Mala som tzv. „gap year“. Nešla som hneď na univerzitu, ale celý rok po maturite som strávila v Londýne. Chodila som do jazykovky, pracovala a cestovala. Ešte pred tým, než som vôbec na ostrovy priletela, predstavovala som si, aké to celé bude. Európske veľkomesto so svojou úchvatnou architektúrou a atmosférou. Skvelé jedlo a obchody, nikdy nekončiaci život a taký ten veľkolepý pocit.

Prvé skúsenosti však boli úplne iné. Samota, stratenosť a prázdnota. Všetky tie moje predstavy v tom meste žili, len išli mimo mňa. Až časom som pochopila, že to všetko nestojí na veciach a pocitoch okolo, ale na tom, s kým to prežívam. Až potom, čo som spoznala ľudí a našla si priateľov, sa všetky tie veľkolepé pocity dostavili a ja som vedela prežiť emóciu. V tom čase som napísala blog Nezáleží na tom, kde si, ale s kým si. Mala som 18 rokov a nevedela som,  koľkokrát si na tú skúsenosť spomeniem.

Sú také povolania, kde úplne nemáte na výber, na ktorom mieste budete pracovať. Vojaci, veľvyslanci, kňazi či piloti. Sú tam, kde ich práve potrebujú.

Tak nejako je na tom aj môj drahý, a teda aj celá naša malá rodinka s ním. Od začiatku sme vedeli, že to tak bude., že to tak bude.

Naše prvé pôsobisko. Milé mestečko, väčšinu roka teplé, úrodná oblasť. Síce ďaleko od nášho rodiska, na začiatku sme si museli zvykať. Odlišná mentalita, aj podnebie.

Prvorodená tu začala rozprávať prvé súvetia, narástli jej vlásky a naučila sa bicyklovať. Narodil sa nám druhorodený, spravil prvé kroky a očaril prvé dievčatá.

Život v plnom prúde, zamestnaní sme boli všetkým naokolo. Cuketou a burinou v záhrade, pádmi našich detí, bežnými „pokazila sa chladnička, nemáme mlieko“ a rutinným pondelkovým čakaním na .týždeň.

Pamätám si na tú nedeľu. S deťmi som sa prechádzala mestom a budovala vzťahy. S obľúbenou zmrzlinou, obľúbenou lavičkou, obľúbenou trasou. Pocit, keď je všetko tak, ako má byť.

Večer prišiel drahý domov a vraví mi, že sa sťahujeme. O mesiac, max. šesť týždňov.

Len tak, z ničoho nič, bez dlhej prípravy, bez prípravy.

Pamätám si na ten pondelok. Bol hneď po tej nedeli. S deťmi som sa prechádzala mestom a všetko bolo iné. Všetky vzťahy zrazu boli formálne preč. Aj zmrzlina, aj lavička, aj trasa. Vedela som, že musím ukončiť akékoľvek pozitívne emócie, ktoré som k nim prechovávala. Musím sa tváriť, že sú len jedny z iných, mnohých. Aby ten odchod bol jednoduchší, prinajlepšom chcený.

Ako sa nová informácia udomácňovala v mojom vnútri, vracali sa mi spomienky sedem rokov dozadu. Do Londýna a na to, čo ma naučil. Že nezáleží na tom, kde si, ale s kým si.

Tak si posledné dni hovorím, že radšej s drahým a hocikde, ako bez neho a tu, v našom už zamilovanom mestečku. Začína sa nová etapa, aj v našom manželstve. Hľadanie nových obľúbených stereotypov a  srdcových vzťahov.

Mimka