Po tom, ako sme sa v januári zasnúbili, hlavná vec, ktorú sme riešili bola jednoduchá, ale nesmierne komplikovaná otázka: Zostať či odísť? Letenku som mala spiatočnú a 23. januára (jedenásť dní po našom zasnúbení) som sa mala pekne krásne vrátiť späť domov do Bratisky, do svojho bytu, v ktorom som bývala so svojimi kamarátmi.
Doma som mala ideálny život. Dobrý plat, začatá kariéra ilustrátorky na voľnej nohe, skvelé priateľstvá, rodinu, a aj napriek tomu, že som nemala všetko naplánované a vyriešené, žilo sa mi dobre. Preto keď sa ma Ryan opýtal či si ho vezmem, ale najmä či si ho vezmem vo veľmi blízkej budúcnosti a či s ním zostanem bývať v Coloráde, nebolo mi všetko jedno. Zdalo sa mi, že ak tak spravím, na jednej strane bude konečne môcť skončiť utrpenie v podobe vzťahu na diaľku…na tej druhej, však, by to prinieslo mnoho nových výziev a iný druh bolesti.
Ak by som zostala, znamenalo by to odlúčenie od rodiny a „vzťah na diaľku“ so všetkými kamarátmi doma. Znamenalo by to vytrhnutie z rutiny, vytrhnutie z príjemného pocitu poznania. Bola by som zrazu nepoznaný niktoš a zároveň by som sama poznala okrem Ryana len niekoľko ďalších ľudí. Nebolo to vôbec ľahké rozhodnutie a sama vlastne neviem ako sa to stalo, že som sa rozhodla tak, ako som sa rozhodla. Ak ma sledujete na Instagrame, tak viete, že som zostala. A vlastne viete aj to, že sme sa s Ryanom už vzali, ale to sa ešte predbieham. Poďme na to pekne postupne.
Po rozhodnutí zostať sme rýchlo začali plánovať svadbu. Dátum sme si dali na veľkonočný víkend: 11. apríla. Vtedy sme ani len netušili, že v ten čas by sme mohli byť zavretí doma v karanténe kvôli celosvetovej pandémii. Teraz je nám to celé vlastne trochu smiešne. Nikdy predtým sme necítili „Človek mieni, Pán Boh mení“ tak bytostne na vlastnej koži. Nuž ale vtedy v januári sme svoju plnú pozornosť venovali príprave svadby, ktorá bola neskôr odložená o niekoľko mesiacov.
Úplne na začiatku sme si stanovili našu víziu. Ja osobne už dlhé roky zbieram svadobné nápady na Pintereste a preto pre mňa nebolo vôbec náročné vysvetliť a opísať, čo si predstavujem (hlavne po tej vizuálnej stránke). Chcela som niečo trochu industriálne, trochu hipsterské. Niečo nekonvenčné a hlavne žiadny gýč. Aj napriek tomu, že rozumiem kráse ruží a lesklých záležitostí, ja som túžila po niečom viac prírodnom. Veľa zelene, bielej farby a trochu zlatého akcentu. Veľa svetielok a sviečok, dobrého vína, jedla a kávy…Chcela som, aby naša svadba bola príjemná párty bez zbytočných tradícií, ktorým ja ani Ryan nerozumieme a nadovšetko bez zbytočného stresu. Chceli sme sa z toho celého tešiť, a tak isto sme chceli, aby si aj naši hostia mohli s nami užiť príjemný deň. Pinterestovú nástenku som si preorganizovala, pridala ďalšie nápady, začala spisovať súhrnný dokument/plánovač svadby, ktorý som nazvala „Wedding Guide 101“ a zapisovala som si, čo všetko treba vyriešiť, komu všetkému treba zavolať, čo všetko treba zohnať a aj kto by mal čo na starosť. Rada plánujem a tak verte či nie, toto bolo pre mňa veľmi príjemné.
Dôležitá vec bola, že po tom, ako sme mali jasnú víziu, stanovili sme si náš budget – teda limit, ktorý sme určite nechceli prekročiť. Po približnom spočítaní nákladov za priestory, jedlo, dezert, drinky, šaty, obrúčky a všakovaké iné výdavky, sme ho stanovili na 6 tisíc amerických dolárov. Nie je to „málo“. Mám kamarátov, ktorí všetko vtesnali do 3, avšak aj takých, ktorí zďaleka prekročili 10.
A tak sa to celé začalo, plánovanie svadby v plnom prúde. Ale chcela by som podotknúť, že plánovať svadbu v meste, ktoré nepoznáte veľmi dobre a v ktorom nepoznáte veľmi veľa ľudí/ nemáte kontakty, nie je také jednoduché. Samozrejme dá sa to…len vás to bude stáť trochu viac času. Keď sme konečne našli ten správny priestor pre našu svadbu, veľmi sa mi uľavilo. Je to väčšia hipsterská kaviareň v centre mesta s odhalenými tehlovými stenami, so svetielkami zavesenými zo stropu a s veľmi príjemnou atmosférou. Okrem iného som sa veľmi tešila, že tento priestor znamenal dobrú kávu pre našich hostí. Ďalej sme vyriešili svadobnú fotografku. Toto bola pre mňa trochu výzva, lebo ako som už spomenula, nemám tu kontakty. Našťastie existuje instagram a sociálne siete, na ktorých sa dá umelcov celkom ľahko vyhľadať. Tieto dve položky – priestor a fotografie – už sami o sebe zabrali väčšinu nášho rozpočtu (teda 4000 dolárov). Ďalej sme teda pracovali s vedomím, že ak nechceme prekročiť rozpočet, na všetko ostatné nám zostávajú už len dve tisícky. O tom, na čom sme sa rozhodli ušetriť a ako sme vyriešili jedlo, výzdobu a aj šaty vám napíšem neskôr. Zatiaľ len toľko, že veľmi odporúčam mať najprv víziu a jasne stanovené svoje priority. Keď viete, čo je pre vás dôležité a na čo vám nevadí minúť viac peňazí, viete si to pekne porozkladať a jednoducho vynechať položky, ktoré pre vás nehrajú tak dôležitú rolu.
Pomerne rýchlo sme mali vyriešené aj letenky a prepravu dôležitých hostí (teda moje družičky a maminu). Keďže som z väčšej rodiny (mám 7 súrodencov), mnohí sa ma pýtajú či mi to nie je ľúto, že nemôžu prísť na svadbu všetci. Nuž, je. Ale niekedy sa nedá všetko. Letenky do USA sú drahé a prepraviť celú rodinu by stálo viac než si môžeme dovoliť. Preto sme sa rozhodli mať mini svadobnú oslavu, keď prídeme Slovensko znovu navštíviť.
Zdalo sa nám, že všetko ide tak, ako má. Pozvánky sme už mali nadizajnované, vytlačené aj odoslané, šaty vybraté, Ryan svoj oblek, mali sme prichystané rôzne objednávky dekoračných záležitostí a všetko presne podľa plánu, keď tu zrazu jeden marcový večer popri pečení vystúpil americký prezident vo večerných správach s náležitým oznamom. Spozornela som, ale nevenovala som mu svoju plnú pozornosť. Ešte som si miešala cesto, keď oznámil, že najbližších 30 dní nebude môcť nikto z Európy cestovať do Ameriky. Vtedy sa mi zdalo, akoby sa trochu zastavil svet. Na pár sekúnd som sa zasekla až kým mi došlo, čo to vlastne znamenalo. O tých 30 dní sme totiž mali mať svadbu. Takže žiadne z mojich družičiek a ani moja mamina by sa na svadbu nemohli dostať ani keby veľmi chceli. V tom čase sme v Coloráde mali zakázané stretnutia nad 250 ľudí. Naša svadba mala mať do 100 hostí a preto sme ešte príliš nestresovali. „Veď to má byť až v apríli.“ Neskôr prišiel zákaz stretávania sa v skupinách nad 10 ľudí a čoskoro aj povinná karanténa. Bolo nám teda jasné, že žiadna svadba v apríli nebude. A tak sa naše plány zas a znovu prekrútili dolu hlavou a zase raz sme sa museli prispôsobiť. Zdá sa, že život neplynie presne podľa toho, ako si zmyslíme, ale asi je to v poriadku. A ako som už hovorila, ak ma sledujete na instagrame (@kaiah.illustrates), tak viete, že sme sa vzali aj tak. Ešte týždne pred karanténou samozrejme. Mali sme maličký obrad so zopár kamarátmi a Ryanovou rodinou pri rezervoári nad mestom. Bol to veľmi chladný deň. Mali sme na sebe krémové biele svetre (žiadne šaty či oblek), vymenili sme si sľuby, podpísali sme papiere, oslávili sme večerou s našimi blízkymi a nakoniec sme s Ryanom strávili noc vo veľmi peknom hoteli v centre mesta. A bolo to milé a unikátne a veľmi špeciálne. Vtipné na tom je to, že sme to takto plánovali urobiť ešte pred koronou kvôli všetkým legálnym záležitostiam. Chceli sme sa oficiálne vziať už predtým, ako by sme mali veľkú svadbu. A tak sme to aj spravili. Celkom spontánne, bez stresu, s radosťou, s láskou. A teraz s danou situáciou sme o to radšej, že to tak bolo.
A tak je teraz svadobná oslava preložená na koniec leta. Väčšina z nej je už naplánovaná a teraz je len odložená v šuflíku a čaká. My sme už svoji a začíname naše manželstvo spolu v karanténe v našom novom byte a čakáme, ktoré z našich ďalších plánov budú prevrátené na ruby. Ale viete čo? Asi je to jedno, lebo sme spolu tak či onak a budujeme si nový domov. Domov, ktorý je ďaleko od toho môjho, domov, ktorý je iný ako ten, ktorý som doposiaľ poznala. Domov, ktorý je náš spoločný a ktorý budem ešte dlho spoznávať…až dokým znovu nebude čas na vytrhnutie koreňov a nepresunieme sa niekam inam.
Nakoniec len toľko, že plánovať svadbu v zahraničí bez najbližších kamarátov a rodiny je výzva sama o sebe. O to viac, ak sa zasnúbite a plánujete mať svadbu v priebehu troch mesiacov. A o to viac, ak ste toto zahraničie pôvodne prišli len navštíviť na Vianoce…a o to viac, keď sa do toho celého pripletie celosvetová pandémia a karanténa. Vtedy už môžu ísť všetky plány do koša, ale aj napriek tomu je toho tak veľa, z čoho sa môžeme tešiť. Aj napriek všetkým zmenám a výzvam stojí za to bojovať za naše vzťahy…za naše lásky. Tak sa majte pekne, držte sa v karanténe a o pár týždňov sa ozvem znovu!
Text a ilustrácia: Kaja Macinská
Foto: TJ Wessel