Kategória: Svadobné tradície v čase

Keď svojim priateľom poviete, že plánujete svadbu, väčšina z nich už automaticky počíta aj s rozlúčkou, so slobodou. Dámsky a pánky večer, ktorý sa najčastejšie koná víkend pred svadbou kompletne organizujú priatelia, pričom úloha nevesty a ženícha je jediná – poriadne sa zabaviť a osláviť tak “zbohom”, ktoré dávajú svojej slobode. Ako však rozlúčka so slobodou vyzerala v minulosti?

Dnešná rozlúčka so slobodou sa väčšinou nesie v znamení silnej párty. Z hľadiska symboliky ide o posledný večer, ktorý si užijete ako slobodný človek bez záväzkov. Hovorí sa, že čo sa stane na rozlúčke so slobodou, to aj zostane na rozlúčke so slobodou, napriek tomu je však dobré vopred zvážiť, či je naozaj nutné to s oslavou slobody nadmieru preháňať. Nie každá rozlúčka so slobodou totiž končí len silnou opicou, ale aj omnoho vážnejšími následkami, ktoré by ste mohli naozaj ľutovať. Veď predsa, ak ste sa rozhodli, že si niekoho vezmete a strávite s ním zvyšok svojho života, nemáte snáď potrebu mu nejakým spôsobom ubližovať, či áno?

Alkohol nemusí byť povinnou výbavou

Ak viete, že ak si vypijete viac, než by ste mali, máte problém kontrolovať svoje rozhodnutia, radšej to nerobte. Skvelou alternatívou môže byť večer s priateľmi niekde na horách, vo wellnesse či v cudzom meste, kde si namiesto alkoholu doprajete luxusnú večeru, príjemne sa porozprávate a ako bonus spoznáte a navštívite množstvo nových, pekných miest.

Starodávny wellness

Ak ste si mysleli, že rozlúčka so slobodou je novodobý fenomén, ktorý naši predkovia nepoznali, mýlite sa. Jediným rozdielom je, že pred niekoľkými desiatkami či stovkou rokov túto tradíciu všetci poznali ako očistný kúpeľ. Konal sa v predvečer svadby a jeho úlohou bolo pripraviť nevestu a ženícha na svadobný deň. Cieľom kúpeľa bolo zmyť z budúcich manželov všetku špinu – a to doslova aj symbolicky. Pred desiatkami rokov bola totiž osobná hygiena na omnoho nižšej úrovni, než na akej je dnes. Naši predkovia nemali k dispozícii tečúcu vodu a tak nebolo zvykom denne sa umývať. Vedeli však, že svadobný deň je natoľko výnimočný, že si kúpeľ svadobného páru jednoducho vyžaduje.

Očista tela aj duše

Dôkladná očista tela však nebola jediným cieľom očistného kúpeľa. Jeho nemenej dôležitou súčasťou bola aj očista duše, ktorá mala nevestu a ženícha pripraviť na čo najdokonalejší vstup do manželského zväzku. Naši predkovia boli silno poverčiví, a tejto rituálnej očiste pripisovali nesmierny význam. Verili, že očistný kúpeľ zbaví budúcich manželov všetkých prehreškov a chýb a urobí z nich ľudí dokonale pripravených na spoločný život. Ženích aj nevesta tak mali do manželstva vstúpiť s “čistým štítom”, aby tak dokázali byť jeden pre druhého tou najlepšou verziou seba samých.

Spev a zábava nesmeli chýbať

Aj napriek tomu, že očistný kúpeľ patril medzi tradície so skutočne hlbokou myšlienkou, nezaobišiel sa bez spevu, zábavy a aj nejakého toho “kalíška”. Očistný kúpeľ bol totiž niečo ako rituál. Toho ženíchovho sa zúčastnili všetci jeho kamaráti a chlapci z dediny, s ktorými vyrastal, a rovnako to bolo aj v prípade nevesty a jej kamarátok. V podstate teda išlo o dve samostatné rozlúčky so slobodou, pričom ani pri jednej z nich to neskončilo len v rovine vážnosti. Spev a piesne boli neodmysliteľnou súčasťou očistného kúpeľa, pričom hneď potom, ako skončila jeho oficiálna časť, prišli na rad aj veselšie piesne a predvečer svadby nadobudol omnoho veselšiu atmosféru. Veď, koniec koncov, mládež vždy túžila po zábave, a to bez ohľadu na to, či sa svadba koná dnes, alebo sa konala v minulosti.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Pexels.com

 

 

Hádzanie svadobnej kytice je relatívne mladý zvyk, ktorý sme však nezdedili po našich predkoch, práve naopak. Osvojili sme si ho od západných krajín a obľúbili si ho natoľko, že je dnes súčasťou už takmer každej svadby. Pre našich predkov mala pritom svadobná kytica omnoho hlbší význam, a tak ju namiesto hádzania využívali omnoho šľachetnejším spôsobom.

Svadobná kytica je vyjadrením ženskej túžby a plodnosti. Naši predkovia verili, že bez ohľadu na to, z akých kvetov bola uviazaná, ochráni nevestu pred zlými duchmi. Pestrosť a hojnosť kytice pritom veľa napovedala o bohatstve, resp. chudobe mladomanželov. Čím väčšia a rôznorodejšia svadobná kytica bola, tým bohatšia bola aj samotná svadba. Naopak, chudobné nevesty využívali pri jej viazaní iba kvety, aké práve kvitli na lúke, alebo tie, ktoré našli v záhradke pred domom. Zničiť svadobnú kyticu a zahodiť ju za seba by však ani jednej z neviest vôbec nenapadlo! Čo s ňou teda robili?

Hádzanie svadobnou kyticou

Ani hádzanie kyticou nemá jednotné pravidlá. Všimnúť si to môžeme najmä vo filmoch. Kým niektoré nevesty hádžu svadobnú kyticu hneď potom, ako po obrade vyjdú z kostola, iné ju medzi skupinu slobodných dievčat hádžu až počas svadobnej hostiny. V rámci svadieb na Slovensku sa pritom využíva najmä druhý spôsob. Nevesta pritom kyticu hádže tesne pred polnocou – ešte predtým, ako sa odíde prezliecť buď do kroja alebo do popolnočných šiat. Sčasti tak má hádzanie kytice symbolizovať akúsi rozlúčku so svojím doterajším, slobodným životom a vstup do života so svojím manželom, pre ktorý sa nevesta dobrovoľne rozhodla.

Kytica ako svadobný suvenír

Jedným z najčastejších spôsobov, ako svadobné kytice končili, bol, že si ju nevesta jednoducho odložila. Hneď po svadbe ju nechala poriadne vysušiť a následne ju starostlivo odložila niekam na tmavé miesto. Takto odložená kytica ukrytá pred svetom dokázala vydržať aj celé roky či dokonca desaťročia. Nevesta z nej síce nemala žiadny veľký úžitok, no mohla sa na ňu dosýta vynadívať kedykoľvek sa jej zachcelo na svoj svadobný deň v pokoji zaspomínať.

Spôsob, ako vzdať úctu zosnulým

Novším, i keď nepochybne najzmysluplnejším spôsobom využitia svadobnej kytice, je aj možnosť odniesť ju na cintorín v prípade, že niektorý z nevestiných najbližších už nie je medzi živými. Tento spôsob sa najčastejšie uplatňuje vtedy, ak neveste zomrel niektorý z rodičov, vylúčené to však nie je ani v prípade starých rodičov. Takýmto spôsobom môže byť ten, kto neveste počas svadobného dňa najviac chýba, po jej boku aspoň symbolicky, keď už mu nebolo dopriate byť tu pre ňu aj naozaj.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Kvetinová farma v Návojovciach

Človek by si myslel, že uzavretie manželského zväzku je právo, ktoré prináleží každému, opak je však pravdou. Láska v minulosti bola poznačená nielen tým, že ste si museli vziať toho, koho vám vybrali rodičia, ale aj faktom, že niektorí ľudia v manželskom zväzku byť jednoducho nemohli. Viete, komu bola v minulosti odopretá možnosť uzavrieť manželstvo?

Odopretie manželského zväzku nebolo podmienené rodovo. Išlo skôr o okolnosti, i keď “rizikovými” boli aj niektoré profesie. Nešlo pritom len o duchovné povolania, ale aj niektoré svetské, pri výkone ktorých sa v minulosti vyžadovala nielen čistota, ale aj oddanosť. Čo všetko bolo teda prekážkou k uzavretiu manželstva a k založeniu si vlastnej rodiny?

Odchod na vojnu

Jednou z niekdajších prekážok vstupu do manželstva bol ohlásený odchod na vojnu, ktorý mal podľa nariadenia trvať dlhšiu dobu. Vojna bola totiž dôvodom, kvôli ktorému sa nejeden mladý muž domov už nikdy nevrátil. Rovnako zakázané mali ženiť sa aj vojaci, ktorí sa rozhodli obetovať svoj život vlasti. Pre týchto mužov bola manželkou samotná vojna a služba vlasti, ktorú nesmeli za žiadnych okolností zradiť.

Neschopnosť uživiť rodinu

Na osud bez vlastnej rodiny boli neraz odsúdení aj mladí muži, ktorí v spoločnosti nedokázali vzbudiť dojem, že sa dokážu o svoju rodinu postarať – najmä finančne, ale aj vlastnou šikovnosťou. Takýchto ženíchov rodičia svojim dcéram nehľadali. Veľmi dobre totiž vedeli, že okrem biedy, ktorú by ich dcéra trela po celý zvyšok života, by na staré kolená mohli bez obživy a strechy nad hlavou skončiť aj oni sami. A takýto osud si dobrovoľne naozaj nikto nevybral.

Vybrané profesie

Na bezdetný život bez partnera boli tiež odkázané aj niektoré svetské profesie. Okrem už spomínaných vojakov mali manželský obrad zakázaný aj učiteľky, v minulosti nazývané aj guvernantky, či niektorí štátni úradníci. Tak ako to však väčšinou býva, aj v minulosti mala výnimku z týchto pravidiel šľachta a neskôr aj bohaté rodiny žijúce v meste, čo v konečnom dôsledku len prispievalo k zhoršeniu medziľudských vzťahov medzi jednotlivými spoločenskými triedami.

Páry žijúce “nadivoko”

Privilegovanie majetných tried obyvateľstva skončilo nakoniec tým, že chudobní vzali spravodlivosť do vlastných rúk a začali spolu žiť aj bez manželského zväzku. Tento radikálny krok si však vyžiadal svoju daň. Boli ňou deti rodiace sa mimo manželstva, ktorým sa od spoločnosti ušlo len odsúdenie a opovrhovanie.

Zrovnoprávnenie a úpadok významu svadby

K zrovnoprávneniu podmienok na uzatváranie manželských zväzkov nakoniec došlo až po skončení druhej svetovej vojny. Do manželského zväzku tak mohol vstúpiť každý bez rozdielu na majetok či profesiu. S väčšou voľnosťou však prišla aj zmena postoja spoločnosti, ktorá uvoľnením pravidiel začala manželstvo vnímať omnoho benevolentnejšie. Pôvodný, extrémne silný význam manželstva a rodiny sa tak vytratil a nahradil ho život v uvoľnenejších vzťahoch, ktoré v spoločnosti pozorujeme dodnes.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Lukáš Pastorek

Rozhodnutie uzavrieť manželský zväzok musel byť pre väčšinu neviest obrovským záväzkom. Manželstvo v minulosti totiž nebolo také ako ho poznáme dnes. V mnohých prípadoch znamenalo doslovnú stratu slobody. Žena sa stala súčasťou svojho manžela, ktorého si musela ctiť nech bol akýkoľvek. Vydajom získala nový domov, nie raz to však znamenalo, že ten, ktorý poznala od detstva, definitívne stratila.

Svadba v minulosti bola niekoľkodňovou záležitosťou. Jej záver sa niesol v podobe tzv. poprávok, počas ktorých sa dojedali a dopíjali všetky zbytky jedál a nápojov, aby nič nevyšlo navnivoč. Súčasťou poprávok bola aj príprava výslužiek pre hostí, ktorí na svadbe nejakým spôsobom vypomáhali. Potom, čo si mladomanželia všetkých uctili tak, ako bolo zvykom, už nastala len tá ťažšia časť – sťahovanie nevesty do jej nového domova.

Rovný si rovného hľadá…

Veno bolo kedysi najčastejším dôvodom manželských zväzkov. Rodičia hľadali svojej dcére bohatého manžela a svojmu synovi zas bohatú nevestu. Svadba bola jednoducho príležitosť, ako sa aj chudobná rodina mohla dostať k väčšiemu majetku. Nebolo to však pravidlom, skôr išlo o výnimku. Omnoho častejšou realitou bolo, že bohatí si brali bohatých a chudobní zas chudobných. A ak niekedy došlo k výnimke, väčšinou to tomu chudobnejšiemu dávali pocítiť po celý zvyšok života.

Nový domov

Po skončení všetkých svadobných povinností nastalo sťahovanie sa do nového domova. Ten, kto sa väčšinou sťahoval, bola nevesta, ktorá – či chcela alebo nie, musela si zvyknúť na život v novom domove. Okrem svojho nového manžela dostala aj nových rodičov, voči ktorým musela preukazovať absolútnu poslušnosť. Okrem toho musela byť najmä pracovitá, pretože inak si vyslúžila hanbu nielen v novom domove, ale aj v celej dedine.

Výmena generácií

Príchodom nevesty do domu ženícha mala nastať akási pomyselná výmena generácií. Zodpovednosť za hospodárstvo a rodinu mali prevziať mladomanželia, kým ženíchovi rodičia si mali užívať zaslúžený odpočinok. V drvivej väčšine prípadov to však skončilo presne naopak. Na čele rodiny zostal pôvodný gazda s manželkou, kým mladomanželia zostali v absolútnom úzadí. Často sa stávalo, že boli poučovaní, podceňovaní a kritizovaní za všetko, čo robili, čo v konečnom dôsledku neraz vyústilo do ťažkých hádok a neraz dokonca aj rodinných tragédií.

Nie všetky osudy manželstiev boli však takéto. Aj v minulosti by sme našli množstvo pekných príkladov pravej lásky, chápavých rodičov, šťastných manželstiev a milujúcich rodín. Doba, v akej sa však kedysi žilo, bolo naozaj ťažká a tak je pochopiteľné, že zanechávala jazvy nielen na tele, ale aj v životoch, chápaní a v správaní sa aj voči svojim najbližším.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Beba Photography

Ľudový odev je jedným z najväčších dedičstiev, ktoré sme zdedili od našich predkov. Jeho rôznorodosť a jedinečné techniky spracovania, ktoré sa líšia v závislosti od regiónu, sa spájajú vo výsledku, ktorý je skutočným majstrovským dielom. Takto však ľudový odev vnímame dnes, no v minulosti sa omnoho väčšia pozornosť venovala významu niektorých jeho častí – napríklad čepcu. 

Ľudový odev bol krásny vždy, v minulosti sa však väčšia pozornosť kládla nie jeho kráse, ale skôr významu. Niektoré časti ľudového odevu v sebe totiž niesli silný komunikačný význam, na základe ktorého bolo možné veľmi rýchlo rozpoznať napríklad taký rodinný stav. Jedným z takýchto kúskov ľudového odevu bol aj čepiec, ktorý slúžil ako povinná pokrývka hlavy vydatej ženy. V takomto význame ho môžeme poznať aj z viacerých ľudových piesní, v ktorých, ak sa spievalo, že sa žena “dostala pod čepiec”, znamenalo to, že sa vydala.

Čepiec ako pýcha zrelej ženy

Pýchou mladých žien a dievčat súcich na vydaj bola prirodzená krása hustých, dlhých vlasov a bohato zdobená parta. Pýchou vydatej ženy bol zas čepiec. V minulosti určoval postavenie ženy v spoločnosti, a tak pôsobil aj ako istá výstraha pre mužov. Ich pohľad na čepiec mal totiž pôsobiť ako zdvihnutý prst, ktorý ich varoval pred skutočnosťou, že daná žena už patrí inému mužovi, preto sa má od nej držať čo najďalej.

Okrem vydatých žien však čepiec nosili aj slobodné matky, ktoré doň ženy z dediny začepčili doma, bez svadobného obradu.

Čepiec a jeho tvar

Úlohou čepca bolo zakryť dlhé husté vlasy, ktorými sa žena po vydaji nemohla ďalej vystatovať. Čepiec preto musel byť dostatočne objemný, no zároveň nastaviteľný tak, aby sa dokázal dokonale prispôsobiť ženskému objemu vlasov.

Zadná časť čepca, označovaná ako dienko či záplatka, pokrývala temeno a tylo hlavy. Prednú časť čepca, ktorá lemovala čelo, tvorila tzv. čelenka resp. čipka, ktorej dĺžka a aj tvar sa líšili v závislosti od konkrétneho regiónu. Upevnenie čepca na hlavu bolo zabezpečené uviazaním tkanice navlečenej do spodnej časti dienka. Tá sa na záver prekryla previazaním stuhy cez celý obvod čepca a spoľahlivo sa ukotvila ihlicami.

Materiál na výrobu čepca

Čepiec, rovnako ako aj všetky ďalšie kúsky ľudového odevu, sa vyrábali doma, svojpomocne, pričom materiál a techniky sa líšili nielen v závislosti od regiónu, ale aj od obdobia. Pre 19. storočie bolo typickým materiálom na výrobu čepca domáce plátno, ktoré sa zdobilo najmä doma tkanými, paličkovanými čipkami. Prelom 19. a 20. storočia však priniesol zmenu, ktorá spočívala najmä v tom, že sa materiál na výrobu čepcov kupoval. Ľanové plátno tak nahradil novší typ rôzneho kupovaného textilu a najmä strojová čipka, ktorá oproti paličkovaniu dokázala ušetriť hodiny času.

Všedný a sviatočný čepiec

Prelom storočí, ktorý súvisel so zmenou materiálu, mal za následok aj vznik viacerých foriem čepcov. Ženy ich totiž začali rozlišovať nielen na základe príležitostí, kam ich nosili, ale aj na základe veku. Takto časom vznikli čepce určené na všedné a sviatočné dni, čepce, ktoré mladucha nosila len do určitého času po sobáši, a tie, ktoré nosila po uplynutí tohto vymedzeného času, či napríklad spodný a vrchný čepiec. V niektorých častiach Slovenska sa čepiec zväčšil a na východnom Slovensku sa zas stále častejšie nahrádzal rôzne upravenou šatkou. Menili sa ozdoby, ornamentika a aj farebnosť až dovtedy, kým sa ich výrobu nešpecializovali už len niektoré ženy v dedine.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Lussy Santorisova Photographer

Možno ste si mysleli, že etiketa sa v rámci svadieb v minulosti vôbec nevyužívala. Pravidlá spoločenského správania predsa znejú a pôsobia tak strojene, tak ako by aj mohli byť súčasťou obyčajných dedinských svadieb? Napriek tomu však svadobná hostina mala svoje pravidlá, a hoci boli dedinčania len obyčajní, prostí ľudia, aj oni si dokázali dôležitosť a posvätnosť svadby uctiť slušným spoločenským správaním.

Etiketa, ktorú svadobčania kedysi uplatňovali počas svadobnej hostiny, je dnes pre nás už úplne bežná. Len málokto by však čakal, že ju poznali už ľudia v minulosti. Viete, čo všetko bolo počas svadobnej hostiny považované za neslušné?

Neslušné správanie týkajúce sa konzumácie jedla

Svadobná hostina v minulosti rozhodne nebola udalosťou, ku ktorej by každý zo svadobných hostí dostal niekoľko kusov tanierov, pohárov a príboru. S inventárom sa počas tradičných svadobných hostín skôr šetrilo než rozhadzovalo. Jedinými kusmi príboru boli nôž a lyžica s krátkou rukoväťou, ktorá sa v tom čase držala presne tak, ako ju dnes držia deti, keď sa učia jesť. Aj napriek silne odlišným podmienkam však každý zo svadobných hostí vedel, aké správanie je pri svadobnom stole nevhodné.

Za spoločensky neprijateľné sa už v tom čase považovalo napríklad rozprávanie s plnými ústami či nenásytné napchávanie a zbytočné prejedanie sa. Nevhodným bolo tiež, ak ste sa pokúšali piť s plnými ústami jedla, ale aj oblizovanie noža, utieranie si prstov či úst do obrusu a špáranie sa v zuboch. Extrémom bolo pľutie na zem, ktoré však, bohužiaľ, bolo v tom čase celkom bežným prejavom pocitu nadradenosti.

Nevhodné spoločenské správanie

Okrem pravidiel, ktoré platili počas konzumácie jedla, sa pri svadobnom stole uplatňovali aj pravidlá, ktoré sa vyslovene týkali spoločenského správania a medziľudských vzťahov. Z tohto hľadiska bolo nevhodným najmä ohováranie. Krivo hodnotiť sa však počas svadobnej hostiny nesmeli nielen ľudia z dediny či prítomní svadobníci, ale ani jedlo, ktoré bolo súčasťou svadobnej hostiny.

Okrem tém, ktoré bolo nutné počas hostiny starostlivo vyberať, ste tiež museli zvoliť aj vhodný tón a množstvo komunikácie. Za neprípustné sa totiž považovalo aj šepkanie, ktoré bolo automaticky považované za ohováranie, ale aj to, keď ste pri svadobnom stole rozprávali viac než ostatní. Okrem toho bolo dôležité, aby ste okolosediacim svadobčanom nekazili slávnostný deň svojou zlou náladou. Takmer predpísaným svadobným doplnkom bola dobrá nálada a smiech, ktoré počas celej svadby nesmel striedať žiadny hnev, zlosť ani iné negatívne prejavy správania.

Absolútne neprípustné bolo, keď ste na stole polihovali či dokonca pospávali, s čím mali problém najmä tí, ktorí to nesprávne odhadli s množstvom alkoholu.

Rituály a všeobecné pravidlá stolovania

Svadba bola v minulosti považovaná za mimoriadne dôležitú spoločenskú udalosť. Ľudia verili, že k takejto udalosti je nutné pristupovať s čistotou, no keďže väčšina jedál sa v tom čase konzumovala rukami, každý zo svadobčanov mal k dispozícii aj nádobu s vodou, ktorá slúžila na umývanie rúk pred jednotlivými svadobnými chodmi.

Okrem toho mal každý svadobčan pred sebou nôž, lyžicu a soľ. Na niekoľko druhov tanierov a pohárov ste mohli akurát tak zabudnúť, napriek tomu však muselo byť všetko čisté a do pohárov sa muselo nalievať tak, aby sa zbytočne nerozlievalo a neplytvalo. Jedlo na stoly sa prinášalo postupne, po jednotlivých svadobných chodoch, to, čo však nikdy na stole nesmelo chýbať, bol chlieb.

Okrem toho sa už od stredoveku uplatňovalo sedenie po pároch, ktoré si počas celej svadobnej hostiny pomáhali vo vzájomnom obsluhovaní.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Zuzka Gavulová

Slovanská história, a nielen tá svadobná, je symbolikou prepletená naozaj z každej strany. Každý významnejší deň, prírodný úkaz, ale aj obyčajné náhody bežného dňa boli riadené akýmisi tajnými, neviditeľnými silami. A svadobné jedlá neboli výnimkou.

Málokto to vie, ale svadba sa v jazyku starých Slovanov volala jednoducho “hostina”, v niektorých oblastiach to bola tzv. “hostina svatov”. Jej hlavným zmyslom bolo imitovať hojnosť, ktorá mala novomanželom zabezpečiť celoživotný blahobyt.

Hostina ako vyvrcholenie svadby

Slovania boli pôvodne pohanským národom, preto sa kedysi za vyvrcholenie svadby považovala práve hostina plná rôznych symbolík a pokrmových rituálov. Išlo však o jeden z najvýznamnejších dní v živote každého Slovana, preto aj jedlá a pokrmy, ktoré sa dostávali na svadobný stôl, boli v tom čase považované za posvätné.

Med

Jedným z posvätných pokrmov, ktoré sa vyskytovali na svadobnom stole, bol napríklad med, ktorý Slovania odpradávna považovali za významnú obetu. Med obetovali nielen rusalkám, bludičkám či hýkalom, ale aj pohanským bohom, ktorých sa takto snažili nakloniť si na svoju stranu. Ľudia totiž verili, že ak k nim budú pristupovať s úctou, nielenže im nebudú škodiť, ale dokonca im prinesú šťastie.

Foto: Zlatý nektár

Svadobné pečivo

Počas svadobnej hostiny nesmelo na stole chýbať ani svadobné pečivo, ktoré malo skôr obradný, nielen symbolický charakter. U niektorých Slovanov sa na jeho prípravu používalo materské mlieko! Slovania totiž verili, že tak posilnia plodnosť nevesty a manželský pár bohovia požehnajú bohatým potomstvom.

Svadobný koláč – korovai

Na svadbách u východných Slovanov sa piekol svadobný koláč, tzv. korovai, ktorý bol typický svojím otvorom uprostred. Do tohto otvoru sa svadobčania snažili počas svadobnej hostiny hádzať peniaze, ktoré mali slúžiť na potreby novomanželov. Po skončení hostiny sa korovai rozkrájal a svadobní hostia si kúsky z neho priniesli domov ako výslužku.

Radostník

Typickým obradovým koláčom na niekdajšej slovenskej svadbe bol tzv. radostník. Bol to koláč okrúhleho, prstencového či dokonca obdĺžnikového tvaru. Bolo zvykom, že tento koláč darovala neveste jej krstná matka, pričom so svadobčanmi strávil celý svadobný deň. Po skončení hostiny ho nevesta so ženíchom rozdelil medzi všetkých svadobčanov na znak toho, že boli počas tohto významného dňa po ich boku.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová
Foto: Zlatý nektár, fotobanka

Dnešná úloha svadobných predjedál je trochu iná než v minulosti. Chutnými kombináciami jednotlivých pokrmov a najmä kreativitou ich servírovania majú svadobných hostí najmä zaujať a nie zasýtiť. V minulosti to však bolo celkom inak. Predjedlá boli najmä jednoduché a výdatné zároveň, a čím viac svadobčanov zasýtili, tým lepšie. Viete však, s ktorými svadobnými predjedlami ste sa mohli v minulosti stretnúť?  

Krupicová kaša

Krupicová kaša je pre mnohých z nás sladkou pripomienkou detstva. A kým niektorí ju znenávideli, iní si na jej lahodnej chuti ešte aj dnes radi pomaškrtia. Vedeli ste však, že krupicová kaša sa na niektorých územiach v minulosti podávala aj ako svadobné predjedlo? Jej sladkou chuťou sa pritom ani náhodou nešetrilo. Podávala sa totiž v tanieroch a miskách, ktoré boli už vopred vymazané medom. Ten však nemohol chýbať ani na povrchu krupice, kde spolu s vrstvou strúhaného perníka tvorili jej sladkú ozdobu.

Krupicová kaša bola v minulosti naozaj známym druhom jedla, preto sa aj v rámci svadieb stretávame s jej rôznymi obmenami. Okrem rozdielneho spôsobu servírovania je pre ňu typický aj rozdielny čas jej servírovania. Krupicová kaša sa totiž servírovala nielen ako predjedlo, ale často aj ako posledný chod svadobnej hostiny. Možno preto si na nej dodnes pochutnávame nielen v rámci raňajok, ale radi si ju doprajeme aj v rámci večere.

Svadobné pečivo

Neodmysliteľnou súčasťou svadby bolo aj svadobné pečivo, ktoré sa kedysi pieklo v domácich murovaných peciach. Typickým bol najmä “svadobný veniec” a “calta”, pričom každý z nich bol jedinečným pekárenským kúskom!

Svadobný veniec pripomínal klasický, i keď dosť zväčšený peceň chleba. Jeho veľkosť často presahovala aj priemer jedného metra, preto sa z neho väčšinou ušlo všetkým svadobčanom.

Calta bola pečivom chuťovo podobným svadobnému vencu, no svojím vzhľadom sa od neho výrazne odlišovala. Calta mala totiž podobu koláča so zaoblenými rohmi.

Pozostatok svadobného pečiva dnes môžeme vidieť v podobe “svadobného koláčika”, ktorý mnohí mladomanželia deň pred svadbou dodnes roznášajú do domov so svojom susedstve. Ide o akýsi prejav úcty, ktorým svojim známym a priateľom prejavujú vďaku, keďže na svadbu sa v dnešnej dobe už pozýva omnoho menej ľudí než kedysi.

“Čo dom dal”

Svadba v minulosti bola udalosťou, na ktorej príprave sa neraz spolupodieľala takmer celá dedina. Aj preto bola ponuka jedál vrátane predjedla akoby pozliepaná z toho, čo ponúkli domy a zásoby jednotlivých svadobčanov. V niektorých oblastiach bolo preto celkom normálne, že po skončení sobáša sa ženy z dediny najskôr rozutekali domov a každá z nich priniesla na svadobnú hostinu to, čo doma našla, prípadne to, čo predtým pripravila. Predjedlo v rámci svadobnej hostiny preto nemuselo byť jednotné. Bežne sa stávalo, že za každým stolom jedli svadobčania iné druhy jedál vrátane predjedla.

Text: Alžbeta Jambrichová

Foto: Sympl, Rudo Sladkovský

Kvety sú neoddeliteľnou súčasťou svadby. Sú znakom čistoty a plodnosti, preto sa už od nepamäti využívali aj pri dedinských svadbách. V rámci ktorých svadobných prvkov nesmeli chýbať a čo ich prítomnosť vlastne symbolizovala?

Svadobná kytica

Hovorí sa, že svadobná kytica je oknom do duše nevesty. Jej symbolika siaha až do čias antického Grécka, kedy nevesty s cieľom odohnať diabla viazali svadobné kytice nie z kvetov, ale z aromatických byliniek a korenín. Kytice mali však svoje využitie aj počas stredovekých čias, kedy nimi ženy vítali víťazov rytierskych turnajov. Jedným z neodmysliteľných svadobných symbolov sa však svadobná kytica stala až o čosi neskôr.

Svadobná kytica symbolizuje plodnosť ženy a jej túžbu splynúť so svojím partnerom. Dedinský ľud okrem toho veril, že práve kytica dokáže nevestu chrániť od zlých duchov. Bez svadobnej kytice preto žiadna nevesta nemohla predstúpiť pred oltár, i keď vzhľad či druhy kvetov až takú dôležitú rolu nehrali. A keďže prostý dedinský ľud peňazí nazvyš nikdy nemal, väčšinou bola svadobná kytica vyskladaná z kvetov, ktoré práve kvitli. Bežne sa využívali najmä nevädze, margarétky, slnečnice či iné lúčne a lesné kvety, ktoré rástli v blízkosti nevestinho príbytku.

S okázalejšími či dokonca exotickejšími druhmi kvetov sme sa v minulosti mohli stretnúť len v rámci šľachtického prostredia. Tieto nevesty mali svoje svadobné kytice bežne vyskladané zo zväzkov ľalií, tulipánov, narcisov, kosatcov či dokonca orchideí. V tých časoch sa pritom na jednoduchosť rozhodne nedbalo, práve naopak. Čím honosnejšia svadba, tým boli druhy kvetov a ich vôní pestrejšie a rozmanitejšie.

Hádzanie svadobnej kytice

Tradícia hádzania svadobnej kytice pochádza z Anglicka. Jej význam spočíva v symbolickom prenose šťastia z nevesty na ďalšie dievča, ktorá sa má po tom, ako svadobnú kyticu chytí, do roka a do dňa vydať. Táto tradícia však nevznikla s cieľom veľkodušnej prajnosti nevesty voči slobodným dievčatám, práve naopak. Jej pôvod je spojený so zúfalou snahou nevesty chrániť sa pred častou pochabosťou či priam chamtivosťou svadobných hostí. Tí sa totiž na nevestu neraz doslova vrhali s cieľom odtrhnúť si kus jej šiat dúfajúc, že im prinesie šťastie. Tieto svadobné incidenty preto časom vyústili do hádzania kytice, ktorou nevesta akoby dobrovoľne odovzdáva časť seba prítomným hosťom. Svadobné družičky a všetky slobodné dievčatá, ktoré sú na svadbu pozvané, sa preto dodnes zúčastňujú chytania svadobnej kytice, ktorá im má vraj privodiť svadbu so svojím milým. 

Svadobné pierko

Svadobné pierko bolo, a dodnes aj je, kvetinovou ozdobou ženícha. Na klopu saka mu ho dodnes pripína samotná nevesta na znak toho, že jeho srdce patrí už len jej. Pierko však počas svadby nezdobilo len ženícha, ale aj všetkých ďalších mužských svadobných hostí. Na zhotovenie pierok sa kedysi používal najmä voňavý rozmarín, ktorý symbolizuje lásku, vernosť a šťastie, dnes sa však pierka vyrábajú z rôznych živých kvetov, či dokonca umelých kvetov a rôznych ozdôb ladiacich do svadobnej výzdoby. Pierko ženícha by pritom malo dokonale ladiť k nevestinej kytici, aby bolo už na prvý pohľad jasné, že patria k sebe.

Výroba pierok prislúchala v minulosti neveste a jej družičkám, preto bola v minulosti veľmi úzko spätá s rozlúčkou so slobodou. Tá totiž kedysi nemala podobu oslavy, ale tzv. pierkovín, čo bola oslava, počas ktorej sa zišla nevesta so svojimi družičkami, aby spoločne vyrábali pierka pre všetkých svadobčanov.

Okvetné lístky

Okrem rôznych kvetinových doplnkov, ktoré počas svadobného dňa skrášľovali nevestu a ženícha, nesmeli na svadbe chýbať ani tzv. okvetné lístky. Boli to lupienky kvetov, ktorými slobodné dievčatá sypali neveste jej cestu k oltáru. Okvetné lístky symbolizovali plodnosť, preto čím viac ich nevesta na svojej ceste k oltáru mala, tým lepšie.

Chcete sa dozvedieť viacej o svadobných tradíciach? Prečítajte si ďalšie svadobné zvyky a tradície, ktoré sú v zapísané v histórií našej krásnej kultúry.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Kvetinová farma v Návojovciach

Svadby v minulosti boli sprevádzané najmä strategickým výberom, vidinou lepšieho postavenia či väčšieho majetku. Rodičia vám partnera či partnerku na celý život vyberali prevažne bez vášho názoru, takže láska bola v zohľadňovaní pre a proti až kdesi úplne na konci. Bojovať o lásku však napriek tomu nebolo nemožné. Ak vám však chýbal majetok, ľahké rozhodnutie to veru nebolo.

V boji o lásku zohrával v minulosti podstatnú rolu práve majetok. S ním bolo, tak ako aj dnes, všetko jednodnoduchšie. Problém nastával v momente, ak ste majetok nemali. Vtedy ste v boji o lásku riskovali úplne všetko, a to najmä ak ste boli žena.

Nemajetný ženích

Ženích bez majetku nebol pre majetnú rodinu s dcérou žiadna skvelá výhra. Ak však rodičom na šťastí dcéry aspoň trochu záležalo, často sa stávalo, že sa tento zväzok nakoniec uskutočnil. Ma statku majetnej rodiny bolo totiž práce až až, preto ak rodičia videli, že sa ženích práce nebojí, nemali proti sobášu s ich dcérou žiadne veľké výhrady. Na nemajetných ženíchov sa spoločnosť pozerala menej prísne, a ak sa zaľúbili do dievčaťa z bohatej rodiny, stále existovala nádej, že celá táto situácia bude mať šťastný koniec. Žiaľ, vždy to tak nebolo.

Nemajetná nevesta

Oveľa komplikovanejšie to v minulosti mali nemajetné nevesty. Ak dievča pochádzalo z chudobnej rodiny, existovala len veľmi malá pravdepodobnosť, že sa vydá za ženícha, ktorý by bol bohatší než je ona sama. Faktom je, že chudobnú nevestu do bohatej rodiny nikdy úplne neprijali. Aj napriek tomu, že bol ženích dostatočne tvrdohlavý a nenechal si svojimi rodičmi všetko diktovať, nič to nemenilo na tom, že chudobná nevesta mala v bohatej rodine neraz veľmi ťažký život. Vnímaná bola zväčša len ako rodička detí, ktorej názor pre nikoho v dome vôbec nič neznamenal. Všetko, čo urobila dobre, zostalo bez povšimnutia, ale akákoľvek maličkosť, ktorú pokazila, jej bola donekonečna vyhadzovaná na oči. V nejednom prípade sa preto takéto manželstvo, hoci bolo z lásky končilo nenávisťou a rodinnými tragédiami. Aj preto boli svadby naprieč majetkovými triedami v minulosti skôr výnimkou než pravidlom.

Text: Alžbeta (Betka) Jambrichová

Foto: Viktória Suchánová