Nedávno som bola na juhu Slovenska v krásnych viniciach. Čistá obloha, jemný vietor a dlhé, nekončiace rady viniča. Dokázala by som tam byť len tak celé hodiny. Zhodou okolností som tam stretla aj ich majiteľku. Sympatická žena, svieža s veľmi priateľským duchom. Rozprávať sa so starším človekom vie byť nesmierne obohacujúce. Hlavne, keď je ochotný hovoriť nie len o svojich úspechoch ale aj o premárnených možnostiach či nesprávnych rozhodnutiach.

Vždy ma mierne zaskočí, ako rozdielne sa vedia starší ľudia pozerať na aktuálnu dobu, v ktorej my mladí máme podať výkon, zanechať stopu a prežiť život naplno. Buď hovoria, že doba je ťažká a nebezpečná a mladým nepraje alebo úplne naopak, že naša generácia má všetky dvere otvorené a mali by sme to využiť, lebo taká prajná doba tu ešte nebola.

Zvyknem sa starších ľudí pýtať, ako svoj život prežili, čo by zmenili alebo odporučili nám mladým. Tak nejako som sa k tejto téme dopracovala aj so spomínanou pani z viníc. Z výrazu jej tváre a tónu hlasu bolo cítiť, že na svoju mladosť a produktívny vek spomína s radosťou a možno aj s tichou túžbou vrátiť čas a prežiť a užiť si všetko ešte raz. Lebo vtedy to bolo dynamické. Deti, práca, vinice. Veľký kolobeh, ktorý sa stále v niečom menil
a nenechával ich statických.

A čo dnes? Spolu s manželom zažívajú pocit, že všetko dobré sa už stalo. Cítia skôr izoláciu a samotu na materskej dovolenke. Čakajú len, kedy zavolajú deti, vnúčatá. Akoby ich život postupne stratil drive.

Ako je to možné.. pýtala som sa v duchu, na čo mi pohotovo pani odpovedala, akoby moju otázku počula.

Pracovný a rodičovský kolobeh bol tak intenzívny a rýchly, že im bral všetku energiu a na budovanie vzťahov s priateľmi ostávalo málo času. Bežné posedenia pri víne, víkendy na chate či dovolenky. Na nič z toho si nevedeli nájsť čas. Vlastne im to ani nenapadlo. Veď kedy aj. A zrazu, keď deti a práca odišli svojou cestou, ostali sami dvaja, bez spoločných návykov s priateľmi. Bez spoločných zážitkov, na ktorých by sa teraz, keď je na to čas,
dalo stavať..

Mám rada ten pocit, keď nestíham prať posteľné obliečky, lebo len čo jedni hostia poobede odišli, večer už prišli iní. Mám rada ten pocit, keď varím veľa s víziou, že bude na dva dni a zje sa to už v ten prvý. Lebo veď 10 ľudí.
Mám rada ten pocit, keď máme kalendár zaplnený rôznymi menami so srdiečkami a smajlíkmi. Mám rada ten pocit, keď nám niekto zavolá, že by k nám rád prišiel…

Text: Mimka Mackovjaková