Deti okolo mňa pobehovali a hútali, čo by tak mohli robiť. Skúšali kombinovať bábiky s kockami a tatrovkou, maslové sušienky a banán.. a ja, sediac za počítačom, pripravujúc si diagnostické anamnézy, pozerám sa na ne s pocitom, že viem, že nastávajú zmeny.

Čas na materskej je kúzelný. Často je celý deň náročný, uplakaný, zdajúc sa nevydarený ale na jeho konci som najšťastnejšia, že žijem život s našimi deťmi. Je skvelé, keď viem, že som tu iba pre ne a že mám možnosť byť iba s nimi doma.

Avšak, keď sa mi začínal takýto už šiesty rok po sebe, cítila som, že ho chcem rovnako prežiť s deťmi ale pridať niečo viac. Niekedy nám nestačí, že iba „tvoríme“ nových človiečikov a chceme byť pre spoločnosť viac užitoční. Aj keď je otázka, či práve „iba“ vychovávanie cieľavedomých a empatických detí už nie je dostatok, čo môžeme spoločnosti dať.  

Nuž, niekedy vznikne priestor, keď okrem 100% doma môže mama dať ešte ďalších veľa % aj niekde inde a vôbec sa to nevylučuje.

Keď som posielala prihlášku na terapeutický výcvik, bolelo ma z toho brucho. Nerada robím veľké životné rozhodnutia. Odvtedy mám za sebou niekoľko desiatok hodín výcviku a pri predstave zodpovednosti voči dieťaťu, ktoré budem terapiou sprevádzať, ma to brucho rozbolí znovu. Veru, niekedy je nám nevoľno aj z dobrých a potrebných vecí.

Prichádzam do obdobia, ktoré som ešte nežila. Aké je to kombinovať život s troma deťmi do 6 rokov a profesný život? Kedy je správne uberať a na ktorej strane?

Možno netreba uberať nikde, iba prepájať, hľadať prieniky a navzájom obohacovať moje nové dva svety. Výzvy sú život.

Text: Mimka Mackovjaková