„Všetko vtedy bolo iné; aj hranice viedli tade, kde dnes nevedú, a naopak, ustanovili sa nové, ktoré nejestvovali. Tak sa teda stalo, príbeh grófky Alžbety Bátoryovej sa dnes pozeráme cez dejiny štyroch štátov: Rumunska, Maďarska, Slovenska a Rakúska.“ – píše sa v knihe Krvavá Grófka od Pavla Dvořáka a Karola Kállaya. Tajomstvom opradené skutky Alžbety Bátoriovej si už zaslúžili veľkú pozornosť na stránkach kníh populárnej, no i odbornej literatúry. Historici aj verejnosť sa predbiehajú v súboji o najpresnejšie vykreslenie jej charakteru a činov.
Namaľovať obraz jej vnútra je však popri množstve klamstiev a poloprávd nesmierne ťažké.  Na pravú podstatu jej konania a na skutočnú farbu jej duše je potrebný skutočný odborník na svetlo tej doby. Z množstva kníh a filmov ale vieme veľa o jej skutkoch, no dnes sa na jej osud pozrieme z iného uhla – nahliadnime do svadobného dňa krvavej grófky Alžbety Bátoriovej.

Len pred pár dňami, 7. augusta, bolo presne 460 rokov odkedy prišla na svet snáď najznámejšia Slovenka všetkých čias. Hoci sa táto uhorská grófka narodila v maďarskom meste Nyírbátor, väčšinu svojho života prežila na území dnešného Slovenska. Snáď najznámejším miestom jej pobytu bol Čachtický hrad, ktorý sa nachádza v súčasnom okrese Nového Mesta nad Váhom.
K jej majetku patril aj kaštieľ v Častkovciach. K ďalším slovenským miestam pridáme aj Vranov, kde sa Alžbeta Bátoriová rozhodla uzavrieť manželský zväzok. 

Už keď mala budúca čachtická pani jedenásť rokov, zasnúbili ju s Františkom Nádašdym. Hoci aj v tomto prípade išlo o vopred dohodnuté manželstvo, Alžbeta rozhodne nemala zlé vyhliadky na budúcnosť. Františkova rodina totiž patrila k vtedajšej smotánke, čo sa odrážalo na jeho postavení a majetku. Po zásnubách sa mladá Alžbeta presťahovala z rodného hniezda ku svojej budúcej svokre Uršule. Pri nej sa naučila čítať aj písať po maďarsky, latinsky i nemecky.

Svadba sa uskutočnila o štyri roky neskôr, teda keď mala Alžbeta už pätnásť rokov. Jej nastávajúci mal v tom čase o štyri roky viac. František Nádašdy bol županom v stoliciach Vaš, Forgaš a Šopron. Staral sa o kráľovské koniarne, bol radcom kráľa, a tiež kapitánom uhorských vojsk. Čo však Alžbetu Bátoriovú mohlo na svojom snúbencovi zaujať najviac, bol fakt, že František sa preslávil ako mimoriadne zdatný, mohutný muž s prudkou povahou. Vynikal v boji proti Turkom, pričom dostal aj prezývku Čierny beg. Svojich zajatcov údajne týral. Možno aj tieto vlastnosti sa zapáčili mladej Alžbete a preto proti sobášu neprotestovala.

Tak, ako to v minulosti bývalo zvykom, aj tento sobáš bol dohodnutý z iných dôvodov, než bola nekonečná láska. Týmto zväzkom sa spojili dva veľmi významné uhorské rody a znásobili svoju moc a bohatstvo. Budúcich mladomanželov teda nezastavilo nielen rozličné vierovyznanie, no ani to, že v čase sobáša boli už obsaja sirotami. Všetci totiž vedeli, že touto svadbou sa upevní výnimočné postavenie rodov a prehĺbi sa ich spoločenský vplyv.

Sobáš sa uskutočnil 8. mája v roku 1575 v už spomínanom kostole vo Vranove nad Topľou. Podľa dobových zápiskov sa hostiny zúčastnilo viac než štyritisíc hostí, ktorí boli na sobáš a hostinu pozvaní až devätnásť strán dlhým svadobným oznámením tlačeným vo Viedni. Medzi pozvaných patril aj habsburský kráľ Maximilián, no ten na hostinu nakoniec neprišiel. Svoju neprítomnosť však vyvážil materiálnymi darmi v podobe vína a drahokamov. Novomanželom údajne poslal aj  pozlátený krčah za dvesto zlatých, pričom jeho manželka mladý pár obdarovala pozlátenou čašou za sto zlatých. Vojvoda Rudolf potešil Františka a Alžbetu čašou za stopäťdesiat zlatých. Najväčším darom, ktorý však Alžbeta dostala, bolo čachtické panstvo spolu so sedemnástimi priľahlými usadlosťami. Tento veľkorysý dar dostala Bátorička od svojho ženícha.

Na svadbe hostí uvádzali až pätnásti ceremoniári a družbovia. Personálu však na svadobnej hostine bolo oveľa viac. Medzi inými sa o hladných hostí staralo aj dvadsať kuchárov s mnohými pomocníkmi. Vyberavé jazýčky nielen uhorskej šľachty teda ochutnali domáce aj cudzie špeciality. Medzi umelcov, ktorí ozvláštňovali hostinu a zabávali účastníkov, patrili aj cigánski muzikanti, no i rôzni iní uhorskí, poľskí a talianski hudobníci. Tí obyčajnejší hostia sa bavili vonku pri ohni, kde mali k dispozícii opekané prasiatka a voly. Nechýbalo ani víno a chlieb. Na štyritisíc hostí navyše nestačili kapacity vranovského hradu. Množstvo urodzených teda ubytovali aj v okolitých hradoch – Čičve (Čičave), Jasenove či Brekove. Oslavy sobáša a s nimi spojená hostina trvali údajne až tri dni. Povinnosťou nevesty bol dokonca tanec s každým z hostí. Tohto rituálu sa museli zúčastniť aj biskupi a kardináli, ktorí sa však ani pri tanci nesmeli dotknúť ruky nevesty. O tom, ako takýto tanec vyzeral teraz môžeme len polemizovať.

Polemizovať však môžeme aj o udalostiach, ktoré sa odohrali za múrmi Alžbetinho svadobného daru – Čachtického hradu. Práve na tomto mieste údajne Alžbeta s úmyslom zachovania si večnej mladosti pripravila o život stovky mladých dievčat. Sviečka jej života však taktiež zhasla za múrmi tohto hradu, na mieste jej činov. Umrela spoločne s tajomstvami, ktoré nebudú nikdy odhalené, a s krutosťou, ktorá nebude nikdy vysvetlená.

Text: Alžbeta Jacková

Foto: Wiki.