Mnoho vecí ma naučilo chodenie s mojím už teraz manželom. Respektíve, on ma veľa naučil. Nevedela som, že sebastrednosť je moje druhé ja, a tiež som nevedela, že okrem môjho názoru môže byť aj iný správny. Avšak, ak by som mala spomenúť jedinú vec, ktorú som neovládala, ktorá bola prelomová, ktorá následne menila moje správanie aj zmýšľanie, bolo by to odpustenie a uzdravenie.

Možno na prvý pohľad to zneje jednoducho. Viem, neobjavila som možno nič hodné svetového ocenenia. Ale moje vzťahy a moje vnútorné ja to istotne ocenili.

Nepamätám si náš prvý spoločný konflikt. Ani druhý. Ani tretí. Ani posledný. Vlastne, ja si vážne nepamätám za našich spoločných 5 rokov žiaden konflikt. Človek by povedal, títo dvaja sa našli, že im to tak ľahko ide. No, ono to nejde ľahko, len všetky tie konflikty, ktoré boli a bolo ich habadej a viac, mali vždy ten istý záver.

„Prosím, odpusť mi.“

„Odpúšťam Ti. Zo srdca a zabúdam.“

Pokiaľ sme nedošli do štádia, že sme si toto povedali, vec nebola doriešená. Teda, znovu analýzy, kto prečo povedal a spravil toto. Čo som očakával/a a prečo je to tak a prečo ma to zranilo..

Viem, že toto bolo niečo, čo veľmi zásadne začalo meniť moje správanie sa v situáciách, keď som sa cítila zranená alebo som ja zranila niekoho iného.

Totiž, zranenia, to je téma. Tak veľa ovplyvňujú. Nie len vtedy, keď sú čerstvé. Oni sa totiž zapíšu do najhlbšej identity. Bolesti a sklamania ostávajú a následne nás hmatateľne ovplyvňujú.

Keď som bola ešte na gymnáziu, niekedy na začiatku, vytkla mi jedna spolužiačka moju vlastnosť. Možno ma aj vysmiala. Neviem. Urazilo ma to, zranilo a ponížilo. Niesla som si to so sebou roky. Vedela som, že ma to v určitých oblastiach paralyzuje, že používam obranné mechanizmy, aby som znovu nezažila to isté poníženie. Nevedela som sa cez to preniesť. Zbaviť sa toho a nedovoliť, aby ma to ďalej ovplyvňovalo.

Po niekoľkých rokoch za mnou prišla, sama od seba, s tým, že sa mi chce ospravedlniť za to, čo povedala. Pýtala ma o odpustenie. Viete, také to ozajstné, nie to odpúšťam, ale nezabúdam. A chcela počuť, že jej vážne a úprimne odpúšťam. Viem, že to bola pre mňa veľmi ťažká situácia. Jej dávne slová boli predsa vo mne už dlho zapísané. Ale skúsenosť so slobodou, ktorá nastáva pri odpusteniach, ma posmelila ku kroku odpustenia.

Je krásne, že môžeme mať voči sebe čistý štít a aj keď sme si v mnohom ublížili, náš vzťah je zdravý a pevnejší.

Ak by za mnou nebola prišla, dodnes som zranená, možno plná hnevu voči jej slovám. Tak to máme aj v manželstve. Všetky zranenia, urážky, nepochopenia a kadečo iné sa vždy snažíme ihneď odkomunikovať, vyjasniť a odpustiť si. Chceme byť jeden voči druhému úplne otvorený a nemať v sebe staré hriechy toho druhého.

Už počas nášho manželstva sa nás viacerí priatelia pýtali na rady do spoločného života. Myslím, že asi vždy mi napadlo práve toto. Ovocie opúšťania môžeme vidieť na našom vzťahu asi každý deň. Snažíme sa to učiť aj naše deti. Možno teraz tomu nechápu. Ale verím, že sa nám to do nich podarí zakódovať. A tak alfu a omegu vzťahov sa nebudú musieť učiť v dospelosti, pretože to bude pre nich niečo prirodzené a samozrejmé.

Mimka