A je to znovu tu. Zmenené plány v roku 2020. Už sa mi to trochu zdá, ako pokazená platňa. V marci to bolo ešte aspoň trochu zaujímavé a nové, v lete už to bolo trochu otravné…no teraz v Novembri je to už ako zlý vtip. Tak, ako sa tento rok menili hádam všetky svadobné plány asi všetkých párov na svete, tak sa menili aj plány na medové týždne. Akonáhle nám bolo jasné, že sa budeme brať  a aj spolu žiť tu v USA, rozhodli sme sa, že naše medové týždne strávime na Havaji. Zo Slovenska by to bola príliš dlhá cesta, no odtiaľto je to predsa o niečo viac znesiteľné. A tak bolo rozhodnuté. Začali sme si prezerať hotely, dokonca sme si jeden aj vybrali. Už už sme si išli všetko objednať, keď tu zrazu…Všetci vieme čo sa zrazu stalo. A tak sme náš havajský sen položili niekam na poličku a rozhodli sa, že raz, keď sa všetko ustáli naozaj pôjdeme.

A to ma privádza k dnešnému príspevku do denníka nevesty. Tak veľmi som chcela napísať krásny príbeh o našej dovolenke na Havaji, o krásnych plážach, oceáne, možno o nejakých vtipných príhodách, ale dnes by som vám mohla napísať len tak o svojich snoch vo forme nejakého vymysleného príbehu. Viete, takého toho “kde bolo, tam bolo…”. No napíšem vám o inej dovolenke… teda skôr “dovolenke”. Poďme ju nazvať prvý výlet mladomanželov.

Tak teda, poďme na to. Bol pondelok, 24. augusta. Dva dni po našej záhradnej svadobnej oslave. V tento deň Ryanovi začínal nový semester jeho posledného roka školy. Z šialených rýchlych priprav svadby sme sa veľmi rýchlo presunuli do každodenného rutinného života plného práce a školy. Bolo nám jasné, že celý náš svadobný zážitok je úplne iný, ako to bežne býva. Bolo nám ľúto, že sme nemali šancu ísť na svoju vysnívanú dovolenku, ale bolo nám tiež nad slnko jasné, že potrebujeme aspoň na chvíľu niekam vypadnúť. Letieť sme nikam nechceli, a popri práci a škole online sa nám nezdalo, že ísť niekam ku moru by bolo ideálne. Stále by sme boli vyrušovaní nejakými e-mailami, zadaniami, online hodinami a podobne. Takže nám z toho jasne vyplynul road trip do susedných štátov. Najprv sme chceli odísť až na pobrežie Oregonu, lebo ja milujem oceán, ale akurát v ten týždeň sa veľmi rozšírili požiare na celom západnom pobreží a kvalita vzduchu bola viac než príšerná. Nuž tak sme sa trochu presmerovali a rozhodli sa prejsť celým Colorádom na juh, odtiaľ zase na západ do Utahu a odtiaľ znovu na juh cez Lake Powell až do Grand Canyonu do Arizony. A keby nestačilo toľko času v aute, k tomu sme sa rozhodli aj stanovať.

Bol pondelok, veľa sme v ten deň pracovali, všetko prichystali, išli na nákup a na ďalší deň sme sa vybrali na cestu. Už len odísť nám trvalo celú večnosť. Veď viete ako to je…Plán bol odísť o 10 ráno, no my sme vyrazili až hádam o tretej poobede. Verte mi, ani sa mi už nikam nechcelo ísť. Hovorila som si, že však by bolo lepšie odísť až na nasledujúci deň. Ale Ryan nesúhlasil, že predsa by sme mali ísť podľa “plánu” (len o 5 hodín neskôr…), a tak sme sa naozaj vydali na cestu!!

Prvý večer sme sa dostali len do Colorado Springs a keďže sme na tento výlet vyrazili takmer úplne bez plánov, neplánovane sme si bookli jednu noc v hoteli. Bolo to zvláštne miesto, také nejaké eko, green, vegan friendly, ak si to viete predstaviť. Nemali žiaden plast a vo vestibule čapovali kombucha (teda fermentovaný čaj-pre tých, ktorí náhodou nevedia). Celkom zvláštne. Dobre sme sa vyspali, ráno si vyzdvihli kávu z lokálnej kaviarne a vydali sa ďalej na cestu.

Navštívili sme The Grand Sand Dunes na juhu Coloráda, čo bolo naozaj veľmi fascinujúce. Obrovské pieskové duny len tak medzi horami. Chvíľu sme tam pobudli, prešli sme sa, odfotili zopár fotiek, piesok sa nám dostal úplne všade, zjedli sme sendviče a potom znovu sadli do auta a dobrých 6 hodín sme išli až na miesto v Utahu, kde sme si konečne prvýkrát postavili stan.

Toto miesto sa volalo The Devil’s Canyon Campground a dorazili sme naň až za tmy. Tu v Amerike to funguje tak, že si nájdete svoje miestečko na stanovanie, vyplníte obálku s údajmi a dátumom, ako dlho tam stanovať budete, všetko to vložíte do obálky aj s poplatkom a vhodíte to do schránky pri vstupe do parku. Musím povedať, že to bolo naozaj krásne miesto. Hviezdy tam uprostred ničoho jasne svietili a všade naokolo bolo ticho…až šuchot v lese. Chcem veriť, že to neboli žiadne medvede či hady, ale len nejaké zajačiky a čipmankovia! Ráno sme znovu zložili stan, zjedli raňajky, zbalili auto a vydali sa opäť na cestu. Bol štvrtok a náš plán bol dôjsť až ku Lake Powell, ktoré sa nachádza na hranici medzi Utahom a Arizonou. No predtým, ako sme vyrazili sme takmer hodinu sedeli v aute na kraji cesty uprostred ničoho kým Ryan odpísal na všetky pracovné emaily…

Keď sme sa konečne dostali do národného parku Lake Powell, bolo len popoludnie, a tak sme sa rozhodli v kaňone okúpať. Bolo naozaj príjemne teplo a jazero medzi obrovskými skalami letovali červené pieskové pláže. Tak predsa sa nám dostalo aspoň trochu pláže!!! V ten večer sme si rozložili stan na vyhradenom mieste v národnom parku. Avšak kým sme sa konečne dostali k rozkladaniu stanu, znovu bola tma. Na rozdiel od predošlej noci, nás neobklopovalo krásne ticho. Neďaleko od nás mali rozložené stany asi tri rodiny, ktoré spolu prišli na výlet. Medzi sebou mali asi 10 detí, všetky tak okolo 5-10 rokov. No a tieto deti sa rozhodli, že namiesto toho, aby išli spať a namiesto toho, aby dodržiavali ticho po desiatej večer, že budú ziapať a vykrikovať a upišťane vrieskať popri hraní nejakej ich vymyslenej naháňačko-hre ako to deti zvyknú (a to myslím plne vážne, že to bol vreskot). Toto trvalo až do JEDNEJ RÁNO! Až kým sa Ryan rozhodol, že pôjde ich rodičov (ktorí sa tiež veľmi nahlas smiali a rozprávali popri hudbe) poprosiť, aby utíšil ich deti.

Neberte ma zle, ja mám deti naozaj rada, ale keď chce človek spať niekde uprostred národného parku v stane…naozaj sa mu nechce počúvať uvrieskané deti do jednej ráno…chápeme sa, že?

A tak na další deň ráno po raňajkách sme znovu všetko zbalili do auta a vydali sa na cestu až do známeho vysnívaného Grand Canyonu. Keď sme tam popoludní dorazili, až do západu slnka sme sa prechádzali popri útesoch, kochali sa krásou a veľkosťou toho, čo sme videli pred sebou. Bol to krásny zážitok. Vidieť Grand Canyon sa naozaj oplatí! V jeden moment sa na nás popri našej prechádzke z ničoho nič zo zákruty vyvalil veľký los a tak nás vydesil, že až do konca večera sme mali od vtedy oči na stopkách a čakali sme ďalšiu takúto skúsenosť.  

Keď sa zotmelo, uvedomili sme si, že nemáme žiaden plán na tú noc. Povodne sme opäť chceli stanovať, ale nevedeli sme kde a nedarilo sa nám nájsť žiadne miesto. Tak sme si na poslednú chvíľu bookli izbu v moteli uprostred ničoho. Ten motel bol presne ako z tých amerických filmov. Celý čas som mala pocit, že som v nejakom akčnom filme, v ktorom sa každú chvíľu začne nejaká dramatická scéna. Tento motel sa nachádzal na známej ceste Route 66, ktorú ak z ničoho iného asi poznáte z Pixar filmu Cars!

Nič šialené či dramatické sa nestalo. Akurát sme sa dobre vyspali bez hluku kričiacich detí a dali sme si príjemnú sprchu.

Na další deň som toho už mala fakt dosť. Nechcelo sa mi už sedieť v aute, no boli sme tak ďaleko od domova, že nemalo zmysel ísť rovno späť domov. To by boli hodiny a hodiny na ceste! A tak sme zašli len do pol cesty: na západnú stranu Colorada, kde bývajú Ryanovi starí rodičia. U nich sme pobudli 2 dni a potom sa konečne vrátili do svojho. Bol to veľmi príjemný a relaxačný koniec nášho výletu. Ryanoví starí rodičia totiž bývajú na krásnom pozemku na kopci nad malým mestom. Ich pozemok vôbec nie je malý. Pestujú na ňom všeličo od jabĺk, hrozna až po kadejaké nepoznané bobule, z ktorých Ryanova babka zavára famózne džemy a lekváre. Cez deň sme boli vonku na slnku a po večeroch sme s nimi hrali karty, čistý relax a oddych!

A to bol koniec nášho výletu. Mal veľmi ďaleko od luxusnej dovolenky na Havaji (smiech!), ale mal svoje čaro. Videli sme krásne časti Ameriky a strávili sme spolu veľa času aj napriek pracovným emailom a online prednáškach, ktoré Ryan počúval v aute. Ale nakoniec viete čo? Medové týždne sme mali aj tak. Už po tom, ako sme sa oficiálne zosobášili v marci. A aj po tom, ako sme mali svadobnú oslavu v auguste. Medové týždne sú predsa o tom byť spolu a naplno si užiť fakt, že sme svoji. Z tohto pohľadu to bol úspech! Na Havaj chceme ísť stále, to sa nezmenilo. A určite pôjdeme, keď sa nám bude dať. Na teraz máme pekné spoločné spomienky z nášho road tripu po Colorade, Utahu a Arizone.

Text a foto: Kaja Macinská