Je ráno, sedím v trebišovskej nemocnici pred traumatologickou ambulanciou a čakám svoj veľký deň – po troch týždňoch mi majú konečne dať dole sadru, ktorú som mal na pravej nohe. O 6:41 tu veľa pacientov nie je. Lekár ordinuje od 7:30, a tak je v čakárni len niekoľko ľudí, prevažne starších. Dve z nich potajomky sledujem a počúvam, rozprávajú si klasické babkovské príhody o všetkom a o ničom. Fascinujúce je hlavne to, ako jedna visí na perách druhej a z 20 centimetrovej vzdialenosti jej uprene hľadí do tváre a počúva. Možno má problémy so sluchom, neviem. Ale spomenul som si pri tom pohľade na klasický internetový vtip – chcel by som mať niekoho, kto by na mňa pozeral spôsobom, akým nemocničná babka č. 1 pozerá na nemocničnú babku č. 2.

S Nikou máme rôzne vzťahy. Občas si rozumieme bez slov a občas sme úplne rozdielni. Občas trucujeme, lebo hnevať sa na seba je pod našu úroveň. Myslím, že niektoré veci robíme správne, napríklad to, že si vždy povieme pravdu o tom, ako veci vnímame. Myslím, že niečo robíme nesprávne, napríklad to, keď toho druhého štylizujeme do polohy, ktorá mu nie je prirodzená, no nám by sa to páčilo. Vlastne, toto robím hlavne ja. Ale čo tým všetkým chcem povedať je, že mám ťažkosti charakterizovať náš vzťah. Keď som písal tento blog, začal som trikrát, stále inou vetou. Každá z nich bola pravdivá a každá z nich zároveň odporovala tej predošlej.

A potom sú chvíle, keď je charakteristika zbytočná. Keď v tých výnimočných osvietených chvíľach obom dôjde, že to je vlastne o tom druhom. Keď privriem oči pred svojím sebectvom napriek tomu, že si ho viem prekrásne vyargumentovať sám pred sebou, a keď vidím svoju frajerku tak, ako tá babka z dnešného rána svoju parťáčku. Ako keby všetko ostatné prestalo byť zaujímavé.

Tie chvíle mám rád. A hoci nie sú každodenné, chcel by som, aby náš vzťah definovali ony, nie to, akou technikou hlasujeme o spoločnom programe. A snáď o niekoľko rokov bude nejaký mladý nádejný autor sledovať v nemocnici nás.

Jay