Rozprávkovo krásne šaty sú svadobným odevom, s akým sa stretávame dnes. Kedysi sa však nevesta obliekala celkom inak. Jednou z alternatív bol svadobný kroj, i keď ani ten nebol na svadbách v minulosti jednoznačným pravidlom. V čom bolo teda svadobné odievanie v minulosti odlišné od toho dnešného?
V minulosti existovali pri výbere svadobného odevu zväčša dve možnosti. Buď ste sa vydávali vo svadobnom kroji alebo ste šli pred oltár v svadobných šatách. Tie však nemali podobu tých dnešných a ich výber mal presné pravidlá. Čo všetko teda muselo v minulosti spĺňať svadobné odievanie?
Variant bez svadobného kroja
Šaty
Slovenské svadby sú síce silne prepletené s ľudovými tradíciami, no napriek tomu sa z času na čas konali aj také, na ktorých svadobný kroj nefiguroval. Išlo najmä o svadby mešťanov, ktorým svadobný kroj nebol až taký blízky. Aj takáto svadba však mala v oblasti obliekania svoje pravidlá. Jedným z nich bolo, že nevesta mala namiesto kroja oblečené šaty dlhé až po zem, bez výstrihu a s dlhými rukávmi, aby bola jej postava čo najviac zahalená. Tradovalo sa totiž, že čím viac šaty zahaľujú, tým viac nevestu chránia pred zlými silami a pred urieknutím. Šaty pritom nemuseli byť vôbec biele. Tie sa totiž do Európy, a aj na Slovensko dostali až po roku 1840, keď si ich po prvýkrát v histórii obliekla anglická kráľovná Viktória.
Závoj
Neodmysliteľnou súčasťou nevestinho odevu bol závoj. Ten bol však v minulosti nepriehľadný a k oltáru preto museli museli viesť. A hoci sa tento zvyk zachoval dodnes, jeho význam je iný. Dnes je totiž odprevádzanie nevesty najmä emočným okamihom, v minulosti to bolo však jediné riešenie, ako odviesť nevestu k oltáru.
Priehľadné závoje sa k slovenským nevestám dostali až neskôr, s rozvojom tkáčstva. Vtedy remeselníci začali privážať aj luxusnejšie látky, s ktorých príchodom závoje postupne spriehľadneli. Ich farba pritom nebola len biela, ako dnes. Okrem bielej, ktorá bola napríklad v susedných Čechách považovaná za farbu smútku až do 16. storočia, sa používala aj žltá či červená. Jej cieľom bolo odohnať zlé sily a odvrátiť kliatby od mladého manželského páru.
Svadobný závoj však môžeme považovať za vcelku novodobý svadobný prvok, a to najmä preto, že bol v minulosti až priveľmi drahý. Jeho cena zodpovedala 4 kravám, preto si ho mohli dovoliť len majetnejšie nevesty.
Variant so svadobným krokom
Svadobný kroj
Kroj bol kedysi povinnou výbavou každého dedinčana. Jeho typickým znakom bolo, že sa líšil v závislosti od regiónu, a to nielen strihom a farbou, ale najmä výšivkami, ozdobami či inými doplnkami, ktoré sa stali jeho neodmysliteľnou súčasťou. Svadobný kroj sa však od toho pracovného viditeľne odlišoval. Zdobenejší a oveľa honosnejší bol najmä kroj v úrodných nížinatých oblastiach, kým v podhorských a horských bol skôr jednoduchší – strihovo, aj zdobene.
Parta
Neodmysliteľnou súčasťou svadobného kroja bola parta. Pôvodne sa plietla z čerstvých kvetov, až neskôr sa začali na jej zhotovenie používať umelé kvety. Partu mala nevesta pripevnenú k hlave farebnými stuhami, medzi ktorými prevládala červená, zelená, žltá či modrá. V kombinácii s krojom parta slúžila ako náhrada závoja, kým stuhám sa pripisovala ochranná moc.
Úvodnica
Súčasťou ženského svadobného kroja bola aj tzv. úvodnica – plachta, ktorú si nevesta prevesila cez ramená a jej konce voľne padavo splývali cez ruky. Slúžila na zahalenie holých paží počas svadobného obradu v kostole, no zároveň mala aj ochranný charakter. V každom z regiónov mala, rovnako ako kroj, svoju špecifickú podobu a zdobenie, rovnako ako aj svoj ľudový názov.
Nech už sa nevesta a ženích rozhodli využiť ktorýkoľvek variant svadobných šiat, vždy platilo, že sa líšili od bežného oblečenia. Svadba bola výnimočným dňom, preto aj šaty museli byť výnimočné. Ženích a nevesta si preto obliekli to najlepšie, čo mali, a na tom, či to bol kroj alebo šaty na bežný spôsob, až tak nezáležalo.
Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová
Foto: David Kamenský Photography