Budem úprimná. Nech už to nazveme Valentínom, štrnástym februárom, dňom zaľúbených alebo akokoľvek inak, naozaj som týchto „výnimočných“ 24 hodín nikdy nejako extrémne neprežívala. Skôr naopak. Všetky tie srdiečka a ruže na každom kroku a plyšáky a čokoládky a amorove šípy… a všetko okolo toho som vnímala ako prehnanú komerčnú záležitosť. Vnímala…

Presne pred troma rokmi som viedla spokojný život mladého nezadaného, no predsa šťastného človeka. Študovala som na vysokej škole a počas víkendov som brigádovala ako čašníčka a zároveň recepčná v penzióne v mojej rodnej obci. Voľné chvíle som trávila s priateľmi, život jednoducho gombička.

Presne štrnásteho februára 2015 (bola sobota) som sa vrátila do práce po asi dvojmesačnej PN. Ocitla som sa na nej so zlomeninou ruky po tom, ako som bežala zo školy – zo skúšky a naozaj som chcela stihnúť vlak. Veď som ho mala v tom čarovnom období života zadarmo. To sa mi však stalo osudným. Pošmykla som sa na ľade…

Vráťme sa však k dňu sv. Valentína spred troch rokov. Práve v ten víkend mi vyšla zmena v penzióne. Veľmi som sa tešila do práce a povedala som si, že keď už je ten Valentín, skúsim aj ja využiť obchodného ducha tohto dňa. Vymyslela som akciu, že každý párik dostane na prípitok pohár šampanského s jahodami. Po barovom pulte som rozvešala srdiečka z krepového papiera pre navodenie atmosféry a čakala som návštevníkov. A naozaj to fungovalo. Mali sme plno.

V ten deň som mala poznačené, že sa príde ubytovať niekoľko hostí. Keď prišli, zapísala som si ich údaje z občianskeho preukazu a išla som ich odprevadiť na izby. Vďaka vydarenej valentínskej akcii som si však nestihla podrobnejšie všimnúť, koho som vlastne ubytovala… Sobota zbehla ako voda, no v nedeľu ma čakala ďalšia šichta. Ani som netušila, že práve vtedy a práve tam sa mi celkom zmení život.

Nasledujúci deň som prišla do práce, na pulte ešte stále viseli srdiečka. A aj keď už nebol Valentín, nechala som ich tam ešte chvíľku doznieť. Ledva som odomkla vchodové dvere a zapla kávovar, zrazu som zbadala, ako k baru kráča mladý chalan v tmavých rifliach, tričku a károvanej košeli. Nahodil úsmev a opýtal sa ma, či si môže objednať kávu. Zdvorilo som odvetila, že bude musieť počkať ešte nejakých 20 minút, kým sa kávovar zohreje. Usmial sa a odišiel späť na izbu. Áno, bol to jeden z tých, ktorí sa prišli v sobotu ubytovať. Presne o 20 minút bol naspať a objednal si šálku kávy a coca-colu. Sadol si na vysokú barovú stoličku a pustil sa so mnou do reči. Nikto okrem nás v tom čase v bare nebol. Rozprávali sme sa a rozprávali. Po krátkom čase sme si potykali. Predstavil sa mi ako Maťo, ja jemu ako Anežka. A rozprávali sme sa ďalej. O tom, že pochádza z Liptova, že na východe sú kvôli svadbe jeho kamaráta, ktorý si bral dievča od nás, z vedľajšej dediny. Rozprával mi o tom, akým akčným športovým životom žije, že má motorku a pracuje na zaujímavom mieste. Ja som mu zas vyrozprávala story o mojej (ne)šťastnej zlomenine, o mojom študentskom živote aj o tom, že si akurát vybavujem potrebné papiere, aby som v lete mohla vycestovať do Ameriky v rámci programu Work and Travel. Poprosil ma, aby som mu z tej Ameriky poslala pohľadnicu. Vraj je smutné, že si dnes ľudia už takmer vôbec neposielajú pohľadnice. Súhlasila som a podala som mu účtenku, na ktorú mi napísal svoju adresu a pridal aj telefónne číslo (tú účtenku nosím v peňaženke doteraz). Po pár hodinách, ktoré sa mne zdali ako sekundy prišiel dole do baru aj zvyšok jeho partie. Nikdy nezabudnem na to, čo mu povedal jeho kamarát, ktorý ho viezol domov autom: „Neboj sa, ešte sa tu určite vrátiš“. A vrátil sa… po desiatich dňoch, na jeho meniny sme mali prvé rande. A potom ďalšie a ďalšie. On chodil za mnou na východ, ja za ním na Liptov. Bolo nám spolu skvele. A potom, hneď začiatkom leta som odcestovala na tri a pol mesiaca do Ameriky, aby som mu mohla poslať sľúbenú pohľadnicu.

A dnes? Dnes je pre mňa Valentín a najmä ten deň po ňom úžasným medzníkom v kalendári, ktorý chtiac-nechtiac predsa oslavujeme. No oslavovať budeme aj 7. apríla. Nie však deň, keď sme sa zoznámili, ale deň, odkedy sa na pohľadnice budeme podpisovať už len spoločným priezviskom.

Anežka