Ľudový odev je jedným z najväčších dedičstiev, ktoré sme zdedili od našich predkov. Jeho rôznorodosť a jedinečné techniky spracovania, ktoré sa líšia v závislosti od regiónu, sa spájajú vo výsledku, ktorý je skutočným majstrovským dielom. Takto však ľudový odev vnímame dnes, no v minulosti sa omnoho väčšia pozornosť venovala významu niektorých jeho častí – napríklad čepcu.
Ľudový odev bol krásny vždy, v minulosti sa však väčšia pozornosť kládla nie jeho kráse, ale skôr významu. Niektoré časti ľudového odevu v sebe totiž niesli silný komunikačný význam, na základe ktorého bolo možné veľmi rýchlo rozpoznať napríklad taký rodinný stav. Jedným z takýchto kúskov ľudového odevu bol aj čepiec, ktorý slúžil ako povinná pokrývka hlavy vydatej ženy. V takomto význame ho môžeme poznať aj z viacerých ľudových piesní, v ktorých, ak sa spievalo, že sa žena “dostala pod čepiec”, znamenalo to, že sa vydala.
Čepiec ako pýcha zrelej ženy
Pýchou mladých žien a dievčat súcich na vydaj bola prirodzená krása hustých, dlhých vlasov a bohato zdobená parta. Pýchou vydatej ženy bol zas čepiec. V minulosti určoval postavenie ženy v spoločnosti, a tak pôsobil aj ako istá výstraha pre mužov. Ich pohľad na čepiec mal totiž pôsobiť ako zdvihnutý prst, ktorý ich varoval pred skutočnosťou, že daná žena už patrí inému mužovi, preto sa má od nej držať čo najďalej.
Okrem vydatých žien však čepiec nosili aj slobodné matky, ktoré doň ženy z dediny začepčili doma, bez svadobného obradu.
Čepiec a jeho tvar
Úlohou čepca bolo zakryť dlhé husté vlasy, ktorými sa žena po vydaji nemohla ďalej vystatovať. Čepiec preto musel byť dostatočne objemný, no zároveň nastaviteľný tak, aby sa dokázal dokonale prispôsobiť ženskému objemu vlasov.
Zadná časť čepca, označovaná ako dienko či záplatka, pokrývala temeno a tylo hlavy. Prednú časť čepca, ktorá lemovala čelo, tvorila tzv. čelenka resp. čipka, ktorej dĺžka a aj tvar sa líšili v závislosti od konkrétneho regiónu. Upevnenie čepca na hlavu bolo zabezpečené uviazaním tkanice navlečenej do spodnej časti dienka. Tá sa na záver prekryla previazaním stuhy cez celý obvod čepca a spoľahlivo sa ukotvila ihlicami.
Materiál na výrobu čepca
Čepiec, rovnako ako aj všetky ďalšie kúsky ľudového odevu, sa vyrábali doma, svojpomocne, pričom materiál a techniky sa líšili nielen v závislosti od regiónu, ale aj od obdobia. Pre 19. storočie bolo typickým materiálom na výrobu čepca domáce plátno, ktoré sa zdobilo najmä doma tkanými, paličkovanými čipkami. Prelom 19. a 20. storočia však priniesol zmenu, ktorá spočívala najmä v tom, že sa materiál na výrobu čepcov kupoval. Ľanové plátno tak nahradil novší typ rôzneho kupovaného textilu a najmä strojová čipka, ktorá oproti paličkovaniu dokázala ušetriť hodiny času.
Všedný a sviatočný čepiec
Prelom storočí, ktorý súvisel so zmenou materiálu, mal za následok aj vznik viacerých foriem čepcov. Ženy ich totiž začali rozlišovať nielen na základe príležitostí, kam ich nosili, ale aj na základe veku. Takto časom vznikli čepce určené na všedné a sviatočné dni, čepce, ktoré mladucha nosila len do určitého času po sobáši, a tie, ktoré nosila po uplynutí tohto vymedzeného času, či napríklad spodný a vrchný čepiec. V niektorých častiach Slovenska sa čepiec zväčšil a na východnom Slovensku sa zas stále častejšie nahrádzal rôzne upravenou šatkou. Menili sa ozdoby, ornamentika a aj farebnosť až dovtedy, kým sa ich výrobu nešpecializovali už len niektoré ženy v dedine.
Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová
Foto: Lussy Santorisova Photographer