Každý partnerský vzťah je v úvode krásny a zdanlivo dokonalý. Prvotná zamilovanosť však skôr či neskôr vyprchá, preto by sme náš vzťah mali stavať na ďaleko silnejších základoch. O tom ako ku vzťahu pristupovať a ako ho spestriť, aby nám časom nezovšednel, sme sa rozprávali so psychológom a happytariánom Alešom Bednaříkom.

Ako dlho vo vzťahu trvá prvotná zamilovanosť?

Úvodná zamilovanosť je vo vzťahu prítomná rôzne dlho. Táto dĺžka sa odvíja od konkrétneho páru, zvyčajne však hovoríme o období od 1 do 3 rokov. Ukazuje sa však, že zhruba u jednej tretiny párov nejaká miera zamilovanosti, i keď iného než romantického charakteru, aj po tomto období stále existuje a pretrváva.

Vieme sa už vopred pripraviť na situáciu, keď prvotná zamilovanosť zo vzťahu vyprchá?

Jednou z možností je uvedomiť si, že neexistuje iná možnosť ako tá, že úvodná zamilovanosť zo vzťahu naozaj vyprchá. Platí to pre všetky vzťahy na svete, no neznamená to, že daní partneri k sebe nepatria, alebo že by sa ich vzťah pokazil. Ide o jednu zo základných premien vo vzťahu, ktorú párová terapeutka Esther Perel označuje ako domestikovanú lásku. Pár, ktorý spolu žije v jednej domácnosti,  nevyhnutne stratí istú dávku vášne. Tá prvotná zamilovanosť, ktorá je nielen intenzívne romantická, ale aj erotická, sa totiž časom premení na tzv. priateľskú lásku, a je to úplne v poriadku. Práve tie páry, ktoré dokážu túto premenu ustáť, zostávajú spolu a sú stabilné.

Akými krokmi je dobré upevniť vzťah už v jeho úvode?

Základným predpokladom stabilného vzťahu je priateľský vzťah partnerov. Ak sú si partneri priateľmi, je im spolu prirodzene dobre, majú spoločné záujmy, podobné hodnoty, vedia sa porozprávať o tom ako niektoré veci prežívajú, o svojej práci, či sú spokojní s fungovaním ich intímneho života, a či je niečo, čo môžu urobiť pre jeho zlepšenie, či chcú spolu bývať, ako spolu chcú spolu žiť či tráviť spoločný čas, či sa chcú zoznámiť a spoznať rodinu a priateľov toho druhého. Presne takéto prepojenia, ktoré sa týkajú nielen hodnotovej a vzťahovej, ale aj sexuálnej, priateľskej, rodinnej a voľnočasovej oblasti partnerský vzťah stabilizujú. A práve to je jednou zo základných prevencií, ktorá, ak sa robí dlhodobo, vzťah posilňuje.

Na akých pilieroch by mal podľa vás stáť kvalitný vzťah?

Piliermi kvalitného vzťahu by mal byť súbor určitých partnerských zručností. Ide najmä o to, ako sme spoločne schopní riešiť konflikty, tráviť voľný čas a starať sa o domácnosť – či už ekonomicky alebo organizačne.

Ako by teda partneri mali riešiť konflikty?

Ukazuje sa, že práve tie páry, ktoré spolu riešia konflikty spôsobom, že v úvode síce vybuchnú, no neskôr, keď sa ukľudnia, vedia sa o danom probléme v kľude porozprávať a snažia sa jeden druhému vychádzať v ústrety, kvalitu svojho vzťahu posilňujú. Na druhej strane sa ukazuje, že páry, ktoré „vybuchujú pomalšie“, sú úspešnejšie ako talianske manželstvá.

Ako by malo vyzerať spoločné trávenie času?

Z hľadiska trávenia voľného času je dôležité nájsť určitú súhru v tom, čo chcú partneri robiť spoločne a čo oddelene. Aktivity, ktoré chceme robiť spoločne, majú byť akýmsi osviežením, pričom nesmieme zabúdať, že ich majú chcieť robiť obe strany. Je dôležité, ak partner z času na čas urobí niečo pre toho druhého, napr. ak má partnerka rada balet, partner s ňou pôjde na predstavenie aj napriek tomu, že on balet rád nemá. To isté by však mala urobiť aj partnerka pre svojho partnera. Ak on má rád výlety do lesa, aj ona by s ním mala ísť z času na čas na prechádzku. Treba si však dať pozor. Takýto prístup totiž nemá znamenať, že musíme neustále v niečom ustupovať, podstatné je, či máme nejaké spoločné záujmy a či teda trávime čas spoločne, lebo nás to baví oboch.

Okrem toho, ak chceme robiť nejaké spoločné rozhodnutia, napr. ísť spolu na dovolenku alebo sa spolu presťahovať, treba mať na pamäti, že ľudia majú rôzne tempo rozhodovania sa. To vzájomné načasovanie preto treba zladiť tak, aby ani jeden z partnerov na toho druhého netlačil, a naopak, aby ten druhý príliš nebrzdil toho prvého.

A čo spoločná starostlivosť o domácnosť?

Posledným pilierom, ktorý mnohí považujú za bežný a otravný, je spoločná starostlivosť o domácnosť. Tá sa netýka len ekonomickej stránky, ale aj jej samotného chodu od toho, kto zavolá inštalatéra, keď sa pokazí vodovod, až po to, kto kedy vysáva. Sú to bežné konflikty, no sú nevyhnutné a je dobré, ak v tomto smere majú partneri nejakú formu dohody, ktorú vzájomne rešpektujú a akceptujú, napr. Že sa striedajú pri vysávaní, alebo ak jeden partner vysáva a druhý umýva riad.

Čím je dobré spestriť vzťah, aby sme ho nezačali časom vnímať ako samozrejmosť?

V tomto smere je dobré robiť kroky, ktoré v nás evokujú ne-samozrejmosť, tzn. robiť to, čo považujeme za vzrušujúce, dobrodružné či exotické, pretože práve tým do vzťahu prinášame romantiku. Pre niekoho môže byť takýmto krokom dovolenka, pre iného zas spoločný wellness či poznávací zájazd. Tých možností je veľa, preto je dôležité, aby sa sa o nich partneri najskôr vzájomne porozprávali.

Druhým dôležitým krokom je, aby sme sa v tej bežnosti každodenného života učili užiť si a vážiť si spoločné chvíle, ktoré sú obyčajné. Napríklad to, že si ľahneme do postele, vezmeme si knihu a jeden opretý o druhého si spoločne čítame, či to, že si otvoríme fľašu vína a porozprávame sa o čomkoľvek, čo nás zaujíma. Toto scitlivovanie sa na spoločnú všednosť je podľa mňa ešte dôležitejšie ako spoločné dobrodružstvá. Jediné, čo je zlé na samozrejmosti, je, ak svojho partnera pokladáme za skoro neexistujúceho a vnímame ho ako kus nábytku. Pekným príkladom je, ak sa partneri napr. zídu pri raňajkách, pri večeri alebo pri obede, ktorý si spoločne pripravujú. To je situácia, v ktorej sa deje kopec vecí, ktoré sú síce bežné, no práve táto spolupráca náš vzťah utužuje.

Čo ak snaha o upevnenie vzťahu vychádza len z našej strany?

V takejto situácií existuje niekoľko možností. Ako prvé je dobré povedať si, a je to úplne v poriadku, že v rámci rozdelenia rolí, je tou mojou rolou tzv. utužovač vzťahu. To znamená, že ja som ten aktívny, kto partnera objíma, kto začína rozhovory, ja som ten, čo vymýšľa program, ten, čo kúpi letenky či lístky na koncert. Podstatné je, či partner na našu aktivitu pristane. Ak pristane a prispôsobí sa, je to v poriadku, pretože tie veci, ktoré robíme pre utužovanie vzťahu, prežíva spolu s nami.

Čo robiť, ak nás náš partner vníma len ako samozrejmosť?

Otázka je, čo znamená samozrejmosť? Samozrejmé vnímanie predsa nemusí byť zlé, ako sme si už povedali. Skôr by som videl problém v tom, že sa partner nechce s nami rozprávať, vyhýba sa diskusií, nechce sa zapájať do spoločného programu, nepodieľa sa na spolupráci ani v domácnosti a ani na spoločnom programe – vtedy je naozaj na mieste pýtať sa, či ten partner so mnou chce byť, prečo sa nezapája do spoločných aktivít a čo s tým môžem robiť?

Tú samozrejmosť si však treba ujasniť. My totiž môžeme mať pocit, že nás partner vníma ako samozrejmosť, pritom jemu samozrejmosť vadiť nemusí. Ak s vami chodí na výlety, keď ho zavoláte, ide s vami vybrať šaty na kamarátkinu svadbu, keď chcete, ide s vami na plaváreň, keď si to želáte, tak sa možno bude čudovať, že čo ešte viac chcete? Manželka či partnerka by v takomto prípade možno chcela, aby bol jej partner aktívny, no treba si uvedomiť aj to, že nemusíme chcieť a mať všetko 🙂

Ako sa ubrániť myšlienkam na to, že by nám s iným partnerom bolo možno lepšie než s tým, ktorého máme teraz?

Áno, toto je veľký problém, lebo dnes viac ako kedykoľvek v dejinách ľudstva vidíme neustálu konkurenciu. Kedysi bolo konkurenciou pre nášho manžela, ak sme na dedinskej zábave videli mužov z inej dediny, ktorí sa prišli predviesť a baliť ženy, prípadne sme iných, potenciálnych partnerov videli, keď sme šli na mestský trh. Dnes ale vidíme nonstop v televízií, na internete či na sociálnych sieťach stovky až tisícky iných ľudí, takže je pochopiteľné, že to pokušenie je veľké.

A ako sa tomu pokušeniu ubrániť?

Ako prvé si treba uvedomiť to je iba pokušenie, ktoré tak treba aj vnímať. To je ako keď vidíte v obchode zmrzlinu, ktorú si ale nekúpite, pretože si uvedomujete, že je to len pokušenie. Organizmus aj mozog na pokušenie samozrejme reagujú, pretože je to pre nich niečo nové a lákavé. A naozaj – je to len niečo nové. My tých cudzích ľudí predsa nepoznáme. Možno sme si prečítali, že boli na dovolenke a v posilke a vyzerajú dobre, ale nevieme, akí sú.

Druhú vec, ktorú je dobré si uvedomiť, je, že to, čo ma na tom pokušení priťahuje, je len moja fantázia,  keďže ja toho druhého človeka vôbec nepoznám.

Tretím krokom je uvedomiť si, čo ukazujú aj štúdie a skúsenosť skoro každého, že s každým novým partnerom budeme mať podobné radosti a podobné starosti. Alebo aj keď budú iné, tak to bude podobná kombinácia radostí, starostí, konfliktov a stresu ako tá, ktorú prežívam s aktuálnym partnerom.

Nakoniec je dôležité zamyslieť sa nad tým, prečo som s mojím partnerom, čo sa mi na ňom páči, čo si na ňom vážim, čo ma k nemu priťahuje, a kľudne si spomeňte aj na to, čo vás k nemu priťahovalo na začiatku vzťahu, pretože to tam v nejakej podobe ešte  stále budete mať.

Z čoho vyplýva vzájomná úcta partnerov?

Toto je veľmi ťažká otázka, ktorá vyplýva z každodenných, aj drobných krokov. Príkladom je fyzický kontakt, ktorý partnerovi prejavujeme v každodenných veciach ako napr. v bozku pri odchode do práce, spoločnej večeri, spoločnom varení, ale aj v tom, že sa spolu rozprávame o tom, aký sme mali deň, že nejaký objem času trávime spoločným programom, že nevyčítame tomu druhému, že s nami trávi málo času, keď vieme, že má prácu, ktorá mu to naozaj nedovoľuje.

Vzájomná úcta vyplýva najmä z toho, ako robíme spoločné rozhodnutia. Jednou z vecí, ktorá spôsobuje dešpekt (t. j. opak rešpektu), je, keď ten druhý nás absolútne nepočúva, neberie nás do úvahy, nechce sa s nami baviť, nechce nám vyjsť v ústrety, robí šialené rozhodnutia typu, že bez spoločnej konzultácie minie 5 tisíc eur, prípadne nás nerešpektuje v tom, že si neprajeme, aby neflirtoval a nepísal si s druhými. Všetko toto znižuje vzájomný rešpekt partnerov.

Ako docielime, aby sme si jeden druhého vzájomne čo najviac vážili?

Môžeme robiť to, je, že sa rozprávame o všetkých veciach, ktoré spôsobujú vzájomný dešpekt a rešpekt.  To, že si jeden druhého vážime, vyplýva aj z toho, že berieme do úvahy to, ako ten druhý niektoré veci prežíva, že sa tým snažíme aktívne zaoberať, vyjsť jeden druhému v ústrety, a že sme napriek všetkému stále rozhodnutí, že s naším partnerom chceme aj naďalej žiť.

Čo majú spoločné všetky dlhoročné, šťastné partnerské vzťahy. Majú nejaké spoločné znaky, o dosiahnutie ktorých by sme sa mali usilovať?

Tých znakov je niekoľko. Okrem rešpektu, si takýto partneri prejavujú aj vzájomnú vďačnosť a takú tú príťažlivosť typu – mne sa moja žena/manžel páči, som rád/rada za to, že je so mnou a za to, ako sa ku mne správa. Dlhodobo šťastní partneri sú ochotní spolupracovať a pomôcť si navzájom, neboja sa jeden druhého poprosiť o pomoc a vedia, že majú jeden v druhom oporu, že na nič nie sú sami, a že akúkoľvek ťarchu nesú spoločne. Okrem zábavného času spolu trávia aj tzv. čas pracovný a všetko, čo môžu, robia spoločne alebo si to rozdelia.

Okrem toho je dôležité aj to, čo títo partneri nerobia – ako napr. neustále vyčítanie typu “ty nerobíš toto, ty nie si takýto, nepomáhaš mi v tomto”. Toto nepomáha, práve naopak, vzťah to ničí. Namiesto výčitiek treba toho druhého skôr vyzvať a povedať mu “prosím, pomôž mi s týmto, prosím ťa, reaguj na mňa skôr takto, teraz si ma, prosím, vypočuj” a pod.

A ako vyzerá intimita dlhoročného, šťastného vzťahu? Aj v nich vyprchala prvotná zamilovanosť?

Všetky tie šťastné, dlhodobé partnerstvá fungujú ako priateľské vzťahy, čo však neznamená, že nemajú sex. Aj tie vzťahy, v ktorých už prvotná romantická fáza vyprchala, stále majú či už pravidelný alebo menej pravidelný sex, i keď relatívne rutinný. V konečnom dôsledku sa však ukazuje, že ľudia, ktorí sú v dlhodobých vzťahoch, majú bohatší intímny život ako tí, ktorí zo vzťahu odídu, sú single a niekoho hľadajú, potom majú vzťahy na jednu noc a keď si niekoho nájdu, opäť s ním nevydržia… Tie šťastné partnerské vzťahy nemajú stále “milenecké grády”, no majú ich z času na čas, keď majú dobrú chvíľku. A keď tú dobrú chvíľku nemajú a majú len všedné chvíľky, netrápia sa tým, že nezažívajú neustále vzrušenie. Neustále vzrušenie je neprirodzené. Ale môžeme byť optimisti – ukazuje sa totiž, že asi tretina párov aj po dvadsiatich rokoch prežíva vzájomnú príťažlivosť a lásku.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Unsplash