Galina Fľaková hrá na husliach už od svojich štyroch rokov. Pobehala s nimi celý svet. Spolupracovala s Katarínou Knechtovou, hrala pre gruzínskeho prezidenta, generálneho tajomníka OSN či veľvyslancov z rôznych kútov sveta. Dnes hraním spríjemňuje svadobným párom ich výnimočný deň.
Husle patria medzi najnáročnejšie hudobné nástroje. Ako malému štvorročnému dievčatku napadlo, že začne hrať práve na nich?
K husliam som sa dostala v podstate náhodou. Moja staršia sestra išla na prijímačky na akordeón na základnú umeleckú školu, ja som tam bola s ňou. Riaditeľ ZUŠky akurát zháňal nových huslistov, preskúšali ma, niečo som im zaspievala, páčilo sa im to a zrazu som chodila na husle. Aj keď ma k nim priviedla náhoda, nikdy mi nenapadlo s hraním skončiť. Keď si spomeniem na detstvo, úzko sa spája s husľami.
Po ZUŠke som išla študovať na košické konzervatórium. V tom období som hrala v kvartete, v gospelovej, ale aj rockovej kapele. Neskôr som sa na základnú umeleckú školu opäť vrátila, vtedy však už ako učiteľka. Aj v tom období som si zahrala v rôznych zoskupeniach.
Vyskúšala si si hranie v mnohých zoskupeniach, hrala si rôzne žánre. Momentálne však pôsobíš najmä v svadobnom husľovo-gitarovom duu.
Presne tak, s gitaristom Marekom Kamenickým hrávame na svadobných obradoch. Nielen v kostole, ale aj na civilných svadbách, často aj v krásnych záhradách. Začíname hrať už polhodinku pred začiatkom sobáša, kým sa schádzajú hostia, aby sme navodili príjemnú slávnostnú atmosféru. Zväčša hudbou sprevádzame aj príchod nevesty a hráme aj cez omšu či obrad. V posledných rokoch si nevestičky veľmi obľúbili aj hranie počas gratulácií.
Prečo sa vaše duo skladá práve z huslí a gitary?
Myslím si, že husle sa hodia takmer ku každému hudobnému nástroju, a teda aj ku gitare. S mojim gitaristom Marekom sa poznám už od strednej školy, tak to prišlo nejako automaticky, že sme vytvorili duo. Už počas štúdia huslí na konzervatóriu som si uvedomila, že ma až tak nebavia také technicky náročné skladby. Začali sa mi páčiť romantické piesne, ktoré majú dušu a je v nich vášeň, napríklad také tango.
Keďže hrávate po celom Slovensku, určite ste už videli mnoho krásnych miest. Ktoré sa ti najviac vrylo do pamäti?
Navštívili sme mnoho miest, na ktoré by sme sa pravdepodobne nikdy nedostali. Najviac sa mi páčilo v kaštieli Galicia Nueva v Halíči. Veľmi ma uchvátila svadobná sieň, kde prebiehal obrad. Bola krásne zdobená od stropu až po zem, vyšperkovaná do posledného detailu. Bez zaváhania by som si tam rada opäť zahrala.
Hrali ste už na desiatkach svadieb. O aké piesne majú svadobné páry najväčší záujem?
My sme obaja muzikanti odchovaní na klasickej hudbe. O tú však nevestičky nemajú až taký záujem. S výnimkou Canonu in D od Pachelbela či známeho Svadobného pochodu od Richarda Wagnera. Obľúbenejšie sú známe popové skladby, ktoré páru pripomínajú ich spoločné zážitky, napríklad prvý bozk či tanec. Pesničky väčšinou vyberá nevesta.
A čo bolo najviac v kurze túto sezónu?
Najviac asi, už spomínaný, Canon in D. Ten sa na svadbu veľmi hodí, aj ja ho mám rada. A z populárnych pesničiek najmä Thinking Out Loud od Eda Sheerana. Dominovala aj stará dobrá klasika od Queen – Love of My Life, táto pesnička je však medzi nevestami obľúbená už dlhšie.
Stretla si sa už aj s nejakou zvláštnou požiadavkou? Predsa len taký heavy metal sa na svadbu asi úplne nehodí.
Heavy metal sme veru ešte nehrali (smiech). Jedna nevestička si však priala na svadbe zahrať pesničku All You Need is Love od Beatles. Je to síce pesnička s romantickou myšlienkou, avšak nie je to typický lovesong. Keď sme si ju s gitaristom pred nácvikom pustili, celkom nás prekvapili trúbky, ktoré tam hrali. Tie sa nám, samozrejme, nepodarilo napodobniť. Pesničku sme poňali trochu po svojom, nakoniec všetko dopadlo výborne a nevesta k oltáru prichádzala za sprievodu svojej obľúbenej pesničky All You Need is Love.
Menej typická bola aj pieseň z Krstného otca. Aj s tou sme sa úspešne popasovali. Radi na svadbe zahráme akúkoľvek pesničku na želanie.
Svadba je celkom emotívna udalosť. Emócie sa ešte umocnia, keď znejú romantické piesne…
To áno. Raz sme hrali skladbu od Ennio Morricone z filmu Legenda o pianistovi a takmer sa nám podarilo rozplakať ženícha, aj nevesta mala slzy na krajíčku.
Vo mne sa tiež hromadia emócie, rozhodne pre mňa hranie na svadbách nie je rutinou. Počas hrania však musím emócie držať na uzde a všetko zvládať profesionálne, záleží mi totiž na tom, aby z nášho hrania mali mladomanželia aj svadobní hostia nezabudnuteľný zážitok. Vždy mám pri hraní veľký rešpekt, uvedomujem si, že svadobný pár prežíva jedinečný deň, ktorý sa už nikdy nezopakuje.
Text: Galina Fľaková, Natália Babicová / Foto: Archív Galina Fľaková