Keď som bola ešte malým dievčatkom a páčil sa mi nejaký chlapec, predstavovala som si, ako by jeho priezvisko sedelo s mojím menom. Ak sa mi daná kombinácia nepáčila, tak som zhodnotila, že ten chalan asi nie je pre mňa vhodný.
Vtedy to bolo niečo nevedomé, no zároveň veľmi prirodzené. To priezvisko nesedelo k mojej identite. K tomu, ako som vnímala samú seba, a k tomu, čo sa ku mne hodilo.
Po rokoch, keď táto otázka začala byť pre mňa relevantná, začala som nad tým viac uvažovať. Predsa len, zmeniť niečo, s čím odmalička vyrastám, nie je úplne jednoduché. Akokoľvek, je to zásah do najhlbšieho ja. Zo dňa na deň zásadná zmena. Zároveň sa to však prelínalo s tým, že je to niečo úplne normálne a bežné, automatické pri svadbe.
Spomínam si na dve kamarátky, ktoré otázku zmeny priezviska riešili inak, než je možno zvykom. Hanka sa vydávala už neskôr, po 30-ke, a nevedela si predstaviť, že by sa po toľkých rokoch svojho života volala priezviskom inak, než bola zvyknutá. Priezvisko manžela si preto nevzala vôbec. Druhá, Janka, si zasa manželovo priezvisko nevzala kvôli tomu, že sa nevedela zbaviť zlej asociácie s daným priezviskom z mladosti.
Zvyk, železná košeľa
Vydávala som sa na vysokej škole, medzi druhým a tretím ročníkom. Pamätám si, ako som prišla po prázdninách do školy a na prvej prednáške ma oslovili pod starým priezviskom. Bojovala som sama v sebe, či im mám niečo hovoriť a pútať na seba pozornosť. Tú vetu, že ja som po lete už Mackovjaková, som prvé týždne neochotne používala veľmi často.
Mnohokrát som sa pri vypisovaní tlačív či dokumentov pomýlila. A keď som sa pri prezentovaní projektu pred celou triedou predstavila pod dievčenským priezviskom, pritom na obrazovke bolo iné…
Ešte počas môjho ročného pobytu v Londýne som spoznala ženu pôvodom z Afriky, ktorá vydajom k svojmu menu nedostala iba manželovo priezvisko, ale aj jeho meno. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé a možno aj trošku nepochopiteľné. Až keď sme sa o tom rozprávali s mojím manželom, uvedomila som si, aké je to pekné, že vlastne vďaka krstnému menu manžela je tak ešte jasnejšie viditeľné, komu už žena patrí.
Totižto dámy, veď my naozaj nie sme tie, ktoré by mali dobýjať. Naša istota, sebavedomie, … rastú, keď sme my dobýjané. Sme ako krajina, ktorá potrebuje niekoho, kto objaví našu krásu a bude z nej nadšený tak, že v nej bude chcieť ostať navždy.
Manželstvom môj manžel akoby verejne vztýčil zástavu nad krajinou môjho srdca a tým, že prijímam jeho priezvisko, akoby verejne potvrdzujem právoplatnosť/oprávnenosť môjho dobyvateľa ma už ďalej vlastniť.
Odkedy som si začala viac pripomínať, komu už patrím, mýlenie si priezvisk veľmi rýchlo odišlo.
Mimka