Marika a Marek

festival_laska

Jedného dňa som našla na instagrame profil festival_laska. Pozrela som si ho a uvidela som dvoch krásnych, kreatívnych a milých ľudí, ktorí si svoju svadbu zorganizovali tak trochu inak. Preto je mi veľkým potešením predstaviť vám Mariku a Mareka a ich svadobný deň. 

Láska z osemročného gymnázia 

Boli sme spolužiaci v škole. Tým, že tou školou bolo osemročné gymnázium, kde človek príde ako desaťročné dieťa a odchádza ako dospelý človek, je pre nás tento príbeh výnimočný a intenzívny. S niektorými spolužiakmi ostanete priatelia celý život, pri niektorých zistíte, že vás nespája nič. No a niektorých.. jednoducho neznášate. Napríklad spolužiaka zo zadnej lavice, ktorý v triede funguje ako autor tej zábavy, ktorá sa do histórie zapisuje ako poznámka do žiackej, večne vyrušuje a nosí (podľa vášho úsudku v tom čase) fakt trápne vlasy. Vyhýbate sa mu, prevraciate oči, keď pred skupinkou spolužiakov prednáša (podľa vášho úsudku v tom čase) fakt trápne vtipy. A zrazu, ani neviete ako, v poslednom ročníku, keď už ste kúsok od toho, aby sa vaše cesty navždy rozišli a vy sa už fakt nikdy nebudete musieť pozerať na tie trápne vlasy a počúvať tie fakt trápne vtipy, sa stane niečo zvláštne. Vy ani neviete ako a dva mesiace pred písomnou maturitou stojíte s tým, ktorého by ste predtým najradšej umlátili pracovným zošitom z fyziky, v centre mesta pod vianočným stromčekom a dostanete pusu. Zrazu je vám vlastne jedno, čo na to ostatní spolužiaci povedia. Neviete, čo bude alebo nebude, ale zrazu viete, že tých osem rokov v jednej triede, občas v lavici, asi bolo málo alebo jednoducho boli iné, a chcete s tým človekom byť aj po tom, čo z tej školy odídete. Zistíte, že napriek tomu, že ho samotného neznášate, spolu ste akosi…“kompatibilní“. Tak sme tú kompatibilitu testovali dvanásť rokov, až to vyústilo do svadby. 

Keď kreatívne duše plánujú

Keďže sme spolu už dlhé roky, svadba určite nebola niečo, čo sme museli, ale, naopak, chceli spraviť. Keď sme sa rozhodli, že do nej ideme, vedeli sme, že to musí byť niečo viac, než len strohý obrad a „obyčajná“ oslava. Chceli sme, aby bola o nás, mala nejaký charakter a aby sme sa na nej podieľali obaja. Sme kreatívne duše a priťahujú nás nápadité a originálne veci. A preto si neviem predstaviť, že by som ako mnohé nevesty, len oznámila môjmu budúcemu mužovi, kedy a kde sa na svadbu dostaviť. Naopak, všetko sme zháňali a vyberali spolu.

Úplne najdôležitejšie bolo pre nás nájsť miesto, ktoré nás chytí za srdce, bude mať atmosféru a vystihovať nás. Teraz, po takom dlhom čase po svadbe, mi príde až neuveriteľné, ako sa nám to všetko podarilo. Nielenže sme objavili úžasné miesto vedené milými, otvorenými a snaživými ľuďmi, ale celý náš tím dodávateľov tvorili neskutoční „srdciari“, ktorým sa už asi tisícikrát chcem týmto spôsobom poďakovať. 

Tradičná elegancia do stodoly

Salóny sú momentálne plné krásnych „vílovských“, boho alebo „nahých“ šiat s kvetovými čipkami, ktoré by sa, samozrejme, do stodoly perfektne hodili.  Bohužiaľ, nie je to to nič pre mňa. Ja som aj v bežnom živote nositeľka tradičnej, jednoduchej elegancie s nejakým jedným, výraznejším prvkom. Od začiatku som teda vedela, že moje šaty musia byť hladké, elegantné, upnuté, trochu sexy, ale určite nie prvoplánovo. Prešla som viacero salónov na Slovensku aj v Čechách a čím ďalej, tým viac mi vadila predstava si ich požičať. Po prvé, nemám úplne konfekčnú postavu a ubezpečovania: „Tu vám to skrátime, tu zúžime a budú ako na vás“ mi nestačili. Po druhé, k nijakým šatám zo salónu som si nevedela spraviť „puto“ a povedať si: „To sú tie moje“, keď ich malo aj bude mať milión ďalších neviest. Preto som sa asi 5 mesiacov pred svadbou rozhodla šaty dať ušiť. Českú návrhárku Petru Pitelkovú – Petiteé som mala v hľadáčiku už dlhšie a nemohla som sa rozhodnúť lepšie. „Tá láska na prvý pohľad“ konečne prišla, a bolo to už na prvej skúške, keď som ich s dlhou vlečkou videla v hrubom strihu na figuríne. Vtedy som naozaj ostala „odvarená“ a cítila, že to sú tie moje, pravé. Chcela by som každú nevestu povzbudiť, aby sa šitia nebála. Nielenže budete mať len váš, osobitý, originálny kúsok, ale šaty si tisíckrát viac užijete. 

Ženích so zmyslom pre humor 

Na to, že sme vždy chceli skôr „netypickú“ svadbu, sme mali ľudových tradícií naozaj mnoho. Marek, odkedy videl na videu mojich rodičov rezanie svadobnej brány na ulici, proti tomuto zvyku urputne bojoval. Nakoniec ho potajomky rodina zorganizovala a bolo z toho dobré uvoľnenie hneď na začiatok, Marek sa dokonca ani nenahneval. Okrem toho sme mali, samozrejme, čepčenie a hádzanie kytice.  

Obrad pod holým nebom 

Obaja sme kresťania, a preto sme na začiatku rozmýšľali, nad cirkevným sobášom. Na druhej strane som mala podmienku, že obrad musí byť vonku. Pod holým nebom, medzi horami, so spevom vtákov a všetkou tou energiou, ktorá tam je. To sme však ešte, bohužia,ľ nevedeli, aký problém to pre cirkev je. Skúšali sme to zariadiť rôznymi cestami, keď nám však nakoniec nebolo dovolené mať obrad ani v zrúcanine kostola, usúdili sme, že je to boj, ktorý nemôžeme vyhrať. A aj napriek protestom v rodine, sme dali prednosť civilnému sobášu. Dnes to považujem za najlepšie rozhodnutie, aké sme spravili. Oddávajúci z obecného úradu v Párnici spravili dojímavý obrad, ktorý zakončili naše vlastné sľuby. Slzy striedali počas obradu úsmevy a aj pár vtipných situácií a celkovo energia, ktorú sme dostali zhora a od prírody, bola úžasná. Na začiatku jemne pršalo, v strede obradu prestalo, postupne začali štebotať vtáky a nastalo niečo magické. Úžasne tento moment vystihla naša skvelá fotografka Katka, ktorá v tej chvíli odfotila moju maminu, ako hľadí na oblohu. Dážď nám vôbec nevadil. My sme v daždi dotiahli všetkých hostí peši na lúku a kým by nepadali traktory, spravila by som to znova! 

Tradično-netradičná 

Kto sa dočítal až sem, sám pochopí, že celá naša svadba bola taká tradično-netradičná. Úprimne, nemám veľmi rada toto slovo. Za ten čas, čo sme sa intenzívne našej svadbe venovali, sme si vypočuli mnoho nepochopených reakcií: „Prečo to nemôžete mať normálne, jednoduchšie?“ „Na svadbe to má byť tak a tak, to nie je svadobné“ a milión ďalších…   Mali sme síce krízy, ale nenechali sme sa znechutiť a spravili sme si to celé podľa seba.

Ak mám však vymenovať konkrétne veci, tak okrem stodoly tým iným boli: svadobný obrad na lúke po holým nebom, družičky v tmavozelených overaloch, kapela hrajúca československé hity od Teamu, IMT Smile.., barman miešajúci napríklad Oravské mojito, grilovačka aj so špekáčikmi, dokonalá tmavá výzdoba od Kvetinový ateliér Peony, ktorá celú stodolu len podčiarkla, psy na obrade aj hostine (s našim Yetim tvoríme trojčlennú rodinu, chodí s nami všade a nevieme si predstaviť, že by tam s nami nebol), a mnoho ďalšieho…  

Instagram FESTIVAL_LASKA

Hlavný dôvod založiť Instagram s našim príbehom bolo presne to, čo opisujem vyššie. Pri plánovaní našej svadby sme sa veľakrát stretli s poučovaním, čo je normálne a čo nie a hlavne na slovenskej svadobnej „scéne“ sme našli veľmi málo motivácie a porozumenia organizovať „inú a netradičnú“ svadbu. Chceli by sme ukázať, že sa to dá, že môžete nájsť skvelé miesto, dodávateľov, ktorým nenabehnú pri slove svadba „doláre v očiach“, že nemusíte mať na svadbe biele obrusy a DJ-a, ktorý hrá len Jede-jede mašinka. Myslíme si, že svadba má byť odrazom ženy a muža, ktorí sa berú. Má hovoriť ich príbeh a oslavovať ich lásku spôsobom, akým si oni vyberú, nie akým im to niekto prikazuje, lebo to je „tradičné“. Naozaj, v zahraničí je normálne zobrať sa na letisku, spraviť si svadbu v štýle Harryho Pottera, proste čokoľvek. Mám pocit, že slovenským nevestám možno ani nechýba invencia, ale skôr odvaha a zdroje. Preto okrem opisovania našej cesty občas na festival_láska prihadzujeme tipy, kde sme hľadali dodávateľov, prípadne konkrétnych odporúčame a celkovo zdieľame rôzne inšpirácie. Ak takto aspoň jeden pár povzbudíme spraviť svadbu, ktorá bude tým ich festivalom lásky, budeme šťastní.

Text: Veronika Grožajová, Marika Kolba Tichá / Foto: Katarina Roobová / Svadobné šaty: Petra Pitelková – Petiteé / Oblek: TM Lewin / Obrúčky: 27jewelry

Družičkovské overaly: Lassak kreativ / MUAH: Elena Žipaj + Eva Ustanik / Kvety+výzdoba+tlačoviny: Kvetinový ateliér Peony / Miesto hostiny: Stodola Trnka Žaškov / Cukrovinky: j.cookies

Barman: Milan Klokočka / Hudba: Museum party band, Trnkári, Ťažká muzika

0 komentárov

Pridaj komentár