Ozaj zvláštny čas žijeme, že? Už len málo čo platí a musíme si budovať mnoho vecí nanovo. Naša rodina sa učí novej disciplíne, zdržanlivosti aj striedmosti. Rúško, dezinfekcia, opaľovací krém a voda sú našou aktuálnou povinnou výbavou. 

Zvyknem mať posledný čas pocit, že všetky dni sú rovnaké. Doma udržiavať poriadok, mať navarené a niečo dobré upečené. Byť čo najviac s deťmi v lese, tvoriť zaujímavé aktivity a snažiť sa zažiť stále niečo nové. A popri tom celom sa mať rád. Aj my sme prešli štádiom hľadania si systému, ponorky a aj frustrácie či úzkosti. Kládla som si otázky ako toto špecifické obdobie obmedzení „obmedzí“ aj naše vzťahy doma. Zrazu sa okruh tém na naše spoločné manželské zdieľanie zásadne zmenil. Už sa ho nepýtam, ako sa mal, keď sa vráti zo svojich bežných pracovných výjazdov. On sa ma nepýta, ako som sa mala s deťmi a čo nové som s nimi objavila.

Paradoxne zažívame ešte kvalitnejší a plnší čas. Užívam si pocit a skutočnosť manželovej neustálej prítomnosti. Užívam si vedomie, že na všetky radosti aj  starosti mám vždy po ruke ochotného človeka a ešte ho aj mám rada. Našli sme si systém, ktorý vyhovuje nám všetkým. Snažíme sa myslieť nie len na potreby našich detičiek ale aj seba samých. Omnoho viac sa rozprávame o našom spolužití, bývaní. O tom, ako by sme mohli veci vylepšiť. Kde chýba polička aj čo by sme mali zmeniť na výchove. Predstava, že sa stretneme s našimi rodičmi či priateľmi v nás zrazu vzbudzuje milú nedočkavosť a zároveň si to nesmierne vážime. A pritom donedávna taká samozrejmosť.

Viem, že tohtoročná jar veľa ľuďom vzala prácu, členov rodiny, istoty a možnosti. Ale istotne nám aj veľa dala. Okrem iného aj priestor na upevňovanie toho najzákladnejšieho v celej spoločnosti. Nesmierne sa teším na normálny život bez aktuálnych obmedzení. Zároveň však mi mnoho dôsledkov obmedzení bude chýbať…

Text: Mimka Mackovjaková