Vďaka mojim deťom sa opäť vraciam do sveta detskej literatúry. Dokonca sa mi to stalo „nepriateľom“, keďže sa často neovládnem a kúpim viac kníh, ako by bolo vtedy treba. Milujem to. Sedieť s deťmi, čítať im, prenášať si situácie z kníh do nášho života. Áno, ako keby boli postavy a dej súčasťou našej rodiny.
Páči sa mi, ako na prvý pohľad jednoduchý sled slov dokáže hlboko zasiahnuť srdce, dušu, osobnosť. Nechať stopu. Nie chvíľkovú. Výraznú. Takú, ktorá ovplyvňuje dlho a intenzívne.
Heidi.
Jedna z tých vždy čerstvých, nesmrteľných, nadčasových a kvalitných kníh. Kto povedal, že patrí do detskej literatúry? Ja by som ju rada darovala snáď každému, bez ohľadu na vek.
Nedávno som si z knižnice požičala jej prvé vydanie. Kniha vonia za rokmi. Počas čítania som sa pozastavovala nad stále novými a novými dverami, ktoré sa mi otvárali.
- Mohli by to byť staré stromy, nepríjemný vietor, bežné lúčne kvety, strmé kopce či nebezpečné kozy. Naopak, sú to tie korenisté, voňavé jedle. A potom vietor, ktorý neustále prináša nové vône. Kvety, ktoré ohúria farbami a zasa tá vôňa. Vysoké kopce, ktoré ponúkajú nové obzory a výhľady..
Realita je taká, ako ju chceš vidieť. Môžeš sa sťažovať na všetko nefungujúce, nedostatočné, slabé.. Alebo budeš vo všetkom hľadať krásu, hĺbku a niečo nové.
- Mohlo by to byť jedno veľké životné nešťastie. Narušená identita, žiadne vízie. Sirota bez rodičov, bez budúcnosti a tisíc zranení k tomu.
Alebo to môže byť silná nespútaná osobnosť s hĺbkou, zmyslom pre cit, radostným srdcom. Osobnosť, ktorej zdanlivé „nešťastie“ je priestor na šťastie pre mnohých ďalších.
Áno, často môžeš prežívať ťažký čas, veľkú životnú skúšku či nikdy nekončiace trápenie. Ale čo ak práve toto Tvoje ubúdanie spôsobí nový život niekde inde? Čo ak tvoje trápenie dá iskru niekde inde? Čo ak tvoje ťažkosti prinesú novú nádej?
Buď „nástrojom“ na konanie veľkých vecí.
Dobrá literatúra nás robí lepšími ľuďmi. Detská literatúra nám presne ukazuje, ako by mal svet vyzerať, akí by sme mali byť my.
Láska, odpustenie, milosrdenstvo, ochota…
Text: Mimka Mackovjaková