Kategória: Život po svadbe

V priebehu rokov a desaťročí svadobné šaty menili svoju podobu. A tým nemáme na mysli len nevestin outfit, ale aj outfit ženícha. Klasické obleky, ktoré sú moderné dnes, tu pred desiatkami rokov vôbec neboli a (takmer) jediné oblečenie, ktoré prichádzalo do úvahy, bol kroj. Ako bol teda oblečený svadobný zať a ktoré doplnky mu počas svadobného dňa nesmeli chýbať?

Svadobný oblek

Najčastejším mužským svadobným odevom bol kedysi kroj. Ten sa svojím vzhľadom líšil od regiónu k regiónu, niekedy dokonca od dediny k dedine. Ak sa však predsa len stalo, že kroj k dispozícii nebol, nezostávalo svadobnému zaťovi nič iné ako oženiť sa v najlepšom oblečení, aké mal. V takomto prípade mu najlepšie poslúžila obyčajná biela košeľa, zachovalé nohavice a vhodný zvršok, ktorým mohla byť buď vesta alebo kabát. 

Vonička ako neodmysliteľná súčasť kroja

Ak šiel ženích pred oltár v kroji, bola jeho povinnou, a vlastne aj jedinou ozdobou tzv. vonička. Išlo o drobnú, upravenú kytičku kvetov, ktorú mu darovala nevesta. Najčastejšie ju ženích nosil pripnutú na ľavej strane vesty či na klope kabátca, neraz ju však zvykol zastoknúť aj za klobúk ako náhradu klasického pierka. Voničku však ženích na sebe nemal len počas svadobného dňa. Na znak lásky ju totiž nosil aj v období svadobných ohlášok.

Niekedy sa stávalo, že klasickú voničku zhotovenú z kvetov a zeleného rozmarínu, nahradila aj ozdoba zhotovená z farebných stužiek. Tie boli spletené do jedného súvislého vzoru, pričom ich konce boli predĺžené a neraz siahali až ku kolenám mladého zaťa.

Žiadna pokrývka hlavy

Kým pre nevestu bola pokrývka hlavy vo svadobný deň povinnosťou, ženích mal v tomto smere omnoho voľnejšiu ruku. U mužov sa totiž žiadna pokrývka hlavy nevyžadovala. Výnimkou boli niektoré konkrétne regióny, pre ktorých kroj bol neodmysliteľnou súčasťou klobúk. V takomto prípade sa od ženích požadovalo, aby ho mal počas svadobného dňa nasadený na hlave.

Úprava zovňajška

Každá nevesta musí pred svadbou myslieť aj na vhodnú úpravu vlasov. Tak je to dnes a tak to bolo aj desiatky rokov dozadu. Nemyslite si však, že ženích má v tomto smere o starosť menej. Už v minulosti totiž nejeden ženích dbal na úpravu svojho zovňajšku, a tak krátko pred svadbou prešiel viacerými výraznými zmenami. Tie spočívali najmä v tom, že si ostrihal dlhé vlasy a do hladka sa oholil, čím sa jeho vzhľad zmenil z podoby obyčajného dedinského chlapca do podoby ozajstného mladého muža.

Zvliekanie kabátca až po obrade

Povery sa v minulosti spájali s každým a so všetkým, preto ani svadobný zať nebol výnimkou. Jednou z povier, ktorá sa v súvislosti s ním tradovala, sa spájala so zákazom vyzliekať si akúkoľvek časť odevu, vrátane kabátu, predtým, ako sa spolu so svojou manželkou vráti zo svadobného obradu. Tradovalo sa totiž, že inak jeho novú rodinu postihne smútok a žiaľ.

Nielen svadobné šaty, ale aj svadobný oblek si prešiel rôznymi podobami. Po prvotnom kroji, ktorý sa počas svadieb v minulosti vo veľkom využíval, sa začal uplatňovať frak, neskôr o stupeň nižší spoločenský oblek – smoking a nakoniec žaket, dnes sa však všetky tri podoby týchto spoločenských oblekov využívajú už len v aristokratických kruhoch. V súčasnosti je najobľúbenejším klasický oblek, ktorý však v posledných rokoch poriadne naberá na neformálnosti a ležérnosti, vďaka čomu ho muži hravo využijú aj počas iných príležitostí, nielen počas vlastnej svadby.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Viktória Suchánová

Nedávno som bola na juhu Slovenska v krásnych viniciach. Čistá obloha, jemný vietor a dlhé, nekončiace rady viniča. Dokázala by som tam byť len tak celé hodiny. Zhodou okolností som tam stretla aj ich majiteľku. Sympatická žena, svieža s veľmi priateľským duchom. Rozprávať sa so starším človekom vie byť nesmierne obohacujúce. Hlavne, keď je ochotný hovoriť nie len o svojich úspechoch ale aj o premárnených možnostiach či nesprávnych rozhodnutiach.

Vždy ma mierne zaskočí, ako rozdielne sa vedia starší ľudia pozerať na aktuálnu dobu, v ktorej my mladí máme podať výkon, zanechať stopu a prežiť život naplno. Buď hovoria, že doba je ťažká a nebezpečná a mladým nepraje alebo úplne naopak, že naša generácia má všetky dvere otvorené a mali by sme to využiť, lebo taká prajná doba tu ešte nebola.

Zvyknem sa starších ľudí pýtať, ako svoj život prežili, čo by zmenili alebo odporučili nám mladým. Tak nejako som sa k tejto téme dopracovala aj so spomínanou pani z viníc. Z výrazu jej tváre a tónu hlasu bolo cítiť, že na svoju mladosť a produktívny vek spomína s radosťou a možno aj s tichou túžbou vrátiť čas a prežiť a užiť si všetko ešte raz. Lebo vtedy to bolo dynamické. Deti, práca, vinice. Veľký kolobeh, ktorý sa stále v niečom menil
a nenechával ich statických.

A čo dnes? Spolu s manželom zažívajú pocit, že všetko dobré sa už stalo. Cítia skôr izoláciu a samotu na materskej dovolenke. Čakajú len, kedy zavolajú deti, vnúčatá. Akoby ich život postupne stratil drive.

Ako je to možné.. pýtala som sa v duchu, na čo mi pohotovo pani odpovedala, akoby moju otázku počula.

Pracovný a rodičovský kolobeh bol tak intenzívny a rýchly, že im bral všetku energiu a na budovanie vzťahov s priateľmi ostávalo málo času. Bežné posedenia pri víne, víkendy na chate či dovolenky. Na nič z toho si nevedeli nájsť čas. Vlastne im to ani nenapadlo. Veď kedy aj. A zrazu, keď deti a práca odišli svojou cestou, ostali sami dvaja, bez spoločných návykov s priateľmi. Bez spoločných zážitkov, na ktorých by sa teraz, keď je na to čas,
dalo stavať..

Mám rada ten pocit, keď nestíham prať posteľné obliečky, lebo len čo jedni hostia poobede odišli, večer už prišli iní. Mám rada ten pocit, keď varím veľa s víziou, že bude na dva dni a zje sa to už v ten prvý. Lebo veď 10 ľudí.
Mám rada ten pocit, keď máme kalendár zaplnený rôznymi menami so srdiečkami a smajlíkmi. Mám rada ten pocit, keď nám niekto zavolá, že by k nám rád prišiel…

Text: Mimka Mackovjaková

Pamätám si, ešte mnoho rokov dozadu, ako som čítala rozhovor s mojou vtedy obľúbenou slovenskou spisovateľkou. Rozprávala o tom, ako si žije po rozvode a prečo k nemu prišlo. Zrejme tam bolo viac dôvodov, ale najviac vo mne aj po rokoch rezonuje jeden. Spomínala, že nezvratný rozvodový osud nastal vtedy, keď si nedeľu čo nedeľu večer s manželom plánovali, kto bude kedy s deťmi a ktorý z nich bude mať viac priestoru pre svoju osobnú kariéru. Po čase zistili, že to takto spolu nevedia a rozviedli sa. Neviem teda,
či to potom mali jednoduchšie, ale o inom som chcela.

Myslím, aj na základe svojej aktuálnej skúsenosti, že po veľkej manželskej skúške zvanej deti je jedna z ďalších najväčších tá, ktorá nesie názov návrat manželky do práce. Nebudem generalizovať, každý proces je iný ale myslím, že majú niečo spoločné.

Kým som bola doma full time na materskej, neriešili sme veľmi otázku, či sa manžel má alebo nemá zúčastňovať všetkých pracovných záležitostí či má niečo odsúvať, odriekať a podobne. Keď bolo potrebné, išiel. Samozrejme, že vždy hľadal možnosti, ako byť s nami doma čo najviac ale aj ja som chcela, aby využil každú príležitosť na pracovné stretnutia, team buildingy či školenia. Ja zabezpečím pohodu doma a on nech má pohodu vonku.

Stále mi na jeho pracovnej pohode záleží. Aj na tom, aby sa čo najviac rozvíjal a vzdelával, šiel s kamarátmi na povestné pivo. Ale zrazu v tom všetkom figuruje aj môj pracovný život. Zrazu už aj my dvaja sedávame v nedeľu večer pri diároch a rozmýšľame, kto kedy kam môže ísť a kto kedy bude strážiť naše deti. Úplná novinka.

Raz to príde. Či už na 4 hodiny týždenne (ako môj prípad) alebo rovno na 8 hodinovky denne. Väčšina žien sa potrebuje a chce do práce po materskej vrátiť. Ale ten nástup môže byť kadejaký.

Buď s pocitom viny, že doma ju čaká neporiadok a deti so svojimi potrebami a neposledne hladný manžel. Že po pracovnej šichte ju čaká nemenej náročná doma, možno aj s množstvom výčiteik.

Alebo s pocitom, že vau, aké je krásne pracovať po materskej. Aké je to úžasné, keď viem, že môj manžel sa teší z každého môjho malého pracovného úspechu. Aké je príjemné vedieť, že vie, kde majú deti tričká a vie im ich aj obliecť. Že vie, kde máme jedlo a vie ho aj deťom dať. Že dokonca vie, že čo sa robí s čistým riadom v umývačke. Že toto všetko a veľa veľa iného ovláda a robí to rád. Akoby mi chcel zabezpečiť presne taký istý
bezpečný pracovný priestor aký som mu roky zabezpečovala ja.

Text: Martina (Mimka) Mackovjaková

Deti okolo mňa pobehovali a hútali, čo by tak mohli robiť. Skúšali kombinovať bábiky s kockami a tatrovkou, maslové sušienky a banán.. a ja, sediac za počítačom, pripravujúc si diagnostické anamnézy, pozerám sa na ne s pocitom, že viem, že nastávajú zmeny.

Čas na materskej je kúzelný. Často je celý deň náročný, uplakaný, zdajúc sa nevydarený ale na jeho konci som najšťastnejšia, že žijem život s našimi deťmi. Je skvelé, keď viem, že som tu iba pre ne a že mám možnosť byť iba s nimi doma.

Avšak, keď sa mi začínal takýto už šiesty rok po sebe, cítila som, že ho chcem rovnako prežiť s deťmi ale pridať niečo viac. Niekedy nám nestačí, že iba „tvoríme“ nových človiečikov a chceme byť pre spoločnosť viac užitoční. Aj keď je otázka, či práve „iba“ vychovávanie cieľavedomých a empatických detí už nie je dostatok, čo môžeme spoločnosti dať.  

Nuž, niekedy vznikne priestor, keď okrem 100% doma môže mama dať ešte ďalších veľa % aj niekde inde a vôbec sa to nevylučuje.

Keď som posielala prihlášku na terapeutický výcvik, bolelo ma z toho brucho. Nerada robím veľké životné rozhodnutia. Odvtedy mám za sebou niekoľko desiatok hodín výcviku a pri predstave zodpovednosti voči dieťaťu, ktoré budem terapiou sprevádzať, ma to brucho rozbolí znovu. Veru, niekedy je nám nevoľno aj z dobrých a potrebných vecí.

Prichádzam do obdobia, ktoré som ešte nežila. Aké je to kombinovať život s troma deťmi do 6 rokov a profesný život? Kedy je správne uberať a na ktorej strane?

Možno netreba uberať nikde, iba prepájať, hľadať prieniky a navzájom obohacovať moje nové dva svety. Výzvy sú život.

Text: Mimka Mackovjaková

Na nedávne narodeniny som dostala knihu od profesora Ivana Štúra Zázraky života. Kniha je zložená z jeho esejí o láske, živote a smrti. Chcela som sa do nej začítať hneď a rýchlo ju celú obsiahnuť, ale jednotlivé vety ma zastavovali a nedovolili ísť ďalej. Počkaj a rozmýšľaj.

Hneď v tretej eseji spomína profesor Štúr francúzskeho autora životopisných románov, Andréa Mauroisa a jeho rebríček piatich základných podmienok dobrého spolunažívania manželov. Vravím si, ďalší rebríček, ďalšie zaručené rady? Môže vôbec niekto vytvoriť súbor nejakých položiek a vyhlásiť, že sú všeobecným základom pre niečo? Veď tá nekonečná diverzita medzi ľuďmi samotnými a potom aj medzi manželstvami, keď sa dvaja odlišní spoja.. Ale aj tak skúsim.

1. Zdvorilosť.
2. Humor.
3. Žiarlivosť v únosnej miere.
4. Kryštalizácia osobnosti.
5. Romantika.

Zväčša je to všetko klasika, vravím si. Vzájomná slušnosť, smiech či (ne)žiarlivosť. Romantika ako alfa a omega. Avšak zaujala ma kryštalizácia osobnosti. Aký dobre znejúci pojem.

„Tá štvrtá požiadavka dobrého spoločného nažívania vyžaduje od oboch partnerov, aby aj počas neprítomnosti, vzdialení na služobnej ceste, prebiehala ďalšia kryštalizácia osobnosti, aby sa k sebe vracali s novými podnetmi a novou túžbou. Pôst v láske môže znamenať väčšiu radosť z hodovania. „

Uvedomila som si, že aj my doma žijeme svoj systém kryštalizácie osobnosti. Že aj napriek tomu, že sa ráno nelúčime a večer sa nevítame, a že chýbajú nám mnohé vonkajšie podnety, na ktoré sme boli zvyknutí, máme potrebu spolu tráviť veľa času a vzájomne sa zdieľať. Nie len o tom, čo sme s deťmi prežili, ako nám chutil obed a či vonku nie je príliš zima. Hľadáme nové a nevšedné témy. Ja mu čítam zaujímavé časti kníh a on mi hovorí napríklad aj o tom, ako rastie hodnota bitcoinu…

Text: Martina (Mimka) Mackovjaková

Každoročne okolo sviatku sv. Valentína prebieha národný týždeň manželstva. Týždeň, ktorý sa má venovať všetkým krásam manželstva, keď majú manželia stráviť intenzívnejší spoločný čas.

Môže sa zdať, že na všetkom inom teraz záleží viac. Udržať si prácu, ochrániť si zdravie, učiť vlastné deti, nezblázniť sa.. Áno. Na tom mnohom záleží. Ale rovnako, ak nie viac, v tomto ťažkom čase záleží aj na manželstve. Je vystavené tlaku, neistote, bežnej každodennosti a novým neočakávaným výzvam.

Mnohé rodiny sa zrazu ocitli doma. Všetci spolu. Z domu musia pracovať, z domu sa musia vzdelávať, robiť svoje obľúbené aktivity a to narážajúc jeden na druhého. Ak doposiaľ niečo nefungovalo (manželstvo či rodičovstvo), mohlo sa to ľahko stratiť vo víre povinností a v tom, že každý bol niekde inde, vo svojom svete. Zrazu sa nám svety násilne spojili a niet cesty späť. A ak niečo nefungovalo, zrazu je to hmatateľné a je to blízko, zrazu sa nás to bytostne týka.

Témou tohtoročného týždňa manželstva bolo Bezpečne v manželstve, čo v tejto situácii môže vyznieť ako provokácia ale najmä v ňom môžeme čítať výzvu nanovo objaviť stabilitu, ktorú nám manželstvo má práve v takýchto kritických chvíľach prinášať.

Predstavujem si to, ako keby sme boli hodení do mora udalostí a okolností, ktoré nie sme schopní zmeniť. Zmieta to s nami zo strany na stranu, sme vyčerpaní a pevnina, istota je nedohľadne. Do tejto situácie je nám hodené záchranné koleso. Nie som tu sám, je v tom rovnako aj môj manžel/moja manželka, sme v tom spolu. Tento jedinečný vzťah, ktorý medzi sebou prežívame, nám pomáha pozerať sa na naše osobné frustrácie očami toho druhého. Zároveň vidieť tiež, ako sú veci, v ktorých som ja slabý, dopĺňané silou toho druhého a naopak. A ak aj obaja padáme, nie sme v tom sami.

Pandémia je pre manželstvo príležitosťou nanovo objaviť bezpečie, ktoré sme si zvolili svojím vzájomným áno. Myslíte, že týždeň nám bude stačiť?

Text: Mimka Mackovjaková

Do nového roka sa patrí vstúpiť s hŕbou predsavzatí. Stále to tak robím. Spíšem si zoznam, čo všetko chcem zmeniť na svojom myslení a správaní. A aj napriek prvotnému entuziazmu a odhodlaniu sa mnohé z bodov rok čo rok opakujú v nezmenenej podobe, len na novom zozname. Jednoducho sú ťažkým orieškom. Alebo na ne potrebujem dozrieť alebo som nemala dostatočné vhodné podmienky na zmenu. A práve o vhodných podmienkach to celé často je. Respektíve, nevhodných.

Mojou každoročnou položkou na zozname je budem čítať viac kníh. Tak veľmi relatívna položka, že? 🙂

Avšak mám pocit, že sa každoročne nikam zreteľne neposuniem. Niežeby nebolo čo čítať. Totiž, ja si postupne čitateľský arzenál dokupujem. Ale tam, pri tom dokupovaní to najčastejšie aj ostane. A tak som skúmala, prečo to tak je.

Podmienky musia byť ideálne.

Večer, ideálne nie viac ako pol deviatej. Všetky deti spia. Manžel spokojný pri svojej práci. Upratané, povysávané, kuchynská linka aj práčka prázdne. Veci vyžehlené, uložené v skrini. Obed na nasledujúci deň uvarený. Žiadne hračky v zornom uhle. Nič v zornom uhle. Iba kreslo, káva a kniha.

Tak sa mi to minulý rok podarilo mať presne nula krát. Veru.

Do tohto roka som zmenila podmienky, predsavzatie ostalo.

Nečítam iba večer. Môžem aj počas dňa, napr. pri čakaní na poobednú kávu od manžela. Alebo pri tom, ako deti sypú kocky na zem. Alebo pri varení. Alebo ako upratujem kuchynský stôl po raňajkách. Alebo aj o polnoci, keď je sušička plná a aj kuchynská linka plná.

Na nové podmienky si musím zvykať. Ale výsledok sa už dostavil, takmer okamžite. Za prvý týždeň v novom roku som prečítala 460 stranovú knihu. Podmienky neboli ideálne ale zážitok z príbehu a očarené srdce sú!

Nečakajme na ideálne podmienky. Tie možno nikdy neprídu. A ako neprídu oni, nepríde ani zmena v nás. Zmena, po ktorej tužíme už možno roky. Buď v takých jednoduchých veciach, ako je čítanie kníh. Ale často aj vo veľmi dôležitých, životných.

Jazda neideálnymi podmienkami je divoká ale rozhodne stojí za to!

Text: Mimka Mackovjaková

Tak sa pomaly dostávame ku koncu roka a je čas hodnotiť, spomínať a brať si ponaučenie. Sú pred nami dlhé decembrové večery, keď pri pohári vína či horúceho punču môžeme rozmýšľať, aké to vlastne tento rok bolo.

Zvláštne to bolo a aj stále je. Neistota, obavy, sociálna izolácia, pocit zodpovednosti za život iných, množstvo otázok bez odpovedí, poloprávd a klamstiev, urážok a ohováračiek. Toto vo mne žije. Ide to z ľudí okolo aj z médií. Quo vadis?

Nepochybne, mali sme sa čo učiť. Aj bol priestor si mnohé uvedomiť. Špeciálny čas priniesol hlbšie zamyslenia sa.

Sedeli sme v obľúbenej kaviarni v našom malom meste. Mala som narodeniny, veľký veterník a latte. Naše deti pobehovali od koláčikov do detského kútika a v pozadí sme z televízie počúvali o striktnom zatváraní reštaurácií, obchodných centier, škôl a škôlok. Pandémia je tu a musíme s ňou bojovať. Tak sme si šli ešte nakúpiť, nech sme teda dobre pripravení.

Dva týždne. Aj napriek tak krátkemu času som sama v sebe uvažovala, ako to dáme. Naše tri deti, ja s manželom. Iba doma, maximálne v lese za dedinou. Žiadne návštevy, stretnutia priateľov, ihriská, rodina, nič. Mala som pred tým rešpekt. Kúpili sme deťom prvé Lego a prežili ozaj krásne spoločné dva týždne. A potom sa lock down neohraničene predĺžil. Cítila som ešte vyššiu dávku rešpektu a aj neistoty. Čo vlastne od tohto času
očakávať? A ako ho správe prežiť?

Zistenie prvé: nám je spolu dobre. Milujeme naše deti, milujeme seba navzájom a spoločný čas je pre nás odmena. Bola to krásna jar. V mnohom obmedzená. Ale taká osobná, intímna, iba pre našu mladú rodinku.

Keď k nám v máji prišli naši priatelia na návštevu, pre istotu sme ich u nás „držali“ päť dní. Veď konečne! Večery vo štvorici, kým našich šesť detí spalo, to bolo niečo! Spoločné varenie, stolovanie, prechádzky po lese a zhováranie sa o všetkom. A potom aj počas celého leta, mala som pocit, že všetky stretnutia s priateľmi prežívam o to intenzívnejšie. Viac sa na ne teším a viac z nich čerpám.

Zistenie druhé: priateľstvo nad zlato. Ozaj máme radi ľudí. Máme radi, keď nestíham prať posteľné obliečky medzi dvoma návštevami. Máme radi, keď varím v našom najväčšom hrnci, lebo je nás na obed desať. Máme radi, keď sa naše deti delia o svoju posteľ, hračky, oblečenie, lebo majú na návšteve kamarátov. Veď čo je viac, než ozajstné vzťahy?

Môžeme sa zamerať na to všetko zlé, čo sa tento rok udialo, čo nám tento rok vzal. Môžeme sa zamýšľať nad všetkými tými klamstvami, urážkami, ponižovaním. Nad bolesťou, stratou. Aj to je dôležité. Ale vezmime si ponaučenie.

1. Nesúď. Brata, manžela, kamaráta, suseda. Nikdy nevieš o úplne všetkých intenciách, v ktorých sa ako rozhodoval.
2. Buď blízko. Bratovi, manželovi, kamarátovi, susedovi. Nikdy nevieš, ako veľmi Ťa môže potrebovať.
3. Choď hlbšie. Stále máš v sebe kam ísť a obohatiť tak seba a ľudí okolo.
4. Láska zachráni svet. Bodka.

Text: Mimka Mackovjaková 

Vďaka mojim deťom sa opäť vraciam do sveta detskej literatúry. Dokonca sa mi to stalo „nepriateľom“, keďže sa často neovládnem a kúpim viac kníh, ako by bolo vtedy treba. Milujem to. Sedieť s deťmi, čítať im, prenášať si situácie z kníh do nášho života. Áno, ako keby boli postavy a dej súčasťou našej rodiny.
Páči sa mi, ako na prvý pohľad jednoduchý sled slov dokáže hlboko zasiahnuť srdce, dušu, osobnosť. Nechať stopu. Nie chvíľkovú. Výraznú. Takú, ktorá ovplyvňuje dlho a intenzívne.

Heidi.

Jedna z tých vždy čerstvých, nesmrteľných, nadčasových a kvalitných kníh. Kto povedal, že patrí do detskej literatúry? Ja by som ju rada darovala snáď každému, bez ohľadu na vek.

Nedávno som si z knižnice požičala jej prvé vydanie. Kniha vonia za rokmi. Počas čítania som sa pozastavovala nad stále novými a novými dverami, ktoré sa mi otvárali.

1. Mohli by to byť staré stromy, nepríjemný vietor, bežné lúčne kvety, strmé kopce či nebezpečné kozy. Naopak, sú to tie korenisté, voňavé jedle. A potom vietor, ktorý neustále prináša nové vône. Kvety, ktoré ohúria farbami a zasa tá vôňa. Vysoké kopce, ktoré ponúkajú nové obzory a výhľady..

Realita je taká, ako ju chceš vidieť. Môžeš sa sťažovať na všetko nefungujúce, nedostatočné, slabé.. Alebo budeš vo všetkom hľadať krásu, hĺbku a niečo nové.

2. Mohlo by to byť jedno veľké životné nešťastie. Narušená identita, žiadne vízie. Sirota bez rodičov, bez budúcnosti a tisíc zranení k tomu.

Alebo to môže byť silná nespútaná osobnosť s hĺbkou, zmyslom pre cit, radostným srdcom. Osobnosť, ktorej zdanlivé „nešťastie“ je priestor na šťastie pre mnohých ďalších.

Áno, často môžeš prežívať ťažký čas, veľkú životnú skúšku či nikdy nekončiace trápenie. Ale čo ak práve toto Tvoje ubúdanie spôsobí nový život niekde inde? Čo ak tvoje trápenie dá iskru niekde inde? Čo ak tvoje ťažkosti prinesú novú nádej?
Buď „nástrojom“ na konanie veľkých vecí.

Dobrá literatúra nás robí lepšími ľuďmi. Detská literatúra nám presne ukazuje, ako by mal svet vyzerať, akí by sme mali byť my.

Láska, odpustenie, milosrdenstvo, ochota…

Text: Mimka Mackovjaková 

V našej rodine sme nedávno prišli o jednu vzácnu ženu. Ťažká choroba. Často sa pristihnem, že rozmýšľam, či je možné, že tu už s nami nie je. Taká typická otázka – to ju už vážne nikdy neuvidím? Lomcujú mnou skľučujúce pocity a uvažujem, či som jej dostatočne komunikovala, že ju mám veľmi rada, či som dostatočne iniciovala spoločné stretnutia, či som robila dostatok..

Práve takéto smutné situácie takmer s istotou spôsobujú, že sa človek zastaví. Emočne spracováva stratu a zároveň prehodnocuje svoje vlastné priority a postoje. Aj ja som si kládla rôzne otázky.
Vážim si dostatočne blízke vzťahy?
Snažím sa do nich vkladať celá?
Som tolerantná a láskavá?
Mám primerané očakávania od blízkych aj seba samej?
A čomu vlastne prikladám dôležitú váhu?

Následne mi príde ľúto, že prečo sa človek zastaví a prehodnocuje, až keď sa stane niečo ťažké, či smutné, či zlé. Prečo sa nás prúd zastaví až vtedy a nie skôr, napríklad aj vtedy, keď žijeme svoje sny a vrchol krásy. Prečo začneme zrazu ďakovať vtedy, keď možno už strácame.

Naše deti učíme a podporujeme, aby každý večer najprv ďakovali za všetko pozitívne a pekné. Vďačnosť na prvom mieste. Veľmi túžime, aby si uvedomovali všetko požehnanie, všetky dary a lásku, čo majú a čo dostávajú. Menujeme konkrétnych ľudí z rodiny, priateľov, konkrétne situácie. Až potom poukázať na to, čo by chceli zmeniť alebo čo sa im nepáčilo. 

Zrejme nikdy nebude naša aktivita v blízkych vzťahoch dokonale dostatočná. Ale nič nám nebráni sa o to stále viac a viac snažiť. A byť vďačný.

Text: Mimka Mackovjaková