…alebo o tom, ako sme si vychutnali pomalé ráno, ako sa neukázal moderátor, ako skončila vymenená výzdoba, alebo ako hudba nehrala vtedy, keď mala…

Po mesiacoch zmenených plánov, úplne prevrátených očakávaní, po rokoch snívania, po preplakaných nociach a prespatých poobediach, po hodinách plánovania… konečne prišiel aj náš deň D. Je to tak, roky som o tomto dni snívala, roky som si pripínala svadobné inšpirácie na svoje nástenky na Pintereste a roky som túžila aj ja zažiť ten rozprávkový deň tak, ako ho toľko neviest a žien opisuje. Prišla sobota, 22. augusta, a s ňou aj tento deň plný očakávaní.

Náš svadobný deň mal veľmi ďaleko od toho typického, no aj tak naň budem rada spomínať. V prvom rade bol úplne netypický už len tým, že v ten deň sme boli už takmer pol roka svoji. Nemali sme žiaden stres z toho, že práve robíme obrovské životné rozhodnutie, ani možnosť sa ešte na poslednú chvíľu rozhodnúť povedať nie…toto sme už mali všetko za sebou. Čo vôbec nebolo na škodu. Práve naopak! Pretože sme to už mali za sebou, tento deň sa stal len dňom oslavy našej lásky bez tých oficiálnych papierov. A dokonca sme vedeli, že večer, keď oslava skončí, budeme sa môcť vrátiť do svojho už zabývaného bytu a nebudeme si musieť znovu zvykať na spoločný život. Toto bol ozaj príjemný pocit— hlavne pre ľudí ako som ja: takých, ktorí majú radi rutinu a zabehnutý život. No späť ku tomu, ako ten náš deň vyzeral.

Začínali sme až večer o pol siedmej, a tak naše ráno vôbec nebolo stresujúce. Vstali sme okolo ôsmej, spolu s Ryanom si prichystali raňajky. Potom sme sa prešli do najbližšej kaviarne a v pokoji sme si vychutnali skvelú kávu. Popri tom som stihla zavolať svojej mamine, ktorá žiaľ ani zo zvyškom mojej rodiny nemohla prísť osláviť tento deň s nami. Aspoň, že máme tú technológiu vďaka ktorej sa môžeme vidieť a počuť! Keď sme sa vrátili späť domov, stihli sme si spolu dať workout, vyplatiť trochu endorfíny a dobre sa naladiť na celý zvyšok dňa. Onedlho po tom, ako sme sa osprchovali a prezliekli Ryan odišiel na miesto svadobnej oslavy, kde si spolu s jeho kamarátmi dali obed a vyriešili akékoľvek “last minute” záležitosti. Ja som zostala doma a pripravila brunch pre mňa a kamošky, ktoré čoskoro dorazili. Počas toho, ako sme jedli a jednoducho bez stresu spolu trávili čas, skonštatovali sme, že tento deň zatiaľ nevyzerá ani zďaleka ako nijaký svadobný deň, ktorého sme doposiaľ boli súčasťou. Zasmiali sme sa, mávali nad tým rukou a užívali si spoločný čas naďalej. Dokonca sme stihli zavolať ďalšej kamarátke zo Slovenska, ktorá taktiež nemohla prísť kvôli všetkému, čo sa deje vo svete…veď všetci veľmi dobre vieme.

No dobre, onedlho sa to už začalo podobať na svadobný deň. A to vtedy, keď prišla ďalšia kamarátka, ktorá mi robila vlasy. Tento celý proces trval tak trochu dlhšie, ako sme pôvodne naplánovali, ale nebol to príliš veľký problém, kedže sme si dali dosť časovej rezervy. Po tom, ako som už mala spravené vlasy aj makeup, obliekla si šaty a kytice boli ready to go, prišli sme na prvú destináciu, kde sme urobili zopár fotiek. Bolo celkom horúco a kvôli požiarom bolo aj trochu zadymene, no našťastie to v ten deň nebolo nič príšerné. Po 20 minútach sme sadli do áut a presunuli sa na miesto, kde sme si s Ryanom naozaj povedali svoje áno ešte v marci. Je to pre nás celkom špeciálne miesto, a tak sme si tam chceli urobiť zopár fotiek. Mali sme so sebou Ryanovho brata TJ a moju kamarátku Abby, ktorí boli aj našimi svedkami. Taktiež samozrejme našu skvelú fotografku Brooke, s ktorou sa veľmi dobre pracovalo a napokon sa ku nám pridal ešte jeden kamarát, ktorý sa ponúkol, že nám natočí video z celého dňa! Po pol hodine sme sa konečne vybrali späť na miesto, kde sa celá oslava konala— teda na záhrade našich dobrých kamarátov.

Keď sme tam dorazili, rýchlo som aj s Abby vybehla na poschodie, kde sme sa na pár minút schovali od hluku a všetkých ľudí, ktorí sa postupne usádzali. Vykukla som z okna, aby som skontrolovala či bolo všetko pripravené tak, ako som si naplánovala, no kvôli tomu, že som nemala svoje okuliare (ani šošovky) som toho veľa nevidela. Bolo pár minút pred začiatkom a zistili sme, že človek, ktorý mal celú svadbu moderovať sa vôbec neukázal…Nikto sa mu nevedel dovolať a nikto z nás nevedel, prečo sa neukázal. Neskôr nám povedal, že sa deň predtým rozišiel so svojou priateľkou a ako povedal “v búrke emócií som na vašu svadbu úplne zabudol”. Nuž, niektorí ľudia majú asi iné predstavy o záväzku. Čo už! Pustila som to z hlavy a ešte som si naposledy prešla svoj sľub. O pár minút sme sa prichystali na ten moment, kedy sme mali všetci prejsť uličkou.

Začala hrať hudba. TJ a Abby vykročili a na pár sekúnd som zostala sama. Prišlo mi ľúto, že som nemala nikoho, kto by ma viedol uličkou až k Ryanovi, no veľmi rýchlo som smutné myšlienky zahnala, usmiala sa, a keď sa spustila hudba z môjho obľúbeného filmu Pýcha a Predsudok, vykročila som z poza rohu aj ja. Predo mnou stálo veľa ľudí. Viac než som očakávala. Všetci sa na mňa pozerali a usmievali sa a mne len veľmi búšilo srdce…ani nie zo stresu, ale skôr z toho, že nemám rada byť centrom pozornosti. Snažila som sa presvedčiť sama seba, že sme tam len my dvaja s Ryanom a že na mňa určite nepozerá vyše 70 párov očí. No konečne som sa dostala až dopredu, kde ma prevzal Ryan. Keď sme tam už stáli spolu, všetka nervozita pominula a ja som sa len pokojne zadívala na svojho (už) manžela. Celé to prebehlo celkom bez problémov. Steve, ktorý nás oddával (aj v marci), v krátkosti povedal hosťom náš príbeh, dodal pár milých slov, TJ a Abby nám zaspievali našu obľúbenú pieseň “500 miles” od Sleeping at Last a potom sme si vymenili naše vlastne napísané sľuby. Z nejakého dôvodu sa mi veľmi začala triasť ruka, keď som držala ten papier a mikrofón a párkrát sa mi hádam aj podlomil hlas, no po skončení mi mnoho ľudí povedalo, že naše sľuby boli pre nich naozaj inšpiratívne, tak hádam to bolo fajn! Keď sa “obrad” skončil, mala sa spustiť hudba, aby sme odišli uličkou späť, no z technických dôvodov sa tak nestalo, a tak sme tam na pár sekúnd trochu trápne stáli a čakali čo ďalej. To ma veľmi rýchlo omrzelo, a tak som potiahla Ryana za sebou a rozhodla sa odísť s hudbou či bez nej. Na fotke by to nikdy nikto nezistil, lebo sa usmievame od ucha k uchu, no v realite to bol trochu trapas. Nevadí, aj také sa toleruje

Po obrade sme sa klasicky chvíľku fotili s rodinou a priatelmi. Potom nastal menší chaos, keď sa rozmiestňovali stoly a stoličky, ale úprimne si nasledujúcu asi hodinu ani veľmi nepamätám. To, čo mi však ostalo v pamäti bolo, že voda, ktorá mala mať príchuť rozmaríne a černíc nakoniec skončila s rozmarínom a uhorkami…čo ma celkom zarmútilo. Aká blbosť, však? Ďalšia vec, ktorú som nevedela dostať z hlavy bol fakt, že zeleň, ktorú som chcela na stoloch (teda krásne minimalistické olivové konáre) vôbec neskončili na stoloch, ale na zemi, kde letovali uličku. Na stoloch nakoniec zostala zmes eukalyptu a inej zelene. Tiež to bola “maličkosť”, ktorú jednak nikto neriešil, ale taktiež, ktorú by si nikto ani nevšimol. Mňa to však veľmi vo vnútri škrípalo, keďže som mala jasnú predstavu svojej vysnívanej výzdoby. Ach, no čo už. Svet sa nezrútil, všetko išlo ďalej. Keď som si konečne sadla, že idem čosi zjesť, už sa ztmievalo. Svetielka svietili, sviečky na stoloch taktiež. Vo vzduchu sa ozývala príjemná hudba, smiech a rozhovory hostí. Atmosféru sme mali fantastickú. Zdalo sa mi, že sa naozaj všetci bavia…to bolo pre mňa aj Ryana asi to najhlavnejšie.

Potom prišli príhovory od svedkov, krájanie torty, ktorú na poslednú chvíľu kúpila Ryanova mama, lebo si nevedela predstaviť, že by sme tortu nemali. (Aj keď nám na nej naozaj nezáležalo.) Potom sa pustila hudba a prišiel náš prvý tanec. No a tento tanec bol naozaj náš prvý. Akosi sme si počas plánovania úplne zabudli nacvičiť akýkoľvek tanec, a tak mi Ryan nenápadne šepkal vždy, keď ma išiel zatočiť alebo podobne. Znovu, nebolo to pre mňa príjemné, keďže sme boli stredobodom pozornosti, ale prešlo to celkom rýchlo a aj bezbolestne. No a potom nasledovalo tancovanie, ľudia sa pridali na “parket”— teda do stredu záhrady— a bavili sa. Ja som sa po jednej pesničke rozhodla, že idem ešte obiehať stoly a porozprávať sa s hocikým, na koho narazím.

Ani sme sa nenazdali a bol čas odísť. Ľuďom sme rozdali bublifúky, utvorili koridor a vypustili nás s bublinkami naokolo. Keď sme vkĺzl späť do domu, aby sme si zobrali naše veci, zrazu nám prišlo ľúto tak rýchlo odísť. Zdalo sa nám, že veď predsa sme to plánovali tak dlho a tak rýchlo už bolo po tom. Abby pri nás stála a povedala nám toto: “Je to vaša svadba, robte si čo len chcete”. Usmiali sme sa na ňu a ešte na chvíľu sme sa vrátili na záhradu. Bolo ešte zopár ľudí, ktorých sme nestihli pozdraviť a chceli sme to napraviť. Nakoniec sme tam zostali ešte omnoho dlhšie než sme plánovali a dokonca sme pomohli aj čo to upratať. Domov sme sa dostali krátko pred polnocou a boli sme tak vyčerpaní, že sme zaspali hádam hneď po tom, ako som si vybrala všetky tie sponky z vlasov.

A bolo po tom. Koniec. Toľko energie, toľko peňazí a plánovania a zrazu to bolo fuč. Nebudem vám klamať, pár dní po svadbe som sa ešte stále snažila zvyknúť si na to, že zrazu nemáme čo plánovať. Zostalo po tom trochu prázdno. Samozrejme to bolo aj príjemné. A naša vysnívaná svadba? Nebola presne taká, ako sme si ju vysnívali. Boli veci, ktoré nevyšli úplne 100% podľa predstáv (ako ochutenú voda, hudba, moderátor, či vymenená zeleň na stoloch a zemi), ale bola naša a aj tak sme si ju veľmi užili. Ak už kvôli ničomu inému, tak preto, že konečne máme krásne svadobné fotky, že sme mohli naše manželstvo osláviť s kamošmi (aj keď nie so všetkými), a že to bola párty, ktorú si užili aj naši hostia a nie len my. Podľa mňa to bol teda celkom úspech!

Text: Kaja Macinská

Foto: Brooke Forwood, Megan Maddocks