Zbierať inšpirácie pre napísanie skutočne kvalitného svadobného textu je zvyčajne celkom náročné. Nemalo by to byť iba o tom, že v momente, keď uvidíte romantickú scénu,  zbystríte pozornosť. Vnímať svoje okolie je však stále tou podstatou, ktorú treba vykonávať. Ja si zvyčajne všímam najmä starších ľudí, takých, ktorí majú za sebou niekoľko desiatok rokov spoločného života. Videla som páry, ktoré zdobili vrásky a sivé vlasy, no i napriek tomu sa tešili zo vzájomnej blízkosti a držali sa za ruky.

Som toho „staromódneho“ názoru, že v minulosti si lásku vážili viac. Hádam nemusím ani vyťahovať štatistiky rozvodovosti, ktoré neúprosne blikajú v alarmujúcich číslach. Ak chceme vidieť starú, možno prachom zapadnutú, no úprimnú a dlhotrvajúcu lásku, pozrime na starých rodičov.

Ja už starých rodičov nemám, no denne stretávam starých rodičov iných ľudí a snažím sa z ich správania odpozerať to, aký vzťah ich navzájom spája. Spomínam si na jednu cestu vlakom, keď som v Bratislave nasadla do rýchlika a psychicky sa pripravila na takmer 6-hodinovú cestu do rodných Košíc. V spoločnosti koluje konsenzus, že dopravné prostriedky vytvárajú rôzne príbehy. Stačí sa započúvať, zaostriť zrak a mať po ruke mobil, notebook alebo starú klasiku – papier a pero. Ešte v Bratislave si ku mne prisadol starší manželský pár. Bol to klasický pohľad – pán mal na sebe modrú košeľu a na nej hnedú, vzorom „vybíjanú“ pletenú vestu. Oči mu zdobili okuliare s čiernym rámom, ktoré mal na jednej strane podomácky opravené (rozumej prelepené textilnou páskou). Pani manželka mala niekoľko kusov svetrov, červenú šatôčku a okuliare, ktoré má snáď každá druhá babička – veľké okrúhle so šnúrkou okolo krku.

V hlave som si pomyslela, že sa mi dnes naskytne skvelá príležitosť na rozhovor alebo aspoň tiché a nenápadné dvíhanie očí od monitora obrazovky na prisediaci pár. Nedá mi nespomenúť ešte príručnú batožinu. Pán a pani mali pred sebou sudoku s kvalitne zastrúhanými ceruzkami. Na druhej strane barikády som bola ja s notebookom zapojeným cez dlhý kábel, pripojenými slúchadla a nabíjačkou s telefónom. Generačný rozdiel pomocou týchto prostriedkov je teda každému jasný. Vráťme sa však späť k nášmu príbehu.

V romantických príbehoch sú mladé páry plné lásky. Hovorí sa, že na svet hľadia cez ružové okuliare a majú voči sebe stále milý prístup. Vraj to po pár mesiacoch či rokoch prejde a nastane realita. Týka sa to údajne najmä manželstva. Cestou vlakom na trase Bratislava – Košice som sa mohla opäť presvedčiť o opaku. Najskôr ma pán párkrát nechtiac, no zrejme ani vedomky pichol svojou teleskopickou palicou, a potom postúpal po topánke, ako sa to stáva pri valčíku. Napočudovanie ma to nijako neodradilo a čakala som, čo sa bude diať.

Ich nežné slová a úsmev neboli len pretvárkou pred spolucestujúcimi. Takéto emociálne stavy dokážu dobre rozpoznať najmä ženy, a preto som bola presvedčená o tom, že im na sebe záleží. Najskôr som len počúvala, aký slovník používajú. Neoslovovali sa síce rôznymi medovými prívlastkami, no zachovávali obojstranný rešpekt. Aj v pokročilom veku a na verejnosti boli ochotní používať zdrobneniny: – Dáš si vodičku? Kúpim ti kávičku? – Nebolo ťažké dospieť k záveru, že sa muž o svoju manželku stále úpenlivo stará a stále patrí do skupiny gentlemanov.

V staršom tele sa nachádzal hravý a trochu detský duch. Z ničoho nič pani manželka jemne buchla svojho milého do lakťa a on jej so šibalským úsmevom a iskričkami v očiach šťuchanec vrátil. Keď som už nevydržala, predstavila som sa a opýtala na to, ako dlho už žijú bok po boku ako manželia. Keď je niekto toho názoru, že muži si takéto veci nepamätajú, tak ich rýchlo vyvediem z omylu. Pán manžel sa vyjadril ako prvý a s istotou odpovedal: – Už takmer 50 rokov. – Podľa ich spoločných slov sa recept na dlhé a šťastné manželstvo skrýva v pokojnej komunikácii, sebaovládaní a kompromisoch. Okrem iného bol ich vzťah o budovaní na pevných základoch bez sociálnych sietí, ktoré v súčasnosti uberajú veľa času zo spoločných chvíľ. Ich poťahovačky a príjemné dialógy by vniesli romantickú predstavu aj tomu najskeptickejšiemu človeku.

Text: Majka Pachová / Foto: unsplash, Richard Cao