napätie a kadečo. Ale toto bolo veľmi špecifické. Uvedomila som si, že na túto situáciu predsa ešte nie som pripravená, ešte neprešiel dostatok času. Naša chladnička predsa nemá ani dva roky, je nová, čistá, ešte od výroby. Opakovala som si v hlave, že na toto nie som pripravená a nie som a nechcem byť. Je to proste priskoro.

Ako dni bežali a my sme riešili opravu chladničky, začali sa mi tie pocity „nepripravenosti na pokazené“ vkrádať do časti môjho srdca s názvom manželstvo. Aj keď už máme dve deti, oslavujeme ešte len štvrté výročie manželstva.

To manželstvo je predsa stále v záruke, je nové, čisté, voňavé ešte od svadby. Nie som pripravená riešiť vážne poruchy, ktoré by spôsobovali úplnú nefunkčnosť.

Po dvoch dňoch čakania sa ozval opravár. Opísali sme náš neidentifikovateľný problém. Nevieme, čo sa stalo, ale nechladí. Zasmial sa a v nárečí povedal, že na 99,9 % vie, kde je chyba. Nemo som sledovala drahého, ako on nemo počúva opravára v telefóne. Ani ju nevidel, nevieme opísať, čo sa stalo a on vie, kde je problém?

Naša chladnička, respektíve mraznička má funkciu total no frost. Teda, nemusíme ju vôbec odmrazovať, lebo vďaka tejto funkcii sa netvorí žiaden ľad. Preto som našu chladničko-mrazničku nikdy neodpájala a celú neodmrazovala, lebo nebolo čo. Iba som ju utrela od vonkajšej sem-tam špiny a bolo to.

Avšak niekde vzadu dole v mrazničke je pre nás doteraz utajená klapka, ktorá poháňa studený vzduch do chladničky. Ak sa na nej vytvorí ľad, niečo sa s ňou stane (vážne, to je vrchol mojej interpretácie poruchy) a chladnička nechladí. Oprava je jednoduchá. Odmraziť mrazničku, v ktorej síce nie je žiaden ľad, ale niekde vzadu sa tá klapka odmrazí a začne plniť svoju úlohu.

Veľmi jednoduché. Škoda však, že čakanie na túto jednoduchú informáciu o klapke a ešte jednoduchšiu opravu trvalo niekoľko dní.

K tomu manželstvu v záruke. Nejako som popri tej chladničke začala mať pocit, že naše manželstvo má podobnú funkciu total no frost. Že naša láska nemôže ochladnúť, ba sa zmraziť. Že nemusím nič robiť a bude to ok. Alebo možno bude stačiť „poutierať vonkajší sem-tam prach“ a super všetko.  Lebo je ešte mladé, je v záruke, vonia a je plné sily. Čerpala som z neho v domnienke, že veď je nevyčerpateľné.

Nechcem čakať na ten neistý pocit, keď zistím, že niečo, čo malo samo od seba fungovať, lebo záruka a neviem čo ešte, už nefunguje. Myslím, že tá oprava by mohla trvať dlho a mohlo by to bolieť. Chcem pravidelne „odmrazovať klapku“ nášho manželstva, nech si ani len nenájde dôvod na to, aby pomýšľala o zmrazení.

Keď sme kupovali chladničku, vraveli, že dnes sú spotrebiče schopné fungovať už iba veľmi krátko.

Keď sme sa s drahým pred štyrmi rokmi brali, nik nám o manželstve nič podobné nepovedal.

Idem teda rozmrazovať. Preventívne.

Mimka

O predstavách a realitách

Istotne to viete. Predstaviť si čokoľvek. Predstaviť si, ako bude čokoľvek vyzerať, fungovať. Ako sa budete vy v tých a oných čokoľvek situáciách správať, čo sa bude diať a ako bude všetko pod kontrolou. A istotne viete aj to o realite. Že aj v nej sa môže stať čokoľvek.  Ale, a to ale nie je malé, to reálne čokoľvek nemá s tým predstaveným čokoľvek často nič spoločné.

Keď sme čakali našu prvorodenú, tiež sme si tak predstavovali a snívali. Že aké to s ňou bude. Nie príliš ružové, tak akurát živé, plné smiechu a menej plaču, so zdravým jedlom, dobrou katolíckou výchovou a takmer dokonalou mamou. Áno, verím, že aj iní sa v tejto predstave našli.

Teraz tá realita.  Keď sa Vám narodí dievča, dostanete takmer v zásade iba ružové veci. Ideálne v rôznych odtieňoch a potom to kombinuj…

Tak akurát živé? To je tak, že dve hodiny hore a potom ďalšie dve hodiny spí. Oukej, stačí aj hodina spania… napokon sú z toho 10 minútovky a ako som aj za ne vďačná…

To s tým smiechom… to sa bude smiať tá prvorodená alebo ja? Lebo ja sa teda večer o pol jedenástej po trojhodinovej šichte uspávania nemám chuť smiať. A predsa počuť z izby smiech.

Menej plaču. Áno, myslela som, že pri všetkom bude menej plaču. Pri umývaní vlasov, pri jedení petržlenu aj pri nekupovaní chupa chups.

Zdravé jedlo. Ak ste si mysleli, že Vaše deti zdravo jedia, choďte na facebook do skupiny o zdravom stravovaní detí a hneď vám bude jasné. Vaše deti iba jedli. Zdravo isto nie.

Dobrá katolícka výchova je výzva.  Bodka.

A o dokonalých mamách sa už aj filmy, myslím, točili. Neviem, ja žiadnu nepoznám a všetky tie instagramové pseudo tip-top fotky čistej kuchyne, detského plného brucha, nalíčenej mamy a ešte aj ráno bola cvičiť… čo ja viem, zvážte si…

Vzťahovú výchovu som si nechala na samostatný odsek. Lebo to je odsek a poriadny. Knihy sú skvelé, návody v nich na vzťahovú výchovu tiež. Aj výsledky majú merateľné. Ale ak je raz mama nervák, čo kričí po druhé a mala by až po desiate, tak aj toto je krásny ideál, ku ktorému sa chcem približovať, možno sa aj približujem, ale ten cieľ je tak ďaleko a vidím ho tak matne…

Čarovné je, že aj keď si dokážeme čokoľvek predstaviť,  často je realita schopná priniesť niečo úplne iné. Je to mnohokrát krajšie, hlbšie, napĺňajúcejšie, akčnejšie a budujúcejšie. Ako aj napríklad život s našou prvorodenou.

Mimka

Hádky a hranice

O našich bonusových predmanželských náukách som sa už raz zmienila a spravím to znova. Stáli totiž za to a čerpáme z nich vlastne neustále.

Bol bežný pracovný deň a my sme sa ráno v klasickej bratislavskej premávke ponáhľali s Adamom do Podunajských Biskupíc. Mali sme tam stretnutie s veľmi milou pani Vierkou. Adam ju poznal oveľa lepšie a vravel, že nás s ňou čaká veľmi dobrý čas.

Vierka je psychologička s dlhoročnou praxou, v mnohých životných oblastiach je nám príkladom.

Usadili sme sa u nej doma v kuchyni a ona ako pravá dáma s trochou učiteľského citu začala rozumne a pútavo rozprávať.

Povedala toho veľmi veľa. Spomínala výchovu, život v komunite, ale pre nás sa asi najkľúčovejšia informácia týkala hraníc v manželstve. Čo patrí do manželstva a len tam. Boli to, okrem iného, práve hádky a nezhody.

Rozprávala nám príklad. Predstavte si, že sa vy dvaja medzi sebou pohádate. A ty, manželka, ako prvé, v hneve a v zlosti na svojho manžela zavoláš svojej mamke a všetko jej vyrozprávaš. Čo ten tvoj manžel spravil, ako ťa mohol tak uraziť, nepochopiť, ponížiť a kadečo iné. Skrátka, budeš potrebovať získať niekoho na svoju stranu. Stačí, že tak spravíš párkrát po tom, ako budete mať medzi sebou nezhody. Budeš sa predsa potrebovať len vyrozprávať a cítiť sa pochopená.

S manželom sa síce následne udobríte, ale v mamke už ostane zakódované, že ten chlap ubližuje jej milovanej dcére. Ona nebude vedieť, kto bol ozaj na vine a ako ste si to potom vydiskutovali – udobrili sa. V nej bude len tá informácia, ktorá začne pomaly rozkladať jej vzťah s tvojim manželom. Už aj v bežných situáciách bude v bojovnom nastavení voči nemu a automaticky mu bude za všetko prikladať vinu. Toto asi vážne nie je stav, po ktorom by sme my ženy túžili.

Preto nezhody, hádky, nepochopenia, krivdy a vnútorné zranenia, ktoré si medzi sebou dvaja manželia spôsobia majú vždy ostať medzi nimi. Nepozývajú sa do toho ani sestry, ani tety a babky už vôbec nie. (Samozrejme, že ak sa jedná a vážne krízy je dôležité do toho zainteresovať ďalšiu osobu, ale mal by to byť skôr niekto nestranný alebo odborník.)

Je totiž aj logické, že sa zvykneme na konflikty pozerať subjektívne ale onen problém je vždy na oboch stranách. Napokon, keby mamka aj mala možnosť počuť manželovu verziu, asi vždy jej bude milšia verzia je dcéry.

Máme teda zásadu. Navzájom sa pred rodičmi a rodinou iba chválime, ostatné si nechávame na doma. V konečnom dôsledku aj tak tie pozitívne stránky prevládajú a tie negatívne často nestoja ani o zmienku.

Mimka

O odpúšťaní a uzdravení

Mnoho vecí ma naučilo chodenie s mojím už teraz manželom. Respektíve, on ma veľa naučil. Nevedela som, že sebastrednosť je moje druhé ja, a tiež som nevedela, že okrem môjho názoru môže byť aj iný správny. Avšak, ak by som mala spomenúť jedinú vec, ktorú som neovládala, ktorá bola prelomová, ktorá následne menila moje správanie aj zmýšľanie, bolo by to odpustenie a uzdravenie.

Možno na prvý pohľad to zneje jednoducho. Viem, neobjavila som možno nič hodné svetového ocenenia. Ale moje vzťahy a moje vnútorné ja to istotne ocenili.

Nepamätám si náš prvý spoločný konflikt. Ani druhý. Ani tretí. Ani posledný. Vlastne, ja si vážne nepamätám za našich spoločných 5 rokov žiaden konflikt. Človek by povedal, títo dvaja sa našli, že im to tak ľahko ide. No, ono to nejde ľahko, len všetky tie konflikty, ktoré boli a bolo ich habadej a viac, mali vždy ten istý záver.

„Prosím, odpusť mi.“

„Odpúšťam Ti. Zo srdca a zabúdam.“

Pokiaľ sme nedošli do štádia, že sme si toto povedali, vec nebola doriešená. Teda, znovu analýzy, kto prečo povedal a spravil toto. Čo som očakával/a a prečo je to tak a prečo ma to zranilo..

Viem, že toto bolo niečo, čo veľmi zásadne začalo meniť moje správanie sa v situáciách, keď som sa cítila zranená alebo som ja zranila niekoho iného.

Totiž, zranenia, to je téma. Tak veľa ovplyvňujú. Nie len vtedy, keď sú čerstvé. Oni sa totiž zapíšu do najhlbšej identity. Bolesti a sklamania ostávajú a následne nás hmatateľne ovplyvňujú.

Keď som bola ešte na gymnáziu, niekedy na začiatku, vytkla mi jedna spolužiačka moju vlastnosť. Možno ma aj vysmiala. Neviem. Urazilo ma to, zranilo a ponížilo. Niesla som si to so sebou roky. Vedela som, že ma to v určitých oblastiach paralyzuje, že používam obranné mechanizmy, aby som znovu nezažila to isté poníženie. Nevedela som sa cez to preniesť. Zbaviť sa toho a nedovoliť, aby ma to ďalej ovplyvňovalo.

Po niekoľkých rokoch za mnou prišla, sama od seba, s tým, že sa mi chce ospravedlniť za to, čo povedala. Pýtala ma o odpustenie. Viete, také to ozajstné, nie to odpúšťam, ale nezabúdam. A chcela počuť, že jej vážne a úprimne odpúšťam. Viem, že to bola pre mňa veľmi ťažká situácia. Jej dávne slová boli predsa vo mne už dlho zapísané. Ale skúsenosť so slobodou, ktorá nastáva pri odpusteniach, ma posmelila ku kroku odpustenia.

Je krásne, že môžeme mať voči sebe čistý štít a aj keď sme si v mnohom ublížili, náš vzťah je zdravý a pevnejší.

Ak by za mnou nebola prišla, dodnes som zranená, možno plná hnevu voči jej slovám. Tak to máme aj v manželstve. Všetky zranenia, urážky, nepochopenia a kadečo iné sa vždy snažíme ihneď odkomunikovať, vyjasniť a odpustiť si. Chceme byť jeden voči druhému úplne otvorený a nemať v sebe staré hriechy toho druhého.

Už počas nášho manželstva sa nás viacerí priatelia pýtali na rady do spoločného života. Myslím, že asi vždy mi napadlo práve toto. Ovocie opúšťania môžeme vidieť na našom vzťahu asi každý deň. Snažíme sa to učiť aj naše deti. Možno teraz tomu nechápu. Ale verím, že sa nám to do nich podarí zakódovať. A tak alfu a omegu vzťahov sa nebudú musieť učiť v dospelosti, pretože to bude pre nich niečo prirodzené a samozrejmé.

 

Mimka

Závesy, taniere a tak.

Vrátili sme sa zo svadobky, dočítali posledné blahoželania a starostlivo v chladničke uchovali všetky čokolády, čo sme dostali pred kostolom namiesto kvetov. Začal sa už bežný život. Škola, práca, utekanie na autobus a mávanie si z okna, stretávanie sa večer v Starom meste a všetky tie romantické klišé novomanželov.

Pamätám si, že ani nie nejako vedome, skôr automaticky, som si sama v sebe rozdelila úlohy. Kto má čo robiť a v čom rozhodovať. Stereotypy totiž. Tie mám rada. Pomáhajú mi sa nezblázniť v bežných dňoch. Viem, čo mám očakávať. Tak som ich mala aj na začiatku nášho spoločného života.  Ja ti chystám oblečko do práce, ja píšem zoznam do obchodu. Ja vyberiem a kúpim veci do domácnosti, ty namontuješ, premiestniš. Tešila som sa okrem iného na svoju sebarealizáciu v zariaďovaní nášho milého lamačského bytu.

Začalo to asi závesmi. Alebo taniermi? To je jedno, ale pointa. Bola som vo svojom nastavení, že ty, drahý manžel, tu pri mne pekne stoj a ja si idem sama vyberať, so svojím vkusom a (ne)rozhodnosťou. Hlavne, hlavne mi do toho nekecaj. Stála som chvíľku medzi tými závesmi a z 20 typov som vylučovacou metódou veľmi rýchlo vybrala štyri. Však ale len jedny sme mali kúpiť.. Tak stojím a hútam, predstavujem si, kombinujem a všeličo ešte. Po chvíli strácam sa napokon v predstavách aj kombináciách a pokorne volám, poď mi, manželík najdrahší, poradiť, ktoré závesy…? A tak to bolo aj pri tanieroch, že či hnedé alebo krémové. A ešte pri šálkach a prehoze na posteľ.. Napokon všetky tie základné veci vybral on. A potom aj montoval a premiestňoval.

Áno, stereotypy. Sú ozaj skvelé v mnohých oblastiach. A často aj v manželstve. Také varenie si ale nedám, ani zásteru a ručne vyrezané varešky od Soni. Avšak nemali by slúžiť na strohé, povrchné delenie úloh či vytyčovanie si nezmyselných pozícií na základe historických spoločenských predstáv a skúseností.

Trvalo mi, kým som si uvedomila, že namiesto často spontánnych predstáv o tom, kto by čo mal, je dôležitejšie zistiť, komu ide čo lepšie a na základe toho si rozdeliť jednotlivé oblasti pôsobnosti. Čo bolo však krásne zistenie, napr. aj pri závesoch, že najlepší výsledok vždy dosiahneme, keď to robíme spolu. Ja začnem, ty dokončíš. Alebo ty začneš a ja dokončím. Za tých pár rokov manželstva sa nám spolupráca snáď takmer pri všetkom vždy iba vyplatila. A ten pocit, že sme to spravili spolu a pre seba navzájom, je veľmi utužujúci.

 

Mimka

 

Nová identita?

Keď som bola ešte malým dievčatkom a páčil sa mi nejaký chlapec, predstavovala som si, ako by jeho priezvisko sedelo s mojím menom. Ak sa mi daná kombinácia nepáčila, tak som zhodnotila, že ten chalan asi nie je pre mňa vhodný.

Vtedy to bolo niečo nevedomé, no zároveň veľmi prirodzené. To priezvisko nesedelo k mojej identite. K tomu, ako som vnímala samú seba, a k tomu, čo sa ku mne hodilo.

Po rokoch, keď táto otázka začala byť pre mňa relevantná, začala som nad tým viac uvažovať. Predsa len, zmeniť niečo, s čím odmalička vyrastám, nie je úplne jednoduché. Akokoľvek, je to zásah do najhlbšieho ja. Zo dňa na deň zásadná zmena. Zároveň sa to však prelínalo s tým, že je to niečo úplne normálne a bežné, automatické pri svadbe.

Spomínam si na dve kamarátky, ktoré otázku zmeny priezviska riešili inak, než je možno zvykom. Hanka sa vydávala už neskôr, po 30-ke, a nevedela si predstaviť, že by sa po toľkých rokoch svojho života volala priezviskom inak, než bola zvyknutá. Priezvisko manžela si preto nevzala vôbec. Druhá, Janka, si zasa manželovo priezvisko nevzala kvôli tomu, že sa nevedela zbaviť zlej asociácie s daným priezviskom z mladosti.

Zvyk, železná košeľa

Vydávala som sa na vysokej škole, medzi druhým a tretím ročníkom. Pamätám si, ako som prišla po prázdninách do školy a na prvej prednáške ma oslovili pod starým priezviskom. Bojovala som sama v sebe, či im mám niečo hovoriť a pútať na seba pozornosť. Tú vetu, že ja som po lete už Mackovjaková, som prvé týždne neochotne používala veľmi často.

Mnohokrát som sa pri vypisovaní tlačív či dokumentov pomýlila. A keď som sa pri prezentovaní projektu pred celou triedou predstavila pod dievčenským priezviskom, pritom na obrazovke bolo iné…

Ešte počas môjho ročného pobytu v Londýne som spoznala ženu pôvodom z Afriky, ktorá vydajom k svojmu menu nedostala iba manželovo priezvisko, ale aj jeho meno. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé a možno aj trošku nepochopiteľné. Až keď sme sa o tom rozprávali s mojím manželom, uvedomila som si, aké je to pekné, že vlastne vďaka krstnému menu manžela je tak ešte jasnejšie viditeľné, komu už žena patrí.

Totižto dámy, veď my naozaj nie sme tie, ktoré by mali dobýjať. Naša istota, sebavedomie, … rastú, keď sme my dobýjané. Sme ako krajina, ktorá potrebuje niekoho, kto objaví našu krásu a bude z nej nadšený tak, že v nej bude chcieť ostať navždy.

Manželstvom môj manžel akoby verejne vztýčil zástavu nad krajinou môjho srdca a tým, že prijímam jeho priezvisko, akoby verejne potvrdzujem právoplatnosť/oprávnenosť môjho dobyvateľa ma už ďalej vlastniť.

Odkedy som si začala viac pripomínať, komu už patrím, mýlenie si priezvisk veľmi rýchlo odišlo.

 

Mimka

Svadobná cesta. Je vôbec potrebná?

No určite nie je! Hovorila som si v čase, keď mi prípravy na svadbu v kombinácii so skúškami v škole a prácou brali všetku energiu aj chuť do života. Snažila som sa uvažovať racionálne a zodpovedne. Videla som všetky tie veci, ktoré je ešte aj po svadbe dôležité zariadiť. Vrátiť šaty, odviesť návleky na stoličky. Ísť kadečo vyplatiť a vrátiť a odniesť a prečítať všetky pohľadnice…

Našu predmanželskú prípravu sme brali veľmi vážne. Vyberali sme si rôznych ľudí, ktorí nám mali rozprávať o jednotlivých oblastiach v živote, v ktorých sme vnímali, že vynikajú. Jednými boli aj Paľo s manželkou. Strávili sme u nich doma v Dolnom Kubíne dva dni a rozprávali sme sa o rôznych manželských zákutiach. Čo je krásne, čo bolí a čo by robili inak.

Medzi rečou sa nás Paľo spýtal, či plánujeme ísť na svadobku. Tak sme mu jednohlasne odpovedali, že nie, a zároveň ho zahrnuli rôznymi argumentmi.

„Po svadbe je najdôležitejšia svadobná cesta,“ povedal niekde medzi rečou Paľo. Je to prvý kľúčový manželský čas. Zabudnite na predstavu súkromného rezortu na Maldivách alebo niekde v dažďovom pralese. Je jedno, kde budete. Pokojne aj v malej chate v Nízkych Tatrách. Hlavne buďte. Sami dvaja.

Aj keď som si po jeho slovách v hlave hľadala ďalšie výhovorky, prečo je po svadbe dôležitejšie doma triediť porcelán a nie sa niekde trepať, časom sme túto tému s Adamom znovu otvorili. Spýtal sa ma nebezpečnú otázku. Ak by sme išli, kam by si chcela ísť?

Neviem, ako to máte vy, ale ja keď si niečo pekné predstavím, už sa tej predstavy neviem vzdať. A zrazu som sa ocitla v zajatí Toskánska a Francúzska.

A potom, pár dní neskôr, som videla na mojom maili letenky do Nice.

Ten čas bol ozaj jedinečný. Všetky svadobné emócie a zážitky v nás pomaly doznievali, spomínali sme na tie milé situácie a snažili sa uchopiť tú novú. Že sme sa vzali, že sme z toho radi a že budeme už navždy spolu. Po večeroch sme sedávali na balkóne a sledovali pomalý život v malej francúzskej dedinke. Na raňajky sme si dávali croissanty s jahodovým džemom. Na trhu sme si kupovali prvé spoločné veci. Tešili sa z toho, že mnoho vecí je pre nás prvýkrát.

Najradšej spomínam na to, ako som Adama v obchode prehovárala, že také krásne hnedé šálky doma na Slovensku nikde nekúpim, a preto ich musíme kúpiť tam. K šálkam sa potom pridala aj panvica, lebo má zasa moju obľúbenú farbu. A tiež zelené utierky…

Svadobná cesta má svoje čaro. Keď debatujete o starých témach, ale zrazu s novým nádychom. Keď sa prechádzate po starých vydláždených uličkách a neviete, kam vás zavedú. Keď chcete zdieľať svoju radosť a vidieť, že sa z nej tešia aj druhí.

Svadobka ozaj nie je o all inclusive a nie je ani o filmových západoch slnka.

Je to o hlbšom vnímaní a užívaní si toho druhého. Je to prvé nastavovanie sa na nový spôsob života. Na život, keď sa z dvoch stáva jeden a tak je to dobré.

 

Mimka