Kategória: Život po svadbe

Ozaj zvláštny čas žijeme, že? Už len málo čo platí a musíme si budovať mnoho vecí nanovo. Naša rodina sa učí novej disciplíne, zdržanlivosti aj striedmosti. Rúško, dezinfekcia, opaľovací krém a voda sú našou aktuálnou povinnou výbavou. 

Zvyknem mať posledný čas pocit, že všetky dni sú rovnaké. Doma udržiavať poriadok, mať navarené a niečo dobré upečené. Byť čo najviac s deťmi v lese, tvoriť zaujímavé aktivity a snažiť sa zažiť stále niečo nové. A popri tom celom sa mať rád. Aj my sme prešli štádiom hľadania si systému, ponorky a aj frustrácie či úzkosti. Kládla som si otázky ako toto špecifické obdobie obmedzení „obmedzí“ aj naše vzťahy doma. Zrazu sa okruh tém na naše spoločné manželské zdieľanie zásadne zmenil. Už sa ho nepýtam, ako sa mal, keď sa vráti zo svojich bežných pracovných výjazdov. On sa ma nepýta, ako som sa mala s deťmi a čo nové som s nimi objavila.

Paradoxne zažívame ešte kvalitnejší a plnší čas. Užívam si pocit a skutočnosť manželovej neustálej prítomnosti. Užívam si vedomie, že na všetky radosti aj  starosti mám vždy po ruke ochotného človeka a ešte ho aj mám rada. Našli sme si systém, ktorý vyhovuje nám všetkým. Snažíme sa myslieť nie len na potreby našich detičiek ale aj seba samých. Omnoho viac sa rozprávame o našom spolužití, bývaní. O tom, ako by sme mohli veci vylepšiť. Kde chýba polička aj čo by sme mali zmeniť na výchove. Predstava, že sa stretneme s našimi rodičmi či priateľmi v nás zrazu vzbudzuje milú nedočkavosť a zároveň si to nesmierne vážime. A pritom donedávna taká samozrejmosť.

Viem, že tohtoročná jar veľa ľuďom vzala prácu, členov rodiny, istoty a možnosti. Ale istotne nám aj veľa dala. Okrem iného aj priestor na upevňovanie toho najzákladnejšieho v celej spoločnosti. Nesmierne sa teším na normálny život bez aktuálnych obmedzení. Zároveň však mi mnoho dôsledkov obmedzení bude chýbať…

Text: Mimka Mackovjaková

Blížili sa moje narodeniny a tak som nakúpila veľa tvarohu, ovocia a čokolády. Predstavovala som si, čo
všetko budem piecť svojim hosťom, ktorí budú postupne prichádzať. Tak, ako som na to bola bežne
zvyknutá. Avšak dianie minulého týždňa nasvedčovalo, že žiadni hostia napokon preventívne neprídu.
Tak sme na moje narodeniny aspoň rýchlo zbehli do obľúbenej kaviarne, kde sme neboli už veľmi dlho.
Ako bolestné aj motivačné som si dala mega veľký veterník. Veď kto vie, kedy budem mať najbližšie
príležitosť…
Manžel je kvôli vládnym opatreniam s nami doma. Nenavštevujeme sa so starými rodičmi ani so zvyškom
rodiny. Vlastne ani so susedmi. Nechodím s deťmi do obchodu ani do knižnice. Sme veľa doma, a v lese.
Tvoríme deťom rôzne aktivity. Sme v tom všetkom spolu a zároveň je to divné, že sme stále spolu.
Manžel nechodí do práce, Ninka nechodí do škôlky a k nám nechodí dedko. Zvykáme si na akýsi nový
stereotyp, ktorý asi nebude trvať krátko.
Dnes celý deň uvažujem, ako tieto karanténne dni budú postupom času vyzerať.
O čom sa budem večer rozprávať s manželom, keď sme všetko počas dňa zažívali spolu?
Aké nové podnety či myšlienky si budeme vedieť navzájom predniesť?
A akí budeme, keď sa svet vráti do normálu?
V srdci sa veľmi teším, že sme spolu. Zároveň si však uvedomujem, že je pred nami veľká výzva
spoločného bytia.
Lebo aj keď sa máme tak veľmi radi, aj keď sa tak veľmi tešíme z našich detí, tento spoločný intenzívny
čas môže byť zároveň veľmi náročný.
Spísala som to do list jarné upratovanie či veľká očista domácnosti.
Spíšem však ešte jeden to do list. Zoznam, čo tieto dni urobím pre svojho manžela/rodinu naviac. Nech
im je so mnou tak dlho dobre.

Text: Martina Mackovjaková 

Prvé, čo mi napadlo – nie, určite nedá ☺

Ale potom som začala pomenovávať rôzne situácie, ktoré boli pre mňa buď náročné alebo ťažšie predvídateľné a premýšľať, čo by mi pomohlo sa s tým lepšie vysporiadať. Vždy som došla k tomu istému záveru. Osobná skúsenosť. Chýbala mi v danej situácii osobná skúsenosť či vedomosť, že niečo také existuje a môže sa stať.

Samozrejme, nikdy sa nevieme pripraviť na všetko, všetko očakávať a všetko vedieť riešiť. Ale na tie v najľahšom a najpríjemnejšom možnom prípade sa pripraviť dá.

1. Knihy

Žijeme v čase, keď ich je viac ako veľa a je potrebné si dôkladne vyberať. Ale máme k dispozícii mnoho kvalitných titulov, ktoré vás prevedú rôznymi zákutiami detskej duše, tela, vnútorného prežívania, prvých príkrmov aj nápadmi na hry a trávenie času. V zdravej kombinácii s informáciami na internete sa tak rodičia môžu na veľa situácii pripraviť. Možno nevyužijú všetko, čo si prečítali, ale určite ich veľa údajov a faktov môže neskôr zachrániť. Zároveň sa naučia prepájať informácie z rôznych oblastí. Ako jedlo ovplyvňuje spánok alebo ako elektronika ovplyvňuje rast nervových buniek. ☺

Ja mám veľmi rada Psychológia pre milujúcich rodičov či Respektovat a být respektován. Ale je ich ozaj mnoho!

2.  Rozprávanie starých materí ☺

No, to je dvojsečná zbraň ako vyšitá. Nie všetko, čo platilo generáciu dozadu, platí dnes. Veľa vecí sa zmenilo. Spôsoby liečby pri chorobách, rôzne fyzioterapeutické pohľady, jedlo je kapitola sama osebe. Ale mnoho vecí stále platí. Ako napríklad, že deťom je najlepšie na záhrade v roli, v lese, v blate a vo vode. Že často je lepšie neriešiť ako riešiť. Že netreba deťom organizovať každú sekundu života krúžkom, detským kútikom, tabletom a baby plávaním. Často je lepšie to, ako to bolo voľakedy, keď rodičia na deti nemali až tak veľa času. Boli síce porozbíjané nosy a kolená, ale aj srdce plné radosti a zážitkov.

3. Kamarátky

Pre mňa je toto asi najsilnejší element. Od kamarátok sa najviac učím, aká chcem byť mama. Od žien, ktoré uznávam, lebo sú mi vzorom vo svojom osobnom živote. Sledovaním interakcie medzi mamou a jej dieťaťom sa dá tak veľa odpozerať. Ako rodič reaguje na dieťa, ako sa mu venuje a ako pristupuje k bežnej starostlivosti. Ako kombinuje vzťah k dieťaťu s ostanými vzťahmi a inými povinnosťami. Lebo práve vtedy je to také autentické a najhmatateľnejšie.

Ak sa chceme pripraviť na dieťa, môžeme sa snažiť o absorbovanie všetkých možných podnetov v danej oblasti. Ale nikdy sa nám to nepodarí dokonale. Lebo život. ☺ Kľúčom je sloboda a ochota prijímať akékoľvek situácie, nech sú ťažké, absurdné či humorné. A ešte jedno. Aj rodičia majú právo robiť chyby.

Autor: Martina Mackovjaková

Toľko spoločných rokov s mojím manželom čo chvíľa oslavujeme. Niekto by povedal, ako málo, niekto ako veľa. Pre nás osobne je to doba, keď už tak veľa o sebe vieme, že by nás na tom druhom nemalo už nič prekvapiť a aj napriek tomu stále prekvapuje.

Čo ma môj manžel naučil?

1. Môžeš robiť chyby.

Toto keď mi povedal na jednom z našich prvých rande, tak som dosť teatrálne pretočila očami a pomyslela si, že čo to za filozofiu na mňa skúša. Nerozumela som aplikácii tejto filozofie v bežnom živote. Ale potom, počas tých rokov mi nikdy neadresoval otázky: to myslíš vážne, ako si mohla, kde si mala hlavu, prečo si to spravila a podobne. Za to on ich odo mňa dostal neúrekom. 

Môcť robiť chyby. Neočakávať, že ten druhý bude všetko zvládať s prehľadom, rozhodovať sa s chladnou hlavou, predvídavo konať, dostatočne citlivo a vždy s empatiou pristupovať k druhým. 

Niekedy sa pristihnem, že som zabudla, že aj ja sa snažím takto pozerať na neho. Že môže robiť chyby.

2. Odpúšťam a zabúdam.

Tak toto nie je fráza z komerčného diára. Toto je realita tých našich siedmych rokov. Vysvetliť, pomenovať emócie a zranenia, hovoriť o očakávaniach, ktoré boli a neboli splnené. V čom sme sa poučili a čo už robiť nechceme. Ja si naozaj nepamätám, čím ma naposledy zarmútil môj manžel. Je to tak oslobodzujúce!

A teda nie len v manželstve, ale vo všetkých vzťahoch naokolo. 

3. Deti sú náš celoživotný projekt.

Síce mi to na žiadnom rande nepovedal a myslím, že to nikdy ani priamo nepomenoval, ale žije to už viac než štyri roky intenzívne každý deň. Áno, môj manžel ma učí, akou mám byť matkou. Ako si mám užívať čas s deťmi. Ako mám odsunúť na kraj plač, ocikané tepláky, čiernu fixku na tvári či trojhodinové raňajkovanie niektorých malých jedincov u nás doma. Lebo to nie je o tom. Deti ti raz vrátia to, čo im teraz dávaš ty.

Keď vidím, ako sa s nimi oduševnene hrá a nikto ho do toho neprinútil. Ako sa dokáže vžiť do ich sveta. Ako im autenticky sprostredkováva ten náš veľkácky. A všetko trpezlivo a ochotne. On vie, že to nie je strata času a užíva si to ako to najlepšie, čo teraz vôbec môže žiť.   

4. Konštruktívne konflikty sú v poriadku.

Napríklad toto ešte stále nechápem. Nerada som v konflikte s inými. Nechcem sa hádať, argumentovať a dokazovať. Mám tendenciu ustupovať a potom doma šomrať. 

Nebáť sa vyjadriť vlastný názor s úctou, ale jasne. A ak príde konflikt, tak z tej úcty voči druhému nepoľaviť.  Snažiť sa porozumieť druhej strane a jednoducho jej vysvetliť svoj postoj. Hľadať spoločné riešenia. Ale doma zbytočne nešomrať.

5. Komfortná zóna.

Mám ju veľmi rada a nechcem sa jej vzdávať. Pevne si ju strážim a pri jej ohrození som nebezpečná a bojazlivá zároveň. Nechce sa mi.

Neboj sa robiť veci, ktoré sú ti nepríjemné alebo si nie si istá. Potrebuješ skúšať, ak sa chceš posúvať ďalej. Potrebuješ sa zaprieť.

A neboj sa robiť tie chyby.

 

Text: Martina Mackovjaková

  

V auguste sme sa stali trojnásobnými rodičmi. 

Človek by čakal, že už pôjde všetko samo. Že mama bude vedieť, čo má robiť, že ju už veľmi ani nič tak neprekvapí a že dieťa sa prispôsobí už zabehnutému zvyšku rodiny.

Človek vie očakávať veľa a často sú jeho očakávania mimo. Alebo nie mimo, len príliš sladké. Aj moje také boli. Nebudem o nich písať konkrétne, lebo boli ozaj sladké. Čo som však pri strete s realitou zistila, zas a znovu, že všetky moje očakávania vynechali jeden základný, najzákladnejší prvok materstva/ rodičovstva. Vynechali moju obetu.

Po mojich štyroch rokoch materstva je stále toto to, čo mi robí najväčší problém a najviac s tým bojujem. Vedome, že je to alfa a omega môjho materstva. 

Príchod našej prvorodenej bol pre mňa veľká emočná búrka. Áno, všetko je nové, nepoznané, často sa na to nedá úplne pripraviť. Najťažšie na tom však nebolo ani tak to, že som mnoho vecí nevedela a robila jednu chybu za druhou. Ale to, že som sa potrebovala, mala obetovať. A to bolo teda… Niekedy zabudnúť na hlad, inokedy na pohodlie, na bežné samozrejmosti. Cítila som sa, že mi skončil život. Takmer neustále plačúce dieťa, ktoré ma potrebovalo. Tak som chcela plakať s ňou a kričať jej, že aj ja niečo potrebujem. To, čo som potrebovala, keď tu ona ešte nebola a potrebujem to aj teraz. Malichernosti aj dôležité veci. Ale mohla som ja jej plakať a dožadovať sa svojho. Vtedy bol čas na obetu. Moju voči nej.

Potom prišlo druhé dieťa. To som si povedala, že s tým prvým to bol raj, ako ľahko všetko šlo. Ale teraz? Uspokojiť bábätko, potom ešte to staršie. Všetko spraviť, uvariť a upratať… bábätko budí, nakŕmiť ho a potom chce jesť to staršie. Úplne nový kolotoč, znovu v niečom nepoznaný a jeho základom je ako inak, obeta. A zas ten istý problém. Moja neochota, často zatínanie zubov a robenie vecí nasilu. Lebo obeta je ťažká.

A potom prišlo tretie dieťa. Také veľké, štyri a pol kilové, deväť dní prenášané, prirodzene krásne narodené, s radosťou očakávané. S takým úspešným štartom si to prialo aj úspešné pokračovanie. Ale ale. Plač po prvé, po druhé aj po tretie. Všetky tri naraz. Niečo potrebovali. A vo mne kričalo moje ja, že aj ono niečo potrebuje. Napríklad dať si v tichu kávu. Bez uspokojovania potrieb iných. 

Znovu som mala pocit, že mi skončil život. Že už nie som ja. Že nie som dôležitá, lebo sú tu oni…

Potreba a dôležitosť obetovať sa ma dobehla trikrát. Stále tak trochu nepripravenú a následne nepríjemne prekvapenú sebastrednú ženu. 

Po dvoch mesiacoch trojmamy je to s mojimi potrebami stále rovnaké a aj tou obetou je to stále rovnaké. Ale aspoň už o tom viem a môžem si každý deň plniť jeden malý cieľ ochoty obetovať sa za druhým.  

 

Text: Martina Mackovjaková

Už niekoľko týždňov som o tom uvažovala. O podmienkach, kritériách, úlohách či nejakom povinnom „to do list“, ktorých splnenie by určilo, že manželstvo bolo úspešné za svojich prvých päť rokov. Premietala som si rôzne situácie nášho života, príjemné aj tie menej a snažila sa v tom celom, zatiaľ sama v sebe, vyznať. Ideme správnym smerom? Využili sme spoločné roky dobre? Nemíňame zbytočne čas na banality a podstatné nám uniká?

Keď sa dvaja vezmú, tak nejako automaticky začnú riešiť – kde budeme bývať? Kúpime si byt alebo si postavíme dom? Kedy chceme mať deti a koľko, s akým vekovým rozdielom? Ako často budeme chodiť k rodičom? Ako budeme vychovávať naše deti? Akého lekára im vyberieme? Ako budeme narábať s financiami? A aké auto?

Mnoho otázok a ešte viac. Práve ich vyriešenie môže byť dostatočným ukazovateľom, že „mladí idú dobre“. 

Aj u nás to tak bolo. Väčšinu vecí sme riešili prvý krát. Niekedy nás prekvapili, niekedy sme plánovali. Ale často krát sme sa spolu zhodli, že na niektoré situácie sa jednoducho nevieš pripraviť dopredu. Zaskočí ťa ich priebeh, alebo intenzita alebo tvoja emočná reakcia. 

A tak sa učíš nové veci o sebe, o tom druhom, prekvapuješ sám seba, toho druhého a aj on ťa prekvapuje. 

Blížil sa teda deň nášho výročia a ja som stále nemala jasno v tom, že ako to je. Predvídala som, že sa nám nepodarí žiadne super rande mimo domu, kde by sme mohli urobiť podrobnú analýzu. Mali sme pokazené auto, manžel zavalený pracovnými povinnosťami, náročný koniec môjho tehotenstva a bežný životný kolobeh a potreby našich dvoch detí. 

Na obed mi manžel vraví, mierne skľučujúco, že mu je veľmi ľúto, že mi dnes kvôli tomu všetkému pred tým vymenovanému nemôže dať to, čo si zaslúžim. Ale, že si veľmi váži, že som ochotná s ním už päť rokov žiť každodennosť, nech je akákoľvek. 

Vtedy som dostala odpoveď na všetky otázky už položené. Ako sa zmeria, či je manželstvo úspešné? Či ide správnym smerom? Áno, vtedy, keď sú dvaja ochotní spolu žiť nie svetlá reflektorov a nedele, ale bežné, jednoduché každodennosti s často absentujúcimi veľkolepými emóciami. 

Zvyšok dňa som bola veľmi šťastná. Vedela som, že ideme správnym smerom. Že sme nepremárnili päť rokov len tak, zbytočne. Že nepotrebujem ani veľkú kyticu, ani honosnú večeru a nové šaty. Že ja už všetko mám v tom, ktorý chce byť neustále so mnou vo všetkom, čo príde.

Napokon sme na rande šli. Mesiac po výročí. Deti boli na prázdninách, ja ešte stále 2v1. Krásne počasie a len my dvaja, spontánne poobede v meste. Park, fontána, večera a rekapitulácie. A na konci všetkého spokojnosť. Lebo nie majetok, počet detí, dobré auto a žiadne dlhy robia manželstvo úspešným ale ochota žiť každodennosť.

 

Text: Martina Mackovjaková

Neboli to len lyžičky, ale dnes už aj perá, štetce, mixér, knihy či oblečenie.

Keď som začínala našej prvorodenej dávať prvé jedlá, na budovanie pozitívnej asociácie som jej do ruky vložila lyžičku. Aby ju skúmala, hrala sa s ňou a neskôr sama prirodzene skúsila jesť. Časom sa ozaj začala chytať a používať ju na miešanie a naberanie svojho jedla. Samozrejme, vôbec jej to nešlo. Lyžičku nevedela pevne držať, jedlo jej z nej utekalo späť do taniera a v ústach bolo prázdno. Ako ma tak sledovala, ako to mne dobre ide, začala mi brať lyžičku, ktorou ju kŕmim a skúšala to s ňou. Ale scenár sa opakoval, znovu nedokázala nič nabrať. A tak dookola si stále chcela meniť nástroj z mojej ruky do jej. Situáciu to však nezmenilo. 

Často som v nej videla samú seba. Len už v dospeláckom vydaní. Veľa krát som mala postoj, že mi môj úspech alebo dosiahnutie vytýčeného cieľa zabezpečia iba vhodné nástroje a dobré podmienky. Že ak chcem niečo dokázať, potrebujem mať určité materiálne zabezpečenie či kapitál a práve to ma dovedie k úspechu. Avšak môžete mať aj diplom z vysokej školy, byť vždy dobre a vkusne oblečení a mať aj príležitosť, len ten záver nejako nie je podľa vašich predstáv.

Naša Ninka si vtedy (pozorovaním mňa) myslela, že jedlo dostane do pusy iba vtedy, keď bude držať tú správnu lyžičku. A tú som mala vždy na počudovanie ja. Preto ten kolobeh menenia. Vtedy ešte nevedela, že to nie je lyžičkou, ale praxou, skúsenosťou, šikovnosťou a na to všetko potrebuje čas a tréning. 

Tak isto aj ja. Na to, aby som dosiahla dobrý cieľ, nepotrebujem mať vždy iba materiálno, ale potrebujem mať zručnosti a skúsenosti. Bez nich budem stále iba prešľapovať na mieste a pýtať sa, prečo sa to tomu a tomu darí a mne nie. 

Nesledujme druhých a nezáviďme im ich prostriedky. Snažme sa pracovať s tým, čo máme. Pracujme na sebe. Nesnívajme stále o lepších a väčších príležitostiach, ale vyťažme z tých najmenších okolo nás. 

Neporovnávaj, nesúď, ale pracuj. Sám so sebou a v sebe. Lebo správne prostriedky na dosiahnutie Tvojho cieľa nemá ten vedľa, ale ty. 

 

Mimka

Máme za sebou krásne mesiace. Zvykanie si na nové miesto bolo príjemné, ľahké a plné radosti. Už na začiatku sme si povedali, že toto je to najlepšie, čo teraz môžeme mať. Najlepší ľudia, najlepšia práca, najlepšie bývanie. Myslím, že pozitívne nastavenie nám v tom celom veľmi pomohlo. 

Aj napriek tomu, že všade naokolo je zima,  v našom živote veľmi intenzívne prežívam jar. Jar prináša nový život. Prináša nový entuziazmus, nové vízie a ako sa všetko rodí, rodia sa aj nové veci. U nás sme tiež vnímali túto radosť z nového. Jednak z poznávania nového prostredia, no najviac asi z rodenia sa nových perspektívnych vzťahov. 

Zažili sme mnohé zázraky a veľa krát ostali stáť v nemom úžase.

Pravda oslobodzuje. Učili nás v kolégiu, zažívam aj v bežnom živote. Ako potrebné je vedieť, ako naozaj veci sú, ako všetko ozaj funguje. 

Mali sme doposiaľ veľa skúseností, keď sme počúvali rôzne posudky. Si taký a onaký. Nevieš robiť to a to. Nemáš na to. Nikdy to nebudeš vedieť, nikdy taký nebudeš. Silné slová, ktoré bolia, frustrujú a mnoho krát prinášajú stopku do ďalšej aktivity. 

Poznať pravdu o sebe. Vedieť o svojich nedostatkoch (a pracovať na nich), no hlavne o tom, čo viem, čo môžem a čo dokážem.

Práve tieto mesiace som zažívala, aké je, keď sa nepravdy očisťujú. Keď sme na vlastnej koži zažívali situácie, že nie všetko, čo bolo niekedy povedané, je aj pravda. Lebo prišli dni a príležitosti, ktoré nás presvedčili o opaku. Dianie posledných mesiacov ukázalo, že ak ozaj chceme, s úprimným srdcom a nasadením dokážeme veľa. Že máme na to, aby sme sa podieľali na veľkých veciach, prinášali radosť a nový život tam, kde už iba tlelo. Možno je to milosť, neviem. Nádherná a silná motivácia to však je určite.

„Vy máte moc, ale my máme pravdu“ povedal Silvester Krčméry počas svojej obhajoby na súde. Prajem vám, nech neustále túžite po pravde. Lebo túžba po moci je síce lákavá a vie aj trošku zasýtiť. Ale je plytká, prázdna, dočasná, nenaplní a neprinesie ani radosť ani nový život. Za to pravda je hlboká, plná, večná, naplní vás a prinesie vám slobodu. A vnútorná sloboda je veľká vec!

 

Text: Martina Mackovjaková

„Holena, dcérenka, môj krásny kvietok, len ty si jediná, nad Teba nieto. Ty maj deň veselý, spi a jedz v posteli“… spievam si počas celého dňa. Bežná diagnóza mamy na materskej snívajúcej o Coldplay či IMT Smile.

Audioverzia rozprávky O dvanástich mesiačikoch už dlhšiu dobu letí u našej najstaršej. Pýta si ju snáď každú cestu autom. Mnohé pasáže si spievame cestou do škôlky alebo len tak rozprávame doma. 

V skratke: Maruške zomrie mama a jej otec sa znovu ožení. Do chalúpky príde bývať  macocha s dcérou Holenou. Časom Maruškin otec tiež zomrie a ona ostáva sama už iba ako slúžka. Pracuje od rána do večera a macocha s Holenou pre ňu nemajú dobrého slova. Stále na nej hľadajú iba chyby, kričia po nej, dávajú viac a viac práce a vinia ju zo všetkého možného. Posielajú ju do lesa na jahody, fialky a jablká a záver už asi viete.

„Mama prečo ja mám život tak ťažký? Nemám pokoja, Maruša ma dráždi. Niekam ju už strč..“ počúvam už asi 38-my-krát. Holena je pre mňa zaujímavý fenomén. Celé dni iba leží a je buchty, prijíma obskakovanie od svojej mamy aj Marušky a i tak jej nič nie je dobré. 

Za všetko môžu tí druhí

Stáva sa to aj vám?  Za svoje zlyhania, chyby a nesprávne postoje viníme iných ľudí. Lebo on to a ona tamto mi spôsobili. Holena nemala pytačov, lebo bola lenivá, tučná a nepríjemná. Ale namiesto toho, aby sa na seba pravdivo a úprimne pozrela, vinila za svoje nešťastie Marušku. 

Nedokončil som školu? Za to môže učiteľ, nevhodné otázky na skúškach a neochotní spolužiaci.

Nedarí sa mi? Za to môže môj kolega, šéf a upratovačka a zlý obed.

Koľkokrát sa zabúdam na seba pozrieť skôr, ako sa pozriem na iných?

Predsudky

Akýkoľvek potenciál, vízia alebo predpoklad má stopku ak dám priestor svojim dojmom alebo nepodloženým informáciám od iných. Po mnohých skúsenostiach sú pre mňa predsudky jedným zo základných zabijakov vzťahov. 

„Vieš, ja som už na začiatku vedel, že to nebude fungovať“ vraví mi jeden človek. Vymenoval mi všelijaké „relevantné“ dôvody. Dôvod, prečo niečo nefungovalo naozaj, bol práve tento jeho predsudkový postoj. Nedal priestor pre fungovanie, iba si potvrdzoval svoje predsudky.

Holena mala voči Maruške presudky. Od začiatku ju vnímala ako zdroj svojho nešťastia a nepohody. Od začiatku vedela, že to medzi nimi nebude fungovať. Lebo predsudok, lebo postoj. 

Mám chuť dať tomu silný patetický záver. Ako dobré srdce a pokora, ochota pomáhať víťazia nad chamtivosťou, lenivosťou a zlom. Ako veľa nás učia detské rozprávky a samotné deti. Že sa máme vrátiť k jednoduchosti, k „detskosti“ bez predsudkov a súdenia druhých.

 

Mimka

Už sú tomu dva mesiace, čo bývame na novom mieste. Aby celé zvykanie bolo pre naše deti čo najjednoduchšie a veľmi prirodzené, snažíme sa  často poukazovať na to, čo sa nám tu páči, aké tu máme výhody. Škôlka hneď za oknom, les hneď za ňou, ihrisko pred bytovkou, pošta pod ním, krásne trasy na prechádzky, starí rodičia pár minút autom.

Jeden večer, keď sme už ležali v posteli, mi vraví naša prvorodená:

„Maminka, ale poďme sa ešte rozprávať.“

Pýtam sa jej, na akú tému?

„Rozprávaj mi , čo sa ti tu páči,“ vraví mi.

Rýchlo som začala strategicky uvažovať, čo spomeniem, aby som v jej hlávke a v jej srdiečku vyvolala pozitívnu emóciu. Nech už nie je smútok za zanechaným. A tak vravím, ako sa mi páči naše bývanie, že máme omnoho viac miesta, že ona má s bračekom izbu, kde sa môžu hrať. Že sa teším z hosťovskej, aj že tam už máme posteľ. Tiež, že tu máme ten les.

„A Tebe sa tu čo páči?“ vraciam otázku plná očakávaní.

„Mne sa páčia dvere v našom byte. Ale najviac mám rada pani Vierku. Vieš, ona je zlatá a má pekné vlasy.“

Celú tú vetu povedala úplne samozrejme a bez váhania či neistoty v hlase.

Vau!

Na jednej strane som bola veľmi šťastná, zároveň som sa cítila trošku zahanbená.

Moja dcéra spomenula nejaké dvere (doteraz nechápem, čo ju na nich uchvacuje), ale ona má tu najväčšiu radosť z človeka! Nie z vecí, z izby, z materiálna, ako som jej vymenovala ja. Ona sa tu najviac teší zo vzťahu.

Vierka je pani učiteľka zo škôlky. Žena, ktorá nepotrebuje tablet, Dráčika a Kinder čokoládu a aj napriek tomu je detské srdce celé jej. Vždy, keď ju stretneme sa ulici, má pre nás milú historku so svojím psíkom, zaujme našu prvorodenú nejakou hrou, poskakuje s ňou, naháňa ju, trhá jej ďatelinu alebo jej spieva. Tieto stretnutia takmer vždy končia plačom. Našej prvorodenej bolo málo a ešte s ňou chce byť.

Je to taký krásny pocit, keď trojročné dieťa vie povýšiť vzťah nad materiálne zabezpečenie. A nie preto, že by sme jej to dennodenne podsúvali.

Má autentickú skúsenosť s láskou a prijatím druhého človeka. A pre ňu je to viac, ako veľká izba a nové šaty.

Chcem byť ako naša prvorodená.

Mimka