Inak povedané Dlhá svadba, krátke manželstvo. 

Kaplnka sv. Michala na Oravskom hrade ukrýva vzácny epitaf Juraja Turza. Práve tu vám pod vyobrazením tohto niekdajšieho uhorského palatína latinské slová vyjavia vieru, že Turzov rod vytrvá naveky. Želania Juraja Turza sa však nevyplnili, lebo už o päť rokov neskôr jeho jediným synom Imrichom vymrel Turzov rod po meči. Niektoré nepotvrdené hypotézy pripisujú Imrichov predčasný skon potomkom Alžbety Bátoriovej. Má ísť totiž o pomstu za to, že práve Imrichov otec túto krvavú grófku odsúdil na doživotné väzenie na Čachtickom hrade. Čo ale predchádzalo tomuto smutnému koncu? Medzi iným to bola aj svadba Imricha s Kristínou Ňáriovou, ktorá do života mladého Turza priniesla svetlo a radosť.

Hoci je Juraj Turzo v debatách historikov aj neodbornej verejnosti známejší ako jeho syn, napriek tomu sa zaujímavá publikácia z pera Mikuláša Kubínyiho v preklade Tünde Lengyelovej venuje práve Imrichovi. Časť tejto biografickej publikácie opisuje aj veľkolepé svadobné oslavy, ktoré velebili lásku medzi mladým Imrichom a krásnou Kristínou.

Imrich bol synom už spomínaného Juraja Turza a Alžbety Coborovej. Juraj sa preslávil ako známy bojovník proti Turkom, kráľovský radca a podporovateľ Slovákov a protestantizmu. Verejnosť si ho ale najviac spája s neslávne známym procesom s Alžbetou Bátoriovou. Jeho syn Imrich mal teda skvele vyšliapaný chodníček a jeho úspešnú budúcnosť čítali mnohí napísanú vo hviezdach. Stal sa rektorom univerzity vo Wittenbergu a tiež županom Oravy. Po otcovej smrti prebral všetky povinnosti súvisiace s rozsiahlymi majetkami jeho rodu. Vtedy dvadsaťročný Imrich teda k nadobudnutému majetku túžil prijať aj lásku v podobe manželky, ktorú napokon našiel vo vtedy len štrnásťročnej Kristíne Ňáriovej, dcére jágerského a varadínskeho kapitána Pavla Ňáriho. 

Ako to v minulosti rozhodne nebolo zvykom, Imrich a Kristína k sebe od prvého momentu prejavovali veľkú náklonnosť. Fakt, že sa ich rody môžu spojiť a ich manželstvo je teda považované za vhodné, obaja vnímali ako splnený sen. Imrich svoju snúbenicu zbožňoval a vzhľadom na jeho majetok a postavenie, chcel svoju náklonnosť vyjadriť aj inak než len zamilovanými pohľadmi a dlhými listami. Rozhodol sa teda spustiť prípravy na jeho veľkolepú svadbu. Imrich rozhodne dbal na každý detail, preto sa vrhol aj do rekonštrukcie bytčianskeho kaštieľa. Steny nechal vymaľovať, izby pre hostí zas honosne zariadiť. Špeciálnu starostlivosť venoval príprave svadobného paláca, ktorý dal postaviť ešte jeho otec Juraj. Túto 42 m dlhú budovu, ktorej celé prvé poschodie pozostáva z tanečnej sály, nechal Imrich vymaľovať freskami, steny pozlátil a potiahol čalúnmi. Náročnú prípravu si žiadali aj iné svadobné požiadavky. Svadby sa zúčastnilo dvesto jazdcov, päťdesiat pešiakov, veľký počet sluhov, lokajov, zbrojnošov, muzikantov a kuchárov, ktorých bolo nevyhnutné vybaviť novými uniformami. Bolo treba zabezpečiť aj nové hrnce, zásobovacie vozy, kuchynské náradie, no aj nový postroj pre kone. Ženích tiež pre svoju nevestu nechal pripraviť pozlátený voz so stĺpmi s erbom leva a jednorožca. Imrichovi so svadobnými prípravami pomáhala aj jeho matka Alžbeta Coborová, ktorá už vydala päť svojich dcér, preto mala bohaté skúsenosti so zabezpečovaním veľkolepých osláv. Práve ona sa teda zaslúžila o naplnenie všetkých komôr a skladov. Vďaka jej spolupráci do Bytče doviezli potraviny z lietavského a oravského panstva. Bolo totižto potrebné zásobiť sprievod od Bytče po Tokaj, no a odtiaľ až do Kráľovského Chlmca. 

Nevyhnutné bolo tiež zaslanie pozvánok šľachticom, ktorých počet sa bez ich rodinných príslušníkov vyšplhal nad stovku. Okrem urodzených pánov bola pozvaná aj miestna šľachta, no aj veľmoži z veľkej diaľky, ďalej kapitáni, poručníci a podobne. Imrich sa tiež skontaktoval s Pavlom Alvinczym, kazateľom z Košíc, ktorého už predtým poprosili o prevedenie sobášneho aktu. 

Kaštieľ v Bytči už koncom októbra roku 1618 vítal vznešených hostí. Tí najdôležitejší bývali priamo v kaštieli a ich početné sprievody ubytovali v meste primerane k ich postaveniu. Trúbka následne 11. októbra ohlásila čas odchodu svadobného sprievodu a ten sa vydal na dlhú cestu. V sprievode sa v slávnostne vyzdobených šatách skveli osobnosti tej doby. Po svoju nevestu sa Imrich vybral v sprievode jeho dvestočlennej jazdy, nasledovalo ich 96 jazdcov od urodzených pánov, a za nimi 140 jazdcov pod velením Krištofa Erdödyho, Gašpara Ilešháziho a Michala Wizkelethyho. V sprievode sa objavili aj majstri, zámočníci, kováči, ránhojiči, remenári, výrobcovia vozov či 25 zbrojnošov. Tento svadobný zástup sa tak tiahol údolím Váhu, pričom v každej stolici sa k nemu pridávali ďalší hostia. Kým teda sprievod prišiel do Zemplína, počet panských kočov už dosiahol číslicu 63. 

O samotnom obrade sa toho veľa nevie, no niečo o jeho prepychovosti nám môže napovedať množstvo použitých pozlátených fakieľ, či dymovnice a sedliacke tafty. O pompéznosti osláv nás však najviac informuje množstvo skonzumovaných potravín a nápojov. Na prípravu jedál bolo použitých až 1078 meríc rôznych druhov múky, 17 volov, 60 baranov, 241 jahniat, 20 teliat, 50 prasiat, 300 kapúnov a sliepok, 75 husí, 1000 vajec, 70 prepelíc, 2 tetrovy, 50 zajacov, 2 jelene, 1 srna, 55 šťúk, 169 kaprov, 100 pstruhov, 54 holieb vareného masla, no aj viac než 1200 litrov vína a takmer 2000 litrov piva.

Svadobný palác bol slávnostne nasvietený stovkami sviec a fakieľ, všade sa skveli turecké a perzské koberce. Príborníky boli naplnené vzácnym zlatým a strieborným riadom. V strede sály, ako bolo toho času zvykom, stála svadobná spálňa oddelená ťažkými závesmi, zakrývajúca slávnostne pozlátenú svadobnú posteľ s nebesami. 

Do rytmu tanečníkom hrali muzikanti s lutnami a husľami. Hodvábne a atlasové šaty bohatých hostí tak mohli odrážať lesk a prepych vtedajšej smotánky. Svadobná hostina trvala až mesiac, niektorí však hovoria, že sa slávilo celý rok. Bohatstvo Turzovho rodu bolo preukázané, láska spečatená a mladý pár sa vydal zdolávať prvé prekážky. Niektoré z nich boli neprekonateľné, no o tom sa už píše aj číta ťažšie. 

Text: Alžbeta Jacková 

Zdroj: Mikuláš Kubínyi – Imrich Thurzo (preložila Tünde Lengyelová) 

Foto: web.