Budem ťa milovať a ctiť, pokiaľ nás smrť nerozdelí. Toto je posledná veta, ktorú poviete ešte slobodní. Posledná veta pred tým, ako budete oficiálne svoji. Je možné, že znie trochu depresívne, priznávam. No je silná. Pre mňa taká silná, že ma dojíma tá predstava, ak to hovorí muž žene. To je také pekné… Asi budem plakať. Ach, tie svadby sú fakt dojímavé…

Viete o tom, že ak chcete mať svadbu v kostole, musíte absolvovať takzvané 3 kurzy? Ja som vedela, že nás niečo také bude čakať, ale nevedela som, že toho bude tak veľa. Takže predtým, ako sme sa mohli zosobášiť v kostole, sme museli absolvovať:

1. Príprava snúbencov na manželstvo (čas cca 9 hodín, nie naraz, nebojte sa. My sme to mali rozdelené na dve soboty, každá cca 5 hodín. Ale príprava býva rozdelená aj na 9 večerov – 1 večer v týždni počas 9 nasledujúcich týždňov po jednej hodine. Uff, snáď som to dobre vysvetlila. Rozprávate sa v podstate o tom, ako pochopiť opačné pohlavie.
2. Prednáška zodpovedného rodičovstva. (čas cca 1 hodina, rozprávate sa
   o plodení detí.)
3. Poučenie na fare s pánom farárom. (čas cca 1 a pol hodiny, preberiete základy z Biblie, neskôr detaily o tom, ako bude prebiehať svadba v kostole).

S Filipom sme si povedali, že to absolvujeme čím skôr, pretože naraz toho bude veľa. Tým pádom sme to absolvovali asi trištvrte roka pred svadbou.

Večer pred tým, ako sme absolvovali kurz číslo jeden, to jest,  Príprava snúbencov na manželstvo, som sa pýtala našich, o čom to vlastne celé bude. Verzia maminky – „Vieš čo, ja ti už ani neviem, to bolo dávno, čo sme my s tatinom toto absolvovali. Ale bolo to fajn.“ Ocinova verzia „ hmmm… , koštovali sme omšové víno. Náš farár bol fantastický, neverila by si, ale to víno je fakt dobré.“  Tak škoda no, my sme víno nekoštovali. Zato tento kurz viedli dvaja úžasní manželia. Aj vďaka nim dvom to bolo skvelé. Pokojne by som si tie soboty zopakovala. Naozaj sme sa tam veľa nasmiali. Rozprávali sme sa napríklad o potrebách ženy a muža. Vtedy som ja, ako žena, mala aspoň nachvíľu pocit, že rozumiem mužskej logike. Verili by ste tomu, že muž má v hlave upratané mini krabice na každú jednu vec? Má v mozgu krabicu na auto, na vás, na robotu, na svokru, proste na všetko. Ale tieto krabice sa ani trošku nedotýkajú. A keď muž rozpráva, vyberie si len jednu krabicu. To znamená, že rozpráva vždy len o jednej veci, o aute, o vás, o robote či o svokre… Lenže ženy sa od mužov diametrálne odlišujú. Náš mozog je tvorený mega super diaľnicou a všetko je prepojené so všetkým. Peniaze s nákupmi, nákupy s autom a podobne. A túto super diaľnicu poháňa jedna jediná energia, emócie. Preto si my ženy pamätáme, no budeme k sebe úprimné, VŠETKO. To, aké šaty sme mali na sebe na prvom rande, či všetky výročia prvého stretnutia, prvej pusy a podobne. Pretože tieto veci máme spojené s emóciami, ktoré máme v hlave. Preto presne vieme, aj ako sme sa v danej situácii cítili. Muži toto nemajú, pretože im to je jedno. Neriešia, aké mali tričko na prvom rande ani to, kedy to rande bolo. Muži majú v mozgu totiž ešte jednu krabicu o ktorej nevieme. Táto krabica v sebe nič nemá. Krabica „NIČOHO“. A presne túto krabicu majú najradšej. Preto radi chodia na ryby, pozerajú telku či hrajú hry na PC. Pretože pri týchto aktivitách nemyslia na nič. No nie je to úžasné? Pre mňa je úplne nepredstaviteľné myslieť na nič. Asi som ani nikdy ten pocit nemala. Len tak pozerať do blba a nič neriešiť. Naozaj ma to fascinuje. Vy ste v strese, depresii a chcete sa o tom porozprávať, no chlap nie. Koľkokrát som v depke volala svojej budúcej svedkyni, Gitke. Telefonovali sme spolu aj 3 hodiny. Potom, keď sa skončil náš rozhovor, cítila som sa lepšie. Ženy, určite to poznáte, keď sa vyrozprávate jedna druhej a ste také odľahčené, že na to nie ste samy, že vás niekto vypočul. A čo urobí chlap? Ten keď je v strese, chce svoju krabicu ničoho a relaxovať. A preto vybuchne, lebo za ním prídeme a povieme mu: „Na čo myslíš?“ a on: „NA NIČ.“ My sa v tej chvíli nahneváme, lebo určite na niečo myslí a nechce nám to povedať. Potom doma vznikne cirkus kvôli nedorozumeniu. Muži sú pritom naozaj jednoduchí.

Pochopila som aj to, ako si navzájom ubližujeme. Muži ženám najviac ubližujú tým, že ich podvedú. Pritom do toho nemusia dávať city, ale stačí už len to, že to urobia. Ženy mužom ubližujú slovami. Sťažujeme sa svojim kamarátkam pri káve, ako ten náš nevyniesol kôš, nevie zdvihnúť ponožky zo zeme či neopravil vodovod. Viete si predstaviť muža, ktorý by pred kamarátom ohováral svoju ženu? Muž to robiť nebude, aj keď vie, že máte tisíc zlých vlastností, vždy vás bude prezentovať len v tom dobre svetle. Pretože, ak by priznal, že nie ste dokonalá pred kamarátmi, bolo by to len jeho zlyhanie, že niekoho takého doma má. Ten správny chlap vás bude prezentovať ako svoju princeznú.

Ešte jedna vec, o čom by som sa s vami chcela podeliť, sú základné potreby ženy a muža. Každý z nás ma iné potreby. Preto je fajn, ak poznáme potreby toho druhého. Tým pádom si dávate lásku stále, lebo viete, čo ten druhý chce. Ak čítate knihy, skúste si prečítať jednu od Garyho Chapmana – 5 jazykov lásky.

Žena potrebuje:

– ochranu, nežnosť, starostlivosť muža a pocit istoty,

– aby bol muž dobrým otcom, odovzdaným svojej rodine,

– priestor na diskusiu,

– otvorenosť a poctivosť muža,

– zodpovednosť muža za finančné zabezpečenie rodiny.

Muž potrebuje:

– sexuálne naplnenie,
– nájsť v žene kamaráta, spoločníka a partnera,
– mať príjemnú a krásnu ženu,
– aby žena vytvorila príjemný domov,
– obdiv, uznanie a úctu od ženy.

Prednáška o zodpovednom rodičovstve vo mne zanechala zmiešané pocity. Boli chvíle, keď sme sa s Filipom na seba pozreli a cítili sa trápne, chvíle, keď sme sa smiali a potom, keď sme sa na seba pozerali, čo sme sa to vlastne dozvedeli. A posledné vec, ktorú absolvujete,  je poučenie s pánom farárom. Povie vám, ako čo bude prebiehať, kedy idete do kostola. Ženích by mal mať po svojej ľavici svoju budúcu ženu a maminku, ktorá ho vedie k oltáru. Nevesta zasa opačne, po svojej pravici musí mať ženícha aj tatina.

PS: Chcela by som veľmi pekne poďakovať svojej kamarátke Gitke, ktorá ilustrovala tieto fotografie. Aspoň raz za život som si vyskúšala, ako sa cíti princezná na hrášku. Ďakujem ti, že si.

Text: Veronika Kuzlbauerová / Ilustrácia fotografií: Margita Havlíková