O postojoch

Ako už bolo posledné dni zvykom, dobehla som po polnoci ako posledná do postele. Našla si svoje miesto medzi deťmi a pritisla sa k drahému. Klasicky ma zaplavil taký ten príjemný pocit,  aké dobré je všetko okolo mňa. Drahého prítomnosť ma zohrievala a chvíľku som tak v myšlienkach lietala.

Neskôr ma však  začalo vyrušovať, že mi je výrazne nepohodlne. Že ma tlačí nejaká jeho kosť, pichá brada a hlasno mi dýcha do ucha. Odtisla som sa, že veď samej sa mi bude zaspávať lepšie, pohodlnejšie, podľa toho, ako mi akurát vyhovuje.

Ako som tak ležala vo svojom pohodlí a miešali sa mi myšlienky, znovu som sa snažila načítať, v akom sme to my manželskom období.

Keď sme sa vzali, tak to bol ten čas, keď bolo pre nás u toho druhého takmer všetko nové a ak sa našlo niečo, čo mi prekážalo , tak láska to prekryla.

Umyl si riad? Oooo, aký si úžasný. Musím dve tretiny znovu umyť, lebo je to špinavé? Nevadí láska,  ja to spravím.

Ustlal si posteľ tak nanič, že to musím spraviť znovu? Nevadí, láska, veď ja to rada za teba spravím.

Bol si v obchode aj so zoznamom a štyri veci z toho si zabudol kúpiť? Nevadí, to sa stáva, pôjdem rada a dokúpim.

No, takých príkladov máme na kilá.

A dnes?

Ako si upratoval po raňajkách, keď na stole sú ešte stále tanier, príbor a omrvinky?!

Musíš byť taký hlučný pri tom montovaní skrine?!

Prečo si to lepšie nezorganizoval a nepovedal, čo všetko chceš stihnúť?!  ..a bla bla bla…

Akože z akého to dôvodu som zmenila svoj láskyplný postoj na postoj som fúria na n-tú?

Minule mi moja skvelá priateľka písala, že už sa teda konečne dala s oným chalanom dokopy. Že ako sa teší, aké je to skvelé a tak. Veľmi som sa potešila, to samozrejme. Hneď na to som šla za drahým, zvestovala mu novinu a vravím: „Ja im tak závidím ten čas a čo ich čaká. To je také krásne…“ a chvíľku som sa ešte rozplývala. Môj drahý na mňa vypleštil oči a pýta sa ma, že čo ja môžem závidieť inému, keď sama mám úplne najviac, ako môžem mať.

Tá zmena postoja často ide pomaly a nebadane. Tých vecí, čo nám na druhom vadia pribúda a to, čo je super, ide do úzadia. Prejdú roky, prejde všetko vznášajúce sa v oblakoch a prichádza na rad taká tá každodennosť. Každodennosť, ktorá možno nie je taká povznášajúca , ale je pevná, trvalá, neochvejná. Každý si tú každodennosť môžeme spraviť po svojom.

Môžeme jej odobrať vášeň, príjemnosť, ľahkosť a spraviť z nej skosnatelé stereotypy bez života.

Miestami sa v tej druhej každodennosti ocitám aj ja, nebadane, ale isto. A prečo? Prečo by sme nemohli byť takí, ako vtedy, keď sme sa spoznali a všetko bolo malina? Kvôli mnohým zlyhaniam, mnohým sklamaniam, našim deťom?

Vždy som sa bála, že budem fúria a môj manžel sa sem-tam pozastaví nad tým,  prečo si toto dobrovoľne vzal? Zatiaľ ma uisťuje, že si to nemyslí.

Mimka

0 komentárov

Pridaj komentár