No určite nie je! Hovorila som si v čase, keď mi prípravy na svadbu v kombinácii so skúškami v škole a prácou brali všetku energiu aj chuť do života. Snažila som sa uvažovať racionálne a zodpovedne. Videla som všetky tie veci, ktoré je ešte aj po svadbe dôležité zariadiť. Vrátiť šaty, odviesť návleky na stoličky. Ísť kadečo vyplatiť a vrátiť a odniesť a prečítať všetky pohľadnice…

Našu predmanželskú prípravu sme brali veľmi vážne. Vyberali sme si rôznych ľudí, ktorí nám mali rozprávať o jednotlivých oblastiach v živote, v ktorých sme vnímali, že vynikajú. Jednými boli aj Paľo s manželkou. Strávili sme u nich doma v Dolnom Kubíne dva dni a rozprávali sme sa o rôznych manželských zákutiach. Čo je krásne, čo bolí a čo by robili inak.

Medzi rečou sa nás Paľo spýtal, či plánujeme ísť na svadobku. Tak sme mu jednohlasne odpovedali, že nie, a zároveň ho zahrnuli rôznymi argumentmi.

„Po svadbe je najdôležitejšia svadobná cesta,“ povedal niekde medzi rečou Paľo. Je to prvý kľúčový manželský čas. Zabudnite na predstavu súkromného rezortu na Maldivách alebo niekde v dažďovom pralese. Je jedno, kde budete. Pokojne aj v malej chate v Nízkych Tatrách. Hlavne buďte. Sami dvaja.

Aj keď som si po jeho slovách v hlave hľadala ďalšie výhovorky, prečo je po svadbe dôležitejšie doma triediť porcelán a nie sa niekde trepať, časom sme túto tému s Adamom znovu otvorili. Spýtal sa ma nebezpečnú otázku. Ak by sme išli, kam by si chcela ísť?

Neviem, ako to máte vy, ale ja keď si niečo pekné predstavím, už sa tej predstavy neviem vzdať. A zrazu som sa ocitla v zajatí Toskánska a Francúzska.

A potom, pár dní neskôr, som videla na mojom maili letenky do Nice.

Ten čas bol ozaj jedinečný. Všetky svadobné emócie a zážitky v nás pomaly doznievali, spomínali sme na tie milé situácie a snažili sa uchopiť tú novú. Že sme sa vzali, že sme z toho radi a že budeme už navždy spolu. Po večeroch sme sedávali na balkóne a sledovali pomalý život v malej francúzskej dedinke. Na raňajky sme si dávali croissanty s jahodovým džemom. Na trhu sme si kupovali prvé spoločné veci. Tešili sa z toho, že mnoho vecí je pre nás prvýkrát.

Najradšej spomínam na to, ako som Adama v obchode prehovárala, že také krásne hnedé šálky doma na Slovensku nikde nekúpim, a preto ich musíme kúpiť tam. K šálkam sa potom pridala aj panvica, lebo má zasa moju obľúbenú farbu. A tiež zelené utierky…

Svadobná cesta má svoje čaro. Keď debatujete o starých témach, ale zrazu s novým nádychom. Keď sa prechádzate po starých vydláždených uličkách a neviete, kam vás zavedú. Keď chcete zdieľať svoju radosť a vidieť, že sa z nej tešia aj druhí.

Svadobka ozaj nie je o all inclusive a nie je ani o filmových západoch slnka.

Je to o hlbšom vnímaní a užívaní si toho druhého. Je to prvé nastavovanie sa na nový spôsob života. Na život, keď sa z dvoch stáva jeden a tak je to dobré.

Mimka