Kategória: Ako to cíti Jay

Keďže dnešný blog má byť o tipoch na rande, spýtal som sa Nikoly, ktoré bolo naše najlepšie. Povedala mi o popoludní, ktoré sa uskutočnilo ešte predtým, než sme začali spolu chodiť. Neviem teda, či sa toto klasifikuje ako rande, ale bolo to pekné popoludnie. Boli sme sa rozlúčiť s drevenicami.

V Košiciach bola niekoľko rokov skvelá inštalácia: drevenice z Oravy a Liptova na streche paneláku uprostred sídliska. Úplné koncepčné pozadie nepoznám, no veľmi sa mi táto vec páčila – fúzia dvoch kompletne protikladných svetov, ktorú bolo vidno, keď ste vchádzali do Košíc z východu. Takisto nepoznám ani dôvod ukončenia tohto projektu, ale faktom ostáva, že jedného dňa som sa dozvedel o tom, že drevenice na bytovkách končia a budú ich odstraňovať.

Zavolal som (vtedy ešte svojej kamoške) Nikole a povedal som jej, že ideme urobiť dôležitý pietny akt. Vyviezli sme sa 72-kou na Sídlisko Dargovských Hrdinov, ktoré, ak bývate v Košiciach, poznáte pod úplne iným názvom. Sadli sme si na lavičku na detskom ihrisku, odkiaľ bol ideálny výhľad a pozerali sme sa. Potom sme zapálili malú sviečku, mali 10 sekúnd ticha a odišli sme. O niekoľko dní drevenice zmizli.

Keby sa Nikola spýtala na najlepšie rande mňa, povedal by som jej o večeri, v rámci ktorej sme boli spolu asi pol hodinu, tiež mizerná charakteristika typického rande. Nika mi na meniny pripravila stopovačku (alebo pokladovku, podľa toho, do akých detských táborov ste chodili) v meste, poskrývala na rôznych miestach indície a úlohy, ktoré viedli k môjmu darčeku – k ponožkám. Nemusím vám hovoriť, že zážitok šesťdesiatkrát lepší, ako odmena. Chodil som po meste a hľadal odkazy, odomykal zámky a počúval piesne na Spotify, aby som sa dostal k indícii, ako postupovať ďalej. Oficiálne sme spolu začali chodiť až o 8 mesiacov neskôr.  Heh, keď tak nad tým rozmýšľam, tak chodenie nás celkom kreatívne vysiľuje, highlighty sme obaja zažili ešte predtým.

Nuž, kino a večera je úplný základ, taký hollywoodsky film. Túra v horách alebo piknik pri západe slnka sú už o niečo lepšie. No najväčšie bomby vymyslíte, ak vlastne ani neplánujete rande. Vychádza to podľa mňa vtedy, ak:

1. toho druhého počúvate v tých nepodstatných momentoch, kedy sa dozviete o tých drobnostiach, ktoré by chcel/chcela niekedy zažiť,
2. naplánujete niečo, čo sa nedá prekonať, lebo ste to spolu ešte nerobili. Takže to automaticky bude najlepší nápad.,
3. sa zameriate na to, aby bola šťastná ona/ aby bol šťastný on. A vy sa potom tešíte z toho šťastia. Mám rád túto vzťahovú symbiózu.

Týmto článkom som hecol sám seba vymyslieť znova niečo nezabudnuteľné. Držte mi palce a zažívajte veľa šťastia v kreatívnom randení.

Jay

Keď nájde pre seba šaty, ktoré sa páčia aj mne. Že varí z rovnakých ingrediencií ako ja a je to neporovnateľne lepšie. Že keď kúpi víno, je vždy skvelé. Že mi požičiava svoje knihy a číta tie, ktoré jej požičiavam ja. Že ma zoznámila s Igorom Timkom. Keď urobí dojem na mojich kamošov. Keď cestujeme dlho v aute a zarozprávame sa tak, že si neuvedomíme, že sme chceli počúvať hudbu. Že mi zložila a nahrala pieseň, ktorú doteraz viem naspamäť. Že sa rozprávame o rozchodoch, hypotetických aj keď ich odvraciame a to človeku veľmi otvorí oči. Že ma berie do divadla na hry, ktoré sú vynikajúce.  Niekedy aj zadarmo. Že je pre ňu prirodzené, keď platí ten, kto má v daný moment viac peňazí. Že dlho nepila pivo, ale potom jej zachutilo remeselné pivko v istom košickom podniku, zhodou okolností, v mojom obľúbenom. Že sa z pomerne striktného diétneho režimu otvorila rôznym kuchyniam a ja som získal spojenca v gastroturistike. Že ma prirodzene infiltrovala do skupiny svojich kamošov a teraz sú to aj moji kamoši. Že keď jej ide karta, má najlepší humor na svete. Že si to isté myslí o mne. Že mala istý čas kratšie vlasy ako ja. A že mala dredy a má kerku a kanady. (Vždy som chcel frajerku, ktorá je frajerka). Že nemá rada mainstreamovú hudbu, ale udržiava si prehľad. Že si zapisuje cudzie slová, ktorým nerozumie a naučí sa ich význam. Že vie oceniť malomestský život. Že sú oblasti, v ktorých je extrémne lepšia ako ja. Že mi dá za pravdu, keď mám pravdu. Že mi naloží, keď potrebujem naložiť. Keď jej vysvetľujem niečo, z čoho som úplne nadšený, vôbec ju to nezaujíma, ale tvári sa, že najviac. Keď zaspievam dobrý druhý hlas a pochváli ma. Že jej podivuhodným spôsobom prídem príťažlivý. Že ona je príťažlivá úplne ohromujúcim spôsobom. Že pri nej môžem byť skutočný. Že naše “Dvaja proti celému svetu” ešte stále žije.

Že najprv som musel rozmýšľať, ale potom som sa rozbehol a musel som to skracovať. A uvedomil som si toto všetko.

Jay

Chceli by ste chodiť so ženskou verziou seba samého, teda, ak ste muž? Ja som si nič iné nevedel predstaviť. Dovoľte mi v krátkosti zhrnúť hlavné prednosti tejto teórie, ktorá bude slúžiť ako východiskový bod v téme mojich vzťahových očakávaní v mojom single období.

Všetko to stojí a padá na tom, že som človekom rozumovým. To je takmer ako Homo Sapiens, ale chcem tým hlavne zdôrazniť, čo si na vzťahoch všeobecne cením – mieru porozumenia. To, že niekomu rozumiem a že niekto rozumie mne, som odjakživa považoval za základ a vrchol vzťahu zároveň. Snažte sa v tejto chvíli porozumieť vy mne – pochopením niečoho / niekoho som bol vždy tak fascinovaný, že moja predstava neba spočíva v tom, že prežijem životy všetkých ľudí na zemi, počínajúc Adamom a Evou, z ich vlastného pohľadu, a pochopím ich pohnútky, rozhodnutia, radosti a žiale. Paralelne to budem celé konzultovať s Bohom a nakoniec porozumiem celému svetu a budem vedieť všetko. Hej, takýto som ja človek.

Ale vráťme sa k teórii. Sám sebe som odjakživa rozumel, a tak som prirodzene tušil, že čím s čím podobnejším človekom budem chodiť, tým hlbšie sa k sebe dostaneme. Bolo to dvojsečnou zbraňou, lebo to malo za následok odohnanie všetkých, ktorých som často v prvých kolách stretávania sa vylúčil na základe niečoho, čo som považoval za neprekonateľný názorový rozpor. Ale neprekážalo mi to, mal som svoju teóriu a držal som sa jej.

Na druhej strane však treba povedať, že som od svojej budúcej frajerky očakával vlastne upgradnutú verziu seba samého, takého Jaya 2.0 Okrem toho, že by sa mi vo všetkom vyrovnala, mala by ma v 50 % vecí predčiť. Mala byť umelecky zdatná, polo-profesionálne športovať a byť expertkou v niekoľkých, mne neznámych oblastiach, aby som sa od nej mohol všetko naučiť (všímate si tú posadnutosť vedením?) A, samozrejme, som si nikdy o sebe nemyslel málo, takže som, samozrejme, čakal, že moje dievčenské 2.0 ja padne z môjho 1.0 ja na zadok a budeme žiť šťastne, až kým nepomrieme.

Po viac ako roku chodenia s Nikou už nerozmýšľam nad tým, akou verziou mňa je. Rozmýšľam, či sa ja stávam lepšou verziou samého seba. Každý deň, keď sa neposuniete aspoň na číslo 1.0.0.0.0.1 je premárneným, či ste slobodní alebo manželia po dvadsiatich rokoch.

 

Jay

Je ráno, sedím v trebišovskej nemocnici pred traumatologickou ambulanciou a čakám svoj veľký deň – po troch týždňoch mi majú konečne dať dole sadru, ktorú som mal na pravej nohe. O 6:41 tu veľa pacientov nie je. Lekár ordinuje od 7:30, a tak je v čakárni len niekoľko ľudí, prevažne starších. Dve z nich potajomky sledujem a počúvam, rozprávajú si klasické babkovské príhody o všetkom a o ničom. Fascinujúce je hlavne to, ako jedna visí na perách druhej a z 20 centimetrovej vzdialenosti jej uprene hľadí do tváre a počúva. Možno má problémy so sluchom, neviem. Ale spomenul som si pri tom pohľade na klasický internetový vtip – chcel by som mať niekoho, kto by na mňa pozeral spôsobom, akým nemocničná babka č. 1 pozerá na nemocničnú babku č. 2.

S Nikou máme rôzne vzťahy. Občas si rozumieme bez slov a občas sme úplne rozdielni. Občas trucujeme, lebo hnevať sa na seba je pod našu úroveň. Myslím, že niektoré veci robíme správne, napríklad to, že si vždy povieme pravdu o tom, ako veci vnímame. Myslím, že niečo robíme nesprávne, napríklad to, keď toho druhého štylizujeme do polohy, ktorá mu nie je prirodzená, no nám by sa to páčilo. Vlastne, toto robím hlavne ja. Ale čo tým všetkým chcem povedať je, že mám ťažkosti charakterizovať náš vzťah. Keď som písal tento blog, začal som trikrát, stále inou vetou. Každá z nich bola pravdivá a každá z nich zároveň odporovala tej predošlej.

A potom sú chvíle, keď je charakteristika zbytočná. Keď v tých výnimočných osvietených chvíľach obom dôjde, že to je vlastne o tom druhom. Keď privriem oči pred svojím sebectvom napriek tomu, že si ho viem prekrásne vyargumentovať sám pred sebou, a keď vidím svoju frajerku tak, ako tá babka z dnešného rána svoju parťáčku. Ako keby všetko ostatné prestalo byť zaujímavé.

Tie chvíle mám rád. A hoci nie sú každodenné, chcel by som, aby náš vzťah definovali ony, nie to, akou technikou hlasujeme o spoločnom programe. A snáď o niekoľko rokov bude nejaký mladý nádejný autor sledovať v nemocnici nás.

Jay

Ako voláte človeka, s ktorým ste vo vzťahu? Konkrétne, ak ste mužského pohlavia? Neviem prečo, ale nemám rád slovo priateľka. Príde mi to, počkajte, hľadám správne slovo, také robotické. Naopak, mám rád rýdzo slovenské, krčmové a zbojnícko-dedinské slovo frajerka. Jánošík mal určite frajerku. Zasa takým Štúrom si nie som istý, ale on študoval v Halle a tým nemectvom bol lingvisticky určite ovplyvnený. Ale zasa idem k pointe okľukou.

Dnes píšem o tom, čo hľadám u svojej budúcej ženy a podobne ako s dvojicou priateľka – frajerka to mám aj s dvojicou manželka – žena. Aj na fejsbuku som mával takú sériu, “Čau, moja budúca žena” a písaval jej odkazy, veď nech vie: že neplánujem mať mačky, že s ňou plánujem na Vianoce chodiť koledovať susedom a že na dôchodku precestujeme Európu vlakmi. Ale okrem týchto verejne publikovaných plánov a požiadaviek som mal kedysi celý zoznam, ktorým som posudzoval bytosti opačného pohlavia.

Výška minimálne 170 cm. (aby bolo bozkávanie a tancovanie jednoduché)

Vysoké IQ (cifru som veľkodušne neurčil)

Všeobecný prehľad (aby sme mohli diskutovať na úrovni)

Hovorí anglicky (aby sme mohli cestovať po svete)

1 – 2 oblasti, v ktorých bude skvelá (aby som na ňu mohol byť hrdý)

Umelecké tendencie (aby rozumela potrebe niečo tvoriť )

Vycibrený vkus (aby vyberala dobré filmy a kupovala mi pekné košele)

Kresťansky založená (aby sme si rozumeli aj na duchovnej úrovni)

Srdcom pankáčka (viac životný štýl než hudobné preferencie)

Z dobrej rodiny (lebo chcem, aby moje deti mali super dedka, babku, strýkov, tety atď…)

Zmysel pre absurdný humor (a bude ho so mnou točiť do nekonečna)

A zoznam  pokračoval ďalej, často úplnými absurditami.

Nosí skejťácke tenisky. A sukne. Má rada komiksy. Záleží jej na životnom prostredí. Bude so mnou hrať počítačové hry. Ocení dobré pivo. Fotí na analóg. Chcela by mať doma katanu. Má vodičák. Počúva No Name (vysvetlím na počkanie). Hrá žolíka. Spievala v kostolnom zbore. Má hudobný sluch. A najdôležitejšia požiadavka zo všetkých: bude so mnou hrať hru, že dievčatá nekakajú.

Teraz by sa žiadalo premostenie na pointu. Tento článok má dve, rovno rozprávkovo prosté ponaučenia.

1. Po rokoch zaľubovania a odľubovania sa som postupne celý zoznam zrušil. Ostali dva body životnej dôležitosti: Aby sme si rozumeli a aby sme sa priťahovali. V týchto dvoch spočíva celý zákon aj proroci. (Máte bod, ak ste chytili referenciu)
2. Oveľa dôležitejší zoznam ako Aká by mala byť je ten s názvom Aký som ja. Máte ho hotový?

PS. Ale keď toto po sebe čítam, zisťujem, že moja frajerka má 90% vecí, ktoré som vymenoval vyššie, aj z tých absurdných. Nuž, pošťastilo sa mi.

Jay

Mám kamarátku, ktorá mi raz so všetkou vážnosťou povedala, že jej najobľúbenejší filozof je Majk Spirit. Nuž a tento významný mysliteľ našich dní raz povedal: ,,Ženy treba ľúbiť”. Neviem, či Majk myslel túto morálnu axiómu trošku ironicky (v zmysle: ženy netreba chápať, ich stačí ľúbiť) alebo úprimne, každopádne je to jedno z mála jeho posolstiev, s ktorými sa stotožňujem.

Mne sa dievčatá (alebo ženy, ak chcete) páčia. V zmysle anglického like, ktoré šikovne kombinuje mať rád a páčiť sa. Keď som ako malý chlapec pozeral jedno leto olympijské hry, len tak: disciplínu za disciplínou, uvedomil som si, ako sú všetky tie baby hrozne pekné, keď sa na stupni víťazov usmievajú: od maličkých čínskych gymnastiek cez škandinávske futbalistky a africké atlétky až po ruské vzpieračky. Niekde tam sa začal môj obdiv k ženskému pohlaviu ako celku. Ale najviac ma vždy fascinovala jedna ženská podskupina: Tie, do ktorých je ohromne ľahké sa zaľúbiť.

Báb, do ktorých je ohromne ľahké sa zaľúbiť, som stretol niekoľko a majú niekoľko spoločných znakov. Zvyčajne ich neodhalíte na prvý pohľad. Nie sú prvoplánovo nápadné, občas sú introvertné a občas sú mimo spoločenských konvencií ako small-talky a povinná zdvorilosť. Ich čaro odhalíte po tom, čo okolo nich desaťkrát prejdete, alebo po tom, čo ich rok nevidíte. Nie je to ten typ, ktorý idete zbaliť. Naopak, často sa ozvú prvé a vedia zložiť tie najprekvapujúcejšie komplimenty o veciach, ktoré sa vám zdali úplne nepodstatné. Ale im nie. Majú svoj vlastný vnútorný svet, ktorý je úplne iný ako váš a pritom mu intuitívne rozumiete. Presne to klišé: ako keby ste sa poznali už hrozne dlho. Po troche hodín rozhovorov, ktoré sa zdajú ako 25 minút, si hovoríte, že s týmto dievčaťom by ste sa rozhodne mali kamarátiť viac. A už ste jasní.

S dievčaťom, do ktorého je ľahké sa zaľúbiť, môžete nerobiť nič a bude vás to hrozne baviť. Môžete ho len počúvať a múdrieť, pretože má témy, o ktorých vie hrozne veľa a vy nič. Takéto dievča vyzerá vždy inak, ale veľmi sa vám páči, ako sa usmieva a nechcete, aby prestala. Podvedome na ňu hrozne chcete zapôsobiť a polovicu času s ňou ste nervózni, lebo máte pocit, že sa vám to nedarí.

Neviem, či si ony uvedomujú, aké sú. Možno áno a so skromnou ľahostajnosťou to neriešia. Možno nie a čudujú sa, prečo tak jednoducho pomotajú hlavy. Tak či onak – prajem im všetkým, nech si tiež nájdu chlapcov, do ktorých je ohromne ľahké sa zaľúbiť. O tých možno nabudúce.

 

Jay

Keď ste single, máte pocit, že všetky vaše problémy sa vyriešia, keď si nájdete frajerku.

Vo svojom živote som bol single niekoľkokrát. Prvýkrát najdlhšie – do devätnástich, kedy som sa konečne zaľúbil a po nejakom čase sa, našťastie, zaľúbila aj ona. Píšem “konečne”, lebo to bolo vo veku, kedy už boli okolo mňa samí vzťahoví harcovníci, niektorí niekoľkonásobní, len ja som hral počítačové hry a basketbal a za dievčatami som nebehal, maximálne sa obzeral.

Znova single som bol o rok a pol v januári. Po 24 hodinách som bol  veľmi  šťastný.  Po 24 dňoch už menej a na Veľkú noc už vôbec. Nevadí, prežili sme, ona je už niekoľko rokov šťastne vydatá, čau Dominika.

Po týchto udalostiach som sa okamžite namotal na to, že moja ďalšia frajerka, bude mať to najlepšie z mojej ex plus všetko, čo ona nemala. Takto som trávil nasledujúce roky, opakujúc si toto ako zázračnú formulku vždy, keď mi za upršaných melancholických večerov chýbal človek, s ktorým by sme si stačili natoľko, že by nám mohol byť ukradnutý celý zvyšok sveta.

Toto sa periodicky opakovalo niekoľkokrát, až kým som nepochopil, že frajerka tvoje problémy, za ktoré ani nemôže, nevyrieši. Môžeš si za ne sám a ak si ich sám aj nevyriešiš, tak ti ostanú na krku do dôchodku. Chce to istú osobnostnú dospelosť uvedomiť si, aké deštruktívne a hlúpe je chcieť stále to, čo nemáme a začať sa tešiť zo svojho života a pracovať na tom, aby bol najlepší, ako sa dá. Keď si single, je to ideálne, lebo máš kopec času a si sám sebe pánom. Keď si zadaný, je to ideálne, lebo na to nie si sám a stále je tu niekto, kto  ťa motivuje pri úspechu a poľutuje pri neúspechu (aspoň na mňa to funguje takto).

Moje posledné single obdobie bolo krásne a vlastne som žiadnu frajerku nepotreboval. A práve preto bolo tým najlepším rozhodnutím začať s ňou chodiť.

 

Jay

Volajú ma Jay a som ten najnesvadobnejší človek na Slovensku. Dobre, to je možno prisilné, ale aj tak. Teším sa z neformálnych a spontánnych vecí, mám tézu, že všetky emócie sú krásne – aj tie škaredé, čo je sémantický nezmysel, ale ako metafora obstojí a nemám rád bielu farbu. Celkom opak prísne štruktúrovanej a natrénovanej udalosti, ktorá je automaticky považovaná za jeden z najšťastnejších dní tvojho života a na fejsbuku zarobí lajky ako máločo.

Preto som sa celkom podivil, keď ma oslovili, aby som občas niečo na svadobný portál napísal. Ale hoci som voči svadbám rezervovaný, myslím si o sebe, že som na typického chlapa pomerne romanticky orientovaný. Mám svoju top trojku romantických filmov (Love Actually pred 500 Days of Summer a 50 First Dates), mám svoje vzdušné zámky o priebehu každého rande, ktorého sa chystám zúčastniť (a potom som sklamaný, keď nevyjdú, čo je takmer stopercentná istota) a mám sentimentálny plejlist, ktorý sa volá “Janko je emocionálny” a pri ktorom sa občas opustím.

A potom je tu druhá strana, moje niekoľkokrát zlomené srdce, ktoré je zrazu nejaké cynické, môj takmer tridsaťročný pragmatizmus, moje bývalé frajerky, ktoré sa so mnou nebavia, lebo hoci som si vždy v single období hovoril, aký budem ideálny frajer, v couple období som bol pako. Občas. Často. Niekedy.

A tak si tak plávam svojím romantizmom a občas narazím a občas si musím pripomenúť, že tým milým konceptom ako láska na prvý pohľad a the one som kedysi veril a do krvi som sa za ne bil. A potom im zasa na chvíľu uverím, len aby ma zasa niečo prefackalo a ja si znova svätosvete sľúbim, že už nikdy nebudem taký sklamaný a pribijem si na svoj súkromný pancier ďalšiu vrstvu. A čo s tým?

A potom si vždy spomeniem na jeden koncert Janky Kirschner, kde som sa pri slovách “Láska, čo nebolí, nebola láskou pravou” poobzeral dookola a videl som pár. Stáli oproti sebe, hľadeli si do očí, mlčali a plakali. Obaja.

A v tomto sa to celé spája. Láska, najkrajšia vec na svete. A aj keď je najbolestivejšia, tak je najkrajšia.

Hej, som romantik. Buďte aj vy, dáva to zmysel.

 

Jay