Zásnuby alá Frozen

V prvom rade je dôležité spomenúť, že Kaja nemá rada zimu. Kaja by najradšej žila v tropickej krajine, kde je celý rok leto. Teplo, slnko, šaty, more… To je také moje. A čo sa zimy týka…prežijem, lebo musím. Najradšej by som však v zimných mesiacoch hybernovala, na chvíľku vyšla, keď prídu Vianoce a potom znovu zaliezla a zobudila sa až keď sa oteplí. Super, teraz keď sme si toto už vyjasnili, zostáva len toľko, že už od kedy si pamätám, snívala som o tom, ako raz budú vyzerať moje zásnuby. Na YouTube som si pozrela nespočetné množstvo videí zásnub neznámych ľudí a vyronila som pri nich nejednu slzu. Teda tvrdenie: „Kaja je romantik od hlavy po päty,“ je určite pravdivé. Vždy som snívala o tom, že teda tie moje zásnuby budú romantické a ležérne…žiadny gýč (len hlavne nie ruže, prosím! Oh a určite žiadne veľké publikum, prosím! Ďakujem!). Najlepšie by bolo, keby sa ma môj potenciálny milý opýtal, či si ho vezmem niekde na krásnej lúke s kvetmi, ďaleko od ľudí…pri západe slnka. A zároveň, keď už bude tma, a nech prinesie sviečky a svetielka. Nech mi povie krásne slová až ma to dojme, ale nie príliš a nech niekde v diaľke hrá hudba (ako vo filmoch predsa). A prsteň! Prsteň nech je úplne presne podľa mojich predstáv
a nech sadne ako uliaty, ale bez toho, aby sme sa o tom museli predtým porozprávať. Oh a určite nech sa uistí, že budem mať super manikúru a krásny outfit a nech máme super fotky a možno aj také nejaké to video, akých som videla tak veľa na YouTube!

No a teraz reálne…na to, že som si myslela, že nie som príliš náročná, toto bolo dosť veľa požiadaviek… a celkom aj nereálnych. Na Pintereste som si pripravila celú nástenku s mnohými obrázkami zásnubných prsteňov, o ktorej som Ryanovi veľakrát povedala. Keď sme sa začali o našej spoločnej budúcnosti rozprávať viac a ja som začala tušiť, že možno sa zásnuby už blížia, svoje požiadavky som zúžila na dve. Prvá: len nech to hlavne nie je pred mnohými ľuďmi. Ryanovi som zopakovala mnohokrát, že ak je jedna vec, ktorú nechcem, tak je to to, že nechcem, aby ma požiadal o ruku pred veľkým publikom. A druhá: pred mojim posledným príchodom do Ameriky (v strede decembra) som Ryanovi povedala, že ak ma chce požiadať o ruku počas toho, ako budem v Coloráde, tak nech sa uistí, že si to nenechá na poslednú chvíľu. Nech ma nepožiada o ruku dva dni pred mojim odletom – v podstate mi išlo o to, aby sme mali čas si naše zásnuby spolu užiť ešte pred tým, než sa vrátim späť na Slovensko.

No a teraz k tomu, ako to bolo naozaj…Ako vskutku vyzerali moje „vysnívané“ zásnuby.

Z názvu je možno trošku jasné, že bola zima (nie ideálne, ale tak, bol to január…) To ma privádza k bodu číslo dva – bol JANUÁR… nie december. Môj odlet sa už neodvratne blížil. Dokonca som si už hovorila, že teda asi sa žiadne zásnuby diať nebudú, ale to mi akosi nedávalo zmysel, keďže sme mali mnoho rozhovorov o tom, ako by som možno mala zostať a možno by sme proste už mali byť spolu (toto nebolo len tak z nezmaru, ale mali v tom zamotané prsty aj všetky imigračné zákony a plány do budúcnosti). No akokoľvek prišiel druhý januárový týždeň a nič. Dokonca 11. januára, v sobotu večer, som si sadla na posteľ vedľa Ryana a začala…: “No, takže
akože…hmmm… chceš sa so mnou zasnúbiť…alebo ešte nie? Alebo teda, že mám to vôbec očakávať? Alebo nie?“

Chudák, pozrel na mňa a asi ani nevedel, čo povedať (vtedy som ani netušila, že jeho plán bol kľaknúť na koleno a opýtať sa tú život meniacu otázku už v nasledujúci deň). Z tejto konverzácie nevzišlo veľa dobrého, ona totiž napokon skončila hádkou. Síce sme sa navzájom ospravedlnili a aj odpustili, ale zostalo medzi nami také zvláštne neporozumenie. Na ďalší deň sme mali cestovať 6 hodín smerom na západ – išli sme navštíviť Ryanových starých rodičov, ktorí bývajú na druhej strane Colorada. Predtým, ako sme odišli mi Ryan hovorí, že po ceste tam by sme sa mali zastaviť v takom mestečku zvanom Dillon, lebo že sa tam nachádzajú
také ľadové zámky a že on tam už roky chcel ísť, ale ešte sa mu to nikdy nepodarilo. Tak že teraz je ten správny čas. „Hm, ok“, nezaujalo ma to veľmi, tak som len bez rozmýšľania súhlasila…lebo, veď ak po tom
tak dlho túži, tak prečo nie. Mne to nedávalo zmysel. Neprišlo mi (a stále mi nepríde) atraktívne ísť dobrovoľne do akýchsi „ľadových zámkov“. Mojim ušiam rezonovalo len slovo „ľadové“ a to považujem za nepriateľa. Ale teda, v nedeľu na obed sme sa vybrali na cestu. Veru mi aj mihla hlavou myšlienka, že možno ma požiada o ruku, lebo Ryan bol v ten deň nejaký nesvoj, ale jednak som to nechcela vysloviť zo strachu, že to tak nemuselo byť, ale tiež som naozaj veľmi dúfala, že to neplánuje urobiť v tých ĽADOVÝCH zámkoch. A tak sme sedeli v aute, počúvali hudbu, rozprávali sa a viezli sa krásnym zasneženým Coloradom. V aute nám bolo teplo, ale keď sme o nejaký čas dorazili do mesta Dillon a teplota vonku ukazovala niekoľko stupňov pod nulou, nechcelo sa mi z pohodlia a tepla auta vôbec vyjsť. Hneď ako som tak urobila, veľmi som ľutovala, že som vôbec niekedy
súhlasila s nápadom ísť navštíviť túto atrakciu.

Bola zima. Fakt veľmi zima. Taká tá, ktorú cítite aj v kostiach (ale to pre mňa nie je také nezvyčajné). Dokonca bolo pod mrakom a myslím, že po pár minútach, ako sme dorazili začalo aj snežiť. No teda, vošli sme do týchto zámkov, ale ono to vlastne neboli nijaké zámky. Boli to skôr ľadové
steny a zopár ľadových oblúkov, ktoré vyzerali trochu ako jaskyne. Najhoršie však bolo, že tam bolo NAOZAJ VEĽA ľudí. Teda nebolo to nejaké napráskané, ale ľudí tam bolo celkom dosť. Hneď mi napadlo, že toto určite Ryan neurobí, že veď predsa vie, že nechcem nijaké verejné zásnuby a teda ma určite nepožiada o ruku tu. Vydýchla som si. Ale ako sme sa ďalej
prechádzali a už sme videli všetko a už mi bola ozaj (ale naozaj) zima a chcela som odísť, Ryan len prekrútil oči a snažil sa ma presvedčiť, že by sme mali ešte ostať. Vtedy mi to už začalo byť také nejaké podozrivé, a preto som o to viac chcela odísť. Prišlo až k tomu, že som rozhodila rukami, dupla si nohou a povedala, že už odchádzam a že už tam určite nechcem byť. Prosím
a ďakujem! Rázne a dramaticky som sa otočila, keď tu zrazu na mňa vypleštenými očami pozerá Ryanov brat TJ (čítaj „tí-džej“). Na hlave mal čiapku, v rukách foťák, oblečný outfit, aký som na ňom nikdy nevidela a nikdy by som na ňom ani vidieť nečakala. Bol fakticky dobre zamaskovaný.
Očami som zaostrila na foťák a v tom momente mi bolo jasné, čo sa dialo. Tak predsa len ma išiel Ryan požiadať o ruku! V tom momente som trochu spanikárila a snažila som sa skryť či utiecť či čo, lebo myšlienka ľudí naokolo a ten mrazivý pocit zamrznutých prstov na nohách aj na rukách, a v tom momente aj zamrznutý mozog, ma nenechal veľmi logicky uvažovať nad tým, že to je vlastne skvelé a že by som sa mala tešiť. V tom momente ma Ryan chytil za plecia a povedal: „Kaja prosím, zostaň chvíľu na mieste, ja sa tu o niečo snažím“. Bolo jasné, že bol trochu nervózny. Presunuli sme sa o pár krokov do ľadového zákutia, kde našťastie neboli žiadni ľudia (Vďaka Bohu! Naozaj!), Ryan povedal zopár pekných zamotaných slov, kľakol na koleno, z vnútorného vrecka svojej bundy vytiahol čiernu krabičku, otvoril ju, pozrel na mňa a spýtal sa: „Kaja, vezmeš si ma?“

Ja sľubujem, že sa mi na chvíľu zastavilo srdce alebo sa na chvíľu zastavil svet alebo som sa ocitla v paralelnom vesmíre, ale zrazu som zabudla, kde sme a aká mi bola strašná zima. Zrazu mi úplne vypadlo z hlavy, že naokolo v diaľke sú nejakí cudzí ľudia a dokonca som úplne zabudla na fakt, že som kedysi mala akékoľvek požiadavky o zásnubách. Všetko to bolo v tom momente úplne jedno, lebo predo mnou kľačal môj Ryan. Pozeral na mňa svojimi veľkými hnedými očami, vyzeral tak úprimne zaľúbený a spýtal sa tú očakávanú a nečakanú otázku. Samozrejme, že som povedala áno. Rýchlo som ho dvihla na nohy a objala ho, úplne som sa zabudla pozrieť na ten prsteň, jediné, čo som v tom momente chcela, bolo skryť sa v jeho objatí. A tak som aj urobila. Áno áno, potom mi nasadil ten prsteň (a teda, ten bol presne ako vysnívaný,…ako z tej mojej nástenky!)

Potom som sa otočila na Tj-a, ktorý prezradil, že sa skrýval a špehoval nás celý čas od kedy sme vôbec do ľadových zámkov vstúpili. Urobili sme zopár fotiek a potom konečne odišli z toho mrazu do malej kaviarne, kde sme si všetci dali horúcu čokoládu (ja s mandľovým mliekom) a snažili sa spracovať, čo všetko sa stalo. Bolo to milé. Bolo to zvláštne. Čakané aj nečakané, ale hlavne naše. Síce stále nerozumiem prečo môj drahý zvolil takúto lokalitu a taký čas, ale vlastne je to asi jedno, lebo ako som povedala…v tom momente na ničom inom nezáležalo. Len na tom, že sme tam boli my dvaja. Len ja a on (a samozrejme náš drahý pán fotograf a brat TJ, lebo fotky sa podarili krásne!) A tak sa stali moje (ne)vysnívané zásnuby. Je to láska, lebo máme lásku.

Text: Kaja Macinská

Foto: TJ Wessel

0 komentárov

Pridaj komentár